PRECHÁDZKY LETOM

HVIEZDOSLAV, Pavol Országh (1849 – 1921)

cyklus lyrických básní, 1898

Cyklus lyrických básní vznikol v roku 1898 a nadväzuje – tematicky a poeticky – na predchádzajúci lyrický cyklus Prechádzky jarom (1898). Hviezdoslav z neho publikoval časopisecky len päť básní – pod názvom Z prechádzok letom v časopise Slovenské pohľady (1898, č. 10), pričom jednou z nich (Za jara zavše vídať v dúbrave…), ktorá sa tematicky vyčleňuje z prírodnej tematiky, reagoval na polemiku medzi mladými „hlasistami“ a staršou generáciou predstaviteľov národného hnutia.

Základný rozdiel medzi cyklom básní Prechádzky jarom a lyrickým cyklom Prechádzky letom možno identifikovať v rozdielnom pomere osobných a nadosobných tém. Kým prvý z uvedených cyklov exponoval dialóg medzi básnickým subjektom, ktorý sa vyrovnáva s problémami zrelého mužského veku, a mladou jarnou prírodou, v druhom lyrickom cykle nadosobná problematika dominuje nad privátnymi témami.

Uvedená skutočnosť sa premietla už do kompozičnej stavby cyklu. Tematicky východiskovými básňami sú prvá a záverečná báseň. Prvá báseň (Nie: teba slnko slávne, neovládze…) prináša rozvetvený motív slnka a posledná báseň (Po sbierkach…) tvorí poetický „dovetok“ („dozvuky robôt“ v letnej prírode) k motívu žatevného voza („voza pozemského“), ktorý sa stal dominantným obrazom predposlednej rozsiahlej básne „Svážajú s poľa…“. Ostatná časť básnického cyklu, ktorú tvorí 26 básní rozličného tematického zamerania a tvarového riešenia, rozvíja významové spojenie letného času medzi slnkom ako darom a pôvodcom života, a chlebom ako výsledkom spredmetnenia tohto prírodného daru, resp. ako plodu života.

Úvodná báseň je lyrickou apoteózou slnka ako nebeského telesa spojeného so zemou svetlom, ktoré dáva svojou intenzitou vitalitu životu a prispieva k jeho trvaniu na Zemi. Z uvedeného dôvodu je konštruovaná, ako mnohé ďalšie básne, ódickým postupom, ktorý dotvára lyrickými reflexiami. Slnko je stredobodom básnikovej pozornosti. Vníma ho ako stálu, nepremennú božskú veličinu, zdroj svetla, dobra a krásy („Si neobsiahle, voľné, samovládne, / svoj cieľ i dôstoj v sebe nosiace, vždy tvornočinné, zavše velebné, / a jako siaha pochop zemšťana, / i nesmrteľné… // Kýs’ umný nástroj Boha samého“). Stavia ho do významovej kontrapozície s nocou ako symbolom nečistých síl („noc, tá ježibaba mocná“), opradených „čarmi-kúzlami“. Inú pozíciu k slnku nadobúda zem s jej prírodnými živlami a objektmi: „Tak, ti, hľa, / je podrobená, voskrz v područenstve / len tvojej vôli: nie však služobnou, / nie otrokyňou; ale predmetom / súcitu, priazne, lásky, opatery / bez konca, stále…“ Tretí rozmer pohľadu na slnko realizuje z pozície autorského „ja“: vychádza z postulátu svätosti prírodného prostredia, kde slnko chápe ako „oko božie“, z ktorého pramení nielen kľúčová hodnota básnika – úcta k životu, ale aj jeho charakteristické vlastnosti ako básnika – senzibilita a spiritualita. Práve z týchto pozícií zhodnocuje prírodné vzťahy a procesy, vrátane poslania slnka na zemi ako „večného dobrodeja“: „neobíď zrakom žiadne z údolí / jej slzavých, kde stoná nevina / a pravda trpí… // Nakukni v biedy, tiesne, kríža bydlo, (…) // do temníc nazri…“

Úvodnou básňou si vytvoril filozofické, sémantické, poetické a tematické podložie na lyrickú reflexiu svojho vzťahu k prostrediu letnej prírody. Toto prostredie vníma na princípe biblického antropocentrizmu: prírodný svet je cestou človeka k Bohu, k jeho moci, múdrosti, sláve a k jeho existencii. Básnikov kontakt s týmto prostredím je veľmi osobný. Z tohto dôvodu ho konštruuje na princípe interného podnetu „šťastného hosťa“ („návšteva“) na vonkajšiu prírodnú skutočnosť. Tento podnet je pre neho výnimočnou udalosťou, oslavou („som labužník, šťastný hosť / u radosti, u rozkoše –“, č. 2), čím sa jeho výpoveď nasycuje prvkami rituálnosti, apelatívnosti, rétorickosti. Zjednocujúcim kompozičným prvkom celého cyklu je motív „prechádzky“ prírodným „chodníkom“, prostredníctvom ktorého mení jednotlivé tematické okruhy. Koncepcia lyrického „výkladu“ letnej prírodnej scenérie je romanticko-idealistická s pripisovaním vývinového „agensu“ Bohu: vychádza z božej „knihy prírody“ („… vo prírody knihe, / predo mnou ku četbe roztvorenej… Bo to nie je písmo ruky ľudskej, / … písmo pravice to, ktorá / hor’ hviezdami nebo popisuje, / nestačiac tam: dopísala tuto“, č. 3), ktorú možno, podľa básnika, pochopiť iba srdcom („Toho písma nerozriešiš umom; / chápeš-li čo, chápeš srdcom iba“, č. 3). V úsilí vytvoriť presvedčivý obraz o významnosti Bohom stvorenej prírody na dosiahnutie teologických cností u človeka (viera, nádej, láska) koncipuje svoje lyrické odpovede ako oslavu jednotlivých explicitne pomenovaných prírodných objektov („pestré“ kvetenstvo, ruža, vŕba, šíp, hloh, svíb, klen, drieň, ďatelina, pšenica, jačmeň, les, jedľa, topoľ, jalovec, osika, jaseň, brest, breza, javor, buk, limba, dub, olša, sosna, hrab, včela, škovránky, potok, rieka…), ktoré vytvárajú príjemné prostredie pre spoločenstvo Boha s človekom, no zároveň sú nedeliteľnou súčasťou spoločenstva medzi Stvoriteľom a stvorením. Žánrový prototext ódy určuje použitie najmä nasledujúcich básnických prostriedkov: enumerácia výrazu, poetická „ornamentalistika“, štylizovaná reflexia, personifikácia, ozvláštnené epitetá, ustálené spojenia, celý rad ľudových výrazov a zobrazovacích postupov folklórnej tvorby. Kategóriu apelu využíva na zdôraznenie myšlienky humanizácie prírody, na jej zveľaďovanie, aby sa stala súčasťou životnej reality človeka. Zvlášť apeluje na svojich rodákov, aby namiesto mechanického vzťahu k prírode rozvíjali spiritualitu stvorenia: „Ľud môj! Vieš ty pôdu orať, / váľať chrastie. / No raz si i s chrasťou poraď, / dnu čo rastie / na poli ti… hej! Ti v duši / lepšie city dusí, hluší“ (č. 5). Na pozadí frazeologických ustálených spojení („žitko platí striebrom, dobrá vôľa zlatom“) a na aktualizačnom princípe prezentuje mravno-poučný postoj básnického subjektu k niektorým negatívam slovenskej povahy (absencia „dobrej vôle“ – č. 6, „rabská služba“ – č. 13) a slovenskej sociálnej a národnej skutočnosti (najmä č. 17). V básňach s apelatívnym akcentom využíva prostriedky ideológie národnej výchovy – poúčanie, výchovné akcenty, didaktické formulácie, upozornenia: napr. „Školy buduj, abys’ vládal / srúcať krčmy!“ (č. 5).

V cykle Hviezdoslav uverejnil viacero básní (č. 8 – 16) v intencii folklórne estetického stvárňovania. To značí, že v nich má prevahu zobrazovanie a stvárňovanie látkovej skutočnosti prostredníctvom zmyslami vnímateľnej skutočnosti. Z tohto dôvodu sa v nich výrazne uplatňujú personifikácia a opis cez detaily. V básni č. 15 rozvinul jednu zo základných, zmyslami vnímateľných foriem kontaktov medzi ľuďmi – dialóg, resp. rozhovor (medzi bačom a valachmi), pričom ho ozvláštnil prvkami dramatickými (pokus o inscenovaný tvar) a epickými (priame výpovede protagonistov), ktoré zdynamizovali výstavbu témy. Ponášky na ľudovú pieseň, ktoré zachovávajú sylabický rytmický pôdorys, sú nielen pripomienkou bytostného vzťahu človeka dediny k prírodnému prostrediu, ale aj kritickým upozornením na rozdiely medzi tým, ako a koľkokrát znela ľudová pieseň na slovenských poliach kedysi a v čase básnikovej dospelosti.

V závere cyklu dominujú dve básne: Cveng kosí a Svážajú s poľa… V obidvoch básňach, ktoré majú hymnický, oslavný ráz, dominuje motív zberu, resp. zvážania úrody. V prvej z nich básnik rozvinul invenčnú hru so slovom „pohrab“: hrabačky mu pripomínajú hrobárky, lebo prišli na „pohrab“ – pohrabať seno a „pohrobiť lúčin okrasu“: „Och! Jako kruto ľudsky určeno: / skvost, kúzlo, krása lúčin – na seno!“. V obraze žatvy zasa vidí obrad podobný náboženskému obradu: „veď zbože padajú… a človek, hosť ich dvíha zbožne.“ Na pozadí tohto obrazu koncipuje motív vlastnej básnickej práce, do ktorej chce vliať všetok „žiar duše“, a tak stvoriť „pieseň žatevnú nad piesne“. Pokusom o takúto pieseň je báseň Svážajú s poľa…, v ktorej na princípe protikladov (žatevného voza – výsledku ľudskej práce a úžery – škodlivého spoločenského prvku, ktorú pomenuje krajne expresívne: „ty najhnusnejšia z húseníc, bo, fuj, najbachratejšia“) vyzdvihne hodnotu „zbožia“ na pozemskom voze, ktorý prirovnáva k nebeskému vozu na Mliečnej dráhe. Jeho žatevná pieseň vrcholí modlitbou vďaky slnku ako východiskovému zdroju „svetla-tepla“ za „zlato paprskov“, mraku za „chladivú tôňu“ a napokon Bohu – „hostiteľovi z neba a zo zeme“ za dar, ktorý prináša ľudstvu – chlieb. Týmto motívom sa uzatvára kompozičný a významový oblúk cyklu, ktorý sa začal lyrickou apoteózou na slnko. Vzhľadom na dominantný výstavbový princíp protikladov báseň obsahuje lyricko-reflexívne, symbolicko-abstraktné, výzvové a naratívno-náučné polohy s využitím pátosu a iných rétorických prvkov, ktoré posúvajú uvedený text do roviny spoločenskej lyriky.

Báseň č. 24 (Za jara zavše vídať v dúbrave) najprv uverejnil v Slovenských pohľadoch (1898, č. 10), no pre jej závažný obsah sa rozhodol zaradiť ju aj medzi tematicky inak koncipované básne cyklu Prechádzky letom. Hviezdoslav v nej vyslovil svoje stanovisko k reformnému hnutiu mladej hlasistickej generácie, ktorá kriticky posudzovala činnosť a výsledky staršej, tzv. martinskej skupiny národovcov, osobitne S. H. Vajanského. Nepostavil sa ani na stranu svojho generačného druha, čo malo za následok postupné zhoršenia vzťahov medzi nimi, ale ani na stranu mladých združených okolo časopisu Hlas, ktorý začal vychádzať v roku 1898, čo malo tiež svoju odozvu: vo februárovom čísle Hlasu v roku 1899, ktoré bolo venované najmä tvorbe jubilujúceho Hviezdoslava, V. Šrobár vo svojom článku (O lyrike Hviezdoslavovej) spochybnil jeho oddanosť ideám štúrovcov neprimeraným príkladom neozvennosti jeho poézie medzi „prostým ľudom“ a pripísal mu negatívne stanovisko k práci hlasistickej mládeže vo vzťahu k organizácii literárnej práce a založeniu časopisu Hlas. V skutočnosti Hviezdoslav iba prízvukoval spomínanej mládeži, že nie heslá, ale skutky budú rozhodujúce v ich národo-tvornom procese („– Priskočte, tedy, mladí Atlasi / a Herkulovia! Ťarchu znášať dňov / i prekonávať hajno tvrdých prác; / sem plecia, ruky, srdcia, rozumy!… / Boh pomáhaj! I – skutky čakáme –“), pričom v súvislosti so štúrovskou generáciou im zdôraznil, že práve ona našla strom národného „pravo-poznania“, ktorý treba aktualizovať a rozvíjať: „Nie, našu pravdu hľadať netreba: / ju našla dávno Argonautov plť, / Kolumbov húfec: naši otcovia!“

Vydania

Z prechádzok letom (5 básní). In: Slovenské pohľady, 1898, č. 10.

Sobrané spisy básnické Hviezdoslava. Sv. V. Lyra. Turčiansky sv. Martin : Matica slovenská, 1921 (úplné vydanie), s. 49-135.

Spisy P. O. Hviezdoslava. Zväzok 7. Bratislava : SVKL, 1954 (úplné vydanie).

Dielo I. Bratislava : Slovenský Tatran, 1996, s. 631-541 (výber).

Literatúra

ŠMATLÁK, S.: Hviezdoslav. Zrod a vývin jeho lyriky. Bratislava : SVKL, 1961, s. 296-319.

ŠMATLÁK, S.: Hviezdoslav. Básnik národný a svetový. Bratislava : Obzor, 1969, s. 66-68.

Autor hesla

Ján Gbúr