PRESILA SMÚTKU

KOSTRA, Ján (1910 – 1975)

básnická zbierka, 1946

V poradí siedma autorova zbierka završuje rad „vojnových básnických kníh“ Ozubený čas (1940, pod pseudonymom Ján Medník), Puknutá váza (1942), Všetko je dobre tak (1942, pod pseudonymom Ján Medník), Ave Eva (1943) a zároveň uzatvára prvé Kostrovo tvorivé obdobie. Zbierka predstavuje jeden z vrcholov jeho tvorby, po ktorom nasleduje obdobie príklonu k angažovanej, socialistickej lyrike – i tu si však Kostrova poézia v rôznej miere zachováva znaky umeleckosti a svedčí o prekonávaní dobového schematizmu.

Zbierka Presila smútku pozostáva z troch samostatných oddielov básní, ktorým predchádza vstupná báseň Planéta Zem. Kostra ju stavia do centra vojnovej prítomnosti ako diagnózu roztriešteného času, keď sa čas človeka (čas historický) a čas planéty (čas prírodný) vychýlili zo spoločnej dráhy: riešenie nachádza v antikizujúcom stoicizme. Ten pramení v zmene perspektívy z ľudskej na kozmickú: vojna ako „gigantická hrôza“ sa tak mení na „prechodný záchvat hysterický“, ktorý nijako neovplyvňuje presný a spoľahlivý chod Zeme („Ja cítim mocne motor skvelý / pracovať v hĺbke podo mnou“).

Básnikova stoická indiferentnosť, etický chlad a fatalizmus z abstrahujúcej úvodnej básne sú vzápätí, v básňach prvého oddielu, názvom totožného s názvom zbierky, atakované konkrétnym časom prítomnosti: ten je obrazom totálneho spustošenia, apokalyptického rumoviska, besného sveta ruín a rozkladu, predovšetkým však obrazom neľudského človeka. Pretože ak sa Kostra obracia k človeku, ktorý je pôvodcom tejto „gigantickej hostiny“, „konca ľudstva“ a „čias ľudožrútstva“, robí tak iba preto, aby vzniesol svoju obžalobu, hrozné účtovanie s človekom („Neželiem človeka. Z tej duše sa mi hnusí“), od ktorého sa dištancuje („Ja nie som človek“) ako od „netvora“. Planéta, zver alebo kvet ako nositelia života kozmicky harmonizovaného, riadiaceho sa presnými zákonmi, stoja proti človeku – tragicky osamotenému, schudobnenému pod oblohou („Zvieratko slepé, čo tu hľadáš, / pre koho kreslíš bludné chodby…“). Opovrhovanie ľudstvom, preklínanie človeka, volanie po odplate sa tak zdôraznením slabosti, nevedomosti, fatálnosti transformuje na pochybnosti a súcit. Ak bolo v Kostrovej predchádzajúcej tvorbe obranou voči rozkladu, deštrukcii a smrti umelecké dielo, tu všadeprítomná „mumlavá smrť“, dejinný „majáles smrti“ majú za následok neprítomnosť básnikov („Básnikov vystriedali havrany“) a básne („Ach, kde si, báseň, prepotrebná pletka“). Ruiny, torzá, zdrapy, kýpte tvarov sú znakom deštrukcie, rozpadu, post-kultúry: nádej vniesť do šialenstva štruktúru, snahu o „vyrovnanie všetkého v estetizujúcej rovnici“ (F. Matejov) symbolicky – už svojím názvom Báseň – potvrdzuje záverečná báseň oddielu: „Bola to skutočnosť jak najhroznejší sen!“

Druhý oddiel básní Mramorný materiál potvrdzuje rezignáciu predchádzajúceho oddielu márnosťou: všeobecný rozklad a krutosť spochybňujú potencialitu básne („Vysloviť sa nedá / v hurhaji hrôzy svätá krása dnes. / Vlak vezie tanky. Vojsko. Beda, beda. / A milenci sa hádžu do kolies“), ktorá už zo svojej podstaty nemôže obsiahnuť všetku krásu živého sveta – ako opak smrti –, pretože „reč ľudská“ je len „čašou rozbitou“. Zaznieva tu i alúzia na Smrekovu báseň Z mora do sklenice, u Kostru navyše je už i táto „sklenica“ slova a básne rozbitá – a tak lyrický subjekt iba márne opakuje „Bolo to krásne“ (Z listu), „Bolo to krásne“ (Bolo to krásne). Ani dokonalý, vybrúsený tvar sonetu neobstojí v prúde skutočností podliehajúcich plynutiu a premenám („tvar dovŕšený dohára“), ani láska sa neubráni zovšedneniu („Koľko už repríz mala / láska?“). Pocity márnosti a vedomie pominuteľnosti všetkej krásy ústia v stoickú filozofiu pasivity: onen „mramorný materiál“ je len „mámor ružový“ – krása a márnosť predstavujú dva typické príznaky Kostrovej poézie spájajúcej v sebe senzuálnosť a meditatívnosť, dojem a poznanie, pričom potvrdzujú smerovanie od estetiky k ontológii (S. Šmatlák). Do centra pozornosti sa tak už nielen latentne, ale manifestačne dostáva kategória času a v záverečnej básni oddielu (Hosť chváli čas) sa práve toto plynutie, večná premena, čas vo svojom diele stáva kladnou hodnotou: „Čas, ten zázrak vašej ríše, / čo srdcom preteká a celý vesmír vrtí / pre krásnu skúsenosť, z ktorej sa báseň píše.“

Tretí oddiel Záhrada predstavuje poéziu prebúdzania a zmierenia: v pôsobivých podobenstvách tu Kostra kladie prírodné motívy vedľa motívov ľudských, pričom elementárna dôvera v znovu obnovujúce sa sily prírody, v neomylnosť a zmysluplnosť prírodno-kozmických cyklov, reprezentovaných tu častými jarnými, májovými, záhradnými motívmi, sa završuje v prebúdzaní človeka, v prebúdzaní ľudskosti v človeku. Tá je neoddeliteľná od prírody a prijatie tejto spolupatričnosti („ja pripäl som sa k zemi mocne zasa“) je nielen nájdením onej mýtickej Arkádie, rajského sadu, stratenej „dobrej vlasti“, zmierením sa so zákonitosťami prírodného diania („Zbohom, do videnia – tomu, čo odchodí“), poznaním vzájomnej podmienenosti života a smrti („Tak aj básnik. Po zúfalstve / nájde ešte plnší výraz“), ale, pre básnika, aj opätovnou legitimizáciou poézie, kultúry a ľudskej tvorivosti vôbec („Smrť nezaváži, veď zostanú básne / a večnosť mája“). „Strašidlový snár“, „kniha hrôz“ z prvého oddielu zbierky je nahradená „knihou mája“, pričom v symbole „oslobodeného“, „čistého“ mája 1945, keď „človek zmohol ľudožrúta“, sa opätovne a definitívne spájajú čas prírodný (jar) a čas historický (mier). V znamení radosti, nádeje a viery v život sa i kozmicky chladná Planéta Zem z úvodnej básne zbierky mení v záverečnej básni na ľudsky empatickú Matku Zem.

Ak v Presile smútku dochádza v kontexte Kostrovej tvorby k minimalizácii básnického programu, keď „úlohou básnika už nie je zachraňovať krásu pre budúcnosť“ (V. Mikula), ale „aspoň jednu báseň dobre spraviť“, a ak v tejto zbierke „išlo zároveň o prekonanie nejednej jeho vlastnej – Kostrovej – básnickej konvencie a maniery“ (S. Šmatlák), potom táto zbierka aj definitívne potvrdzuje, ako sa „z rýdzo senzuálneho básnika stal básnik hlbokého videnia“ (J. Felix). Tak ako sa v Kostrovej poézii povedľa subjektívnych a prírodných motívov začínajú vrstviť motívy historické a spoločenské, klenie sa ponad Presilu smútku cesta od kozmického optimizmu k optimizmu dejinnému – posolstvo tejto zbierky však spočíva predovšetkým v zdolaní absurdity, rozkladu a smrti, v objavení a zachovaní tvorivosti a ľudskosti v človeku.

Vydania

Presila smútku. Bratislava, 1946; 1961 (In: Básne); 1970 (In: Prvých sedem); 1979.

Literatúra

FELIX, J.: Harlekýn sklonený nad vodou. Bratislava, 1965, s. 91-95.

CHORVÁTH, M.: Básnické dielo Jána Kostru. Bratislava, 1962.

MATEJOV, F.: Ján Kostra. In: Čítame slovenskú literatúru 1 (1939 – 1955). Bratislava, 1997, s. 67.

PADO, J.: Potreba básne. Bratislava, 1976.

ŠMATLÁK, S.: Dve storočia slovenskej lyriky. Bratislava, 1979, s. 427-435.

ŠTEVČEK, J.: Skice. Bratislava, 1977, s. 156-161.

TOMČÍK, M.: Poézia na križovatkách času. Bratislava, 1983, s. 69-89.

Autor hesla

Michal Habaj