POSLEDNÁ VEC

LAHOLA, Leopold

(vl. menom Leopold Arje Friedmann, 1918 – 1968)

zbierka noviel, 1968

Autorova jediná, a predsa veľmi výrazná prozaická kniha (L. Lahola sa ťažiskovo venoval písaniu divadelných hier, televíznych a filmových scenárov). Obsahuje štrnásť noviel, napísaných v rokoch 1949 – 1956 mimo slovenského kultúrneho prostredia, v zahraničnej emigrácii (Izrael, Mníchov).

Blízkym tematickým kontextom zbierky Posledná vec je próza autorov, zvnútra a do hĺbky opisujúca absurdnú skúsenosť prenasledovania a likvidácie židovského etnika v čase druhej svetovej vojny (A. Lustig, Ž. Nalkowska, P. Levi), neraz s akcentovaním priameho, faktografického a protokolárneho prepisu autobiografickej skúsenosti z nacistických pracovných a likvidačných táborov. Avšak aj v takto vymedzenom kontexte Laholova próza prináša vlastné autorské špecifikum. Dominantnú tému – tému smrti – autor rozprávačsky inscenuje ako krutú, absurdnú, fatálnu a nonsensovú udalosť, ktorá sa vždy deje na hranici zodpovednosti a rozhodnutia medzi dvoma alebo viacerými ľuďmi. Podľa konkrétneho motivického spracovania tejto témy môžeme štrnásť textov zbierky rozdeliť do štyroch rozličných okruhov: 1. komorné drámy o smrti a ponížení v likvidačných táboroch (Dvadsaťpäť palíc, Otvorené dvere); 2. vypointované poloanekdotické príbehy o židovskej povahe a charaktere, odkazujúce na kontext pogromov (Vtáčí spev, Božia ulička); 3. kruté blasfémie možných situačných výjavov z vojenských komunít a partizánskych zákopov (Posledná vec, Zastrelený, Salva, Fontetieri); 4. novely s dialogickým jadrom, obsahujúce úvahy na tému pretrvávajúcej viny a zodpovednosti za smrť alebo poníženie iného človeka (O tele a duši, Pohreb Dávida Krakowera, Rozprávanie v prvej osobe, Ako taký pes, Náhodná známosť, Rozhovor s nepriateľom).

V podloží zámerne brutalizujúceho sémantického gesta Laholových noviel je možné vystopovať sebazáchovný mechanizmus judaistickej metafyziky v podobe „zaklínania“ zlých udalostí ich zámerne negatívnou explikáciou. Takýto postup je v novelách možné dokázať na sujetovej i motivickej úrovni. Časté sú motívy násilnej smrti (vraždy, samovraždy, popravy) alebo jej následkov (pohreby, obrazy likvidácie mŕtvoly), ktoré sú divergentne „pokryté“ vecným, nevzrušeným, k čiernemu humoru smerujúcim jazykom rozprávača a tiež jednotlivých replikujúcich postáv.

Autor zámerne zdôrazňuje rozklenutosť situácie a jej prepisu. Jazyk ako prostriedok pomenovania a priblíženia udalosti takto zbavuje závislosti na predmete pomenovania, v čitateľovi však umocňuje estetický zážitok z nevysloviteľného o skúsenosti smrti. Vychádza pritom nielen z autobiografickej skúsenosti prenasledovaného a ohrozeného, ale tiež z vecného presvedčenia, že fakt jednoznačne násilnej, a predsa „zákonom príkazu“ habilitovanej smrti je natoľko absurdným fenoménom, že jeho prepísanie, ak sleduje estetický účinok, predpokladá neštandardný (na paradoxe postavený) prístup.

Pri úvahe nad prvým vydaním Laholovej zbierky Jozef Felix na margo jej možnej súvislosti s existencialistickou prózou konštatoval, že to, čo Laholove texty od tejto prózy odlišuje, je spôsob, akým jeho postavy (a tiež on sám) preciťujú úzkosť. „Ak Laholove postavy pociťujú úzkosť, tak ju majú z prazákladného pocitu odľudšteného sveta. (…) Pričinením ľudí, ich odľudštením, stratou a popretím mravného ordre sveta vznikla celá tá ‚pekelná atmosféra‘, ktorú verne zobrazujú Laholove novely. Vo všetkých nachádzame úzkosť, ale je to úzkosť autora, ktorý má nadovšetko rád človeka a život a ktorý obrazmi dehumanizovaného sveta chce svet i človeka humanizovať, odhalením ‚priepasti‘, do ktorej človek zašiel, varovať pred ‚priepasťou‘.“

Prozaická zbierka Posledná vec je v slovenskej próze povojnového obdobia výnimočnou udalosťou. Jej nápadnú akontextovosť voči slovenskému kultúrnemu prostrediu, ktoré Leopold Lahola považoval za svoje vlastné a domovské, paradoxne spôsobuje absencia akéhokoľvek iného zobrazenia skúsenosti s druhou svetovou vojnou židovskými autormi. Od roku 1994 tento kontext v slovenskej próze dotvára ešte autobiografická próza Juraja Špitzera Nechcel som byť žid a tiež memoárová literatúra židovských exilových autorov (L. Kohút, M. Stern).

Vydania

Posledná vec. Bratislava, 1968; 1994.

Literatúra

FELIX, J.: Nad novelami Leopolda Laholu. In: LAHOLA, L.: Posledná vec. Bratislava, 1968, s. 295-305.

HAMADA, M.: Nad prozaickou tvorbou Leopolda Laholu. In: Slovenské pohľady, roč. 109, 1993, č. 3, s. 32-34.

KADLEČÍK, I.: Z rečí v nížinách. Bratislava, 1993, s. 119-122.

KŇEZEK, L.: Zo slovníka exilových spisovateľov: Lahola Leopold. In: Romboid, roč. 29, 1994, č. 2, s. 48-49.

KOCOŇOVÁ, E.: Témou je človek, ktorý sa ním stáva. In: Dotyky, roč. 4, 1992, č. 7, s. 39-40.

PAŠTÉKOVÁ, J.: Leopold Lahola – odchody a návraty. In: Slovenské pohľady, roč. 109, 1993, č. 3, s. 8-14.

PETRÍK, V.: Prozaik Leopold Lahola. In: Slovenské pohľady, roč. 109, 1993, č. 3, s. 28-31.

PRUŠKOVÁ, Z.: Vysloviteľnosť nevysloviteľného alebo štrnásť noviel Leopolda Laholu. In: Česká literatura, roč. 44, 1996, č. 3, s. 309-318.

ŠIMEČKA, M.: Inzerát na knihu, ktorú ste si mohli prečítať. In: Fragment K, roč. 4, 1990, č. 3, s. 57-59.

ŠPITZER, J.: Exil v exile. In: LAHOLA, L.: Posledná vec. Bratislava, 1994, s. 5-22.

VODIČKOVÁ, M.: Kruté povídky Leopolda Laholy. In: Plamen, roč. 10, 1968, č. 2, s. 46.

Autorka hesla

Zora Prušková