POPOLEC

BENIAK, Valentín (1894 – 1973)

básnická zbierka, 1942

Po dokončení básnickej skladby Žofia koncom roku 1940 začal Beniak hneď písať Popolec – cyklom Variácie (publikovaný v Slovenských pohľadoch v roku 1940). Ďalšie pásma vychádzali postupne v Slovenských pohľadoch (1941). Cyklus Popolec uverejňoval v Eláne v rokoch 1941 – 1942. V Žofii a v Popolci vrcholí dovtedajšia básnická tvorba V. Beniaka, čo sa prejavuje aj v tom, že dôvody pre vznik obidvoch skladieb sa nachádzajú už v nej, napr. meno Žofia sa vyskytuje po prvý raz v dvoch básňach Bukvice (1938) a Hovory zo sna tvoria posledný oddiel prvotiny Tiahnime ďalej oblaky (1928) a poslednú časť Popolca.

Tak ako v Žofii aj v Popolci sa predstavuje Beniak ako veľký básnický syntetik. Dosvedčuje to zvláštna kompozičná štruktúra oboch skladieb, ktorú literárna kritika označovala rôznymi pomenovaniami, utiekajúc sa k analógiám s hudbou, drámou, eposom a pod. Táto zložitosť tvaru je podmienená neobyčajne bohatou motivickou výstavbou a významovou štruktúrou. Popolec však nemožno pokladať za mechanické pokračovanie Žofie. Napriek všetkej ich príbuznosti ide o skladbu s vlastnou duchovnou atmosférou (S. Šmatlák), ktorá má oproti Žofii väčšmi subjektívny charakter. Táto subjektívnosť, zasahujúca všetky rozlohy básnikovho subjektu, jeho napätie, psychický i emocionálny svet, je v Popolci obsahom jedinečnej básnickej skladby. Básnik ňou reaguje na stav najvyššieho ohrozenia podľa zásady, že vždy, keď je ľudstvo a svet zasiahnutý až pri koreňoch, keď mu hrozí nebezpečenstvo rozkladu až zániku, vtedy vzniká umenie, poézia ako výraz ľudskej túžby po jeho nezničiteľnosti. Básnik doslova stelesňuje báseň alebo báseň stelesňuje básnika, jeho vnútornú situáciu, ktorá má v sebe toľko a takých napätí, „že sa jednoducho musela prevteliť do hmatateľného tkaniva básnického textu, pretože bez tohto oslobodzujúceho aktu tvorby možno by básnikovi išlo o život“ (S. Šmatlák). Práve táto veľká subjektívnosť skladby bola príčinou, prečo kritika Popolec odmietala, čo odôvodňovala najmä ťažkou vnímateľnosťou diela (M. Pišút).

Hoci je Popolec osobnejší a prevažuje v ňom elegicky tón („temné vety Popolca“), vyvierajúci z ľudskej úzkosti, bolesti a utrpenia, ktorými človek prechádza, predsa len aj v ňom zaznievajú oslobodzujúce tóny, také blízke presvedčeniu veľkých avantgardných umelcov 20. storočia: „Neškodným bude čo nás drvilo / Smiešnym sa stane čo nás mátalo / A srdce s ktorým bieda vždy bola / Utíši sa a bude drumbľovať / Na pozdrav zapýreným diaľavám / Bo ráno bude trvať do mrku / A noc bude len pre sny stvorená / Nebude zbojníkov a zlodejov / Už nemusia sa dvory zamykať / Chudoba stopí sa jak lanský sneh…“

Obrovské úsilie o syntézu sa prejavuje mnohonásobnými súvzťažnosťami na úrovni verša, slova, motívu a významu. Na jednej strane je skladba asociatívne uvoľnená na spôsob nadrealistického básnenia a na druhej strane ju charakterizuje úsilie tento rozpútaný až chaotický stav ovládnuť a organizovať do pevného tvaru. Kríženie sna a skutočnosti sa odráža vo všetkých zložkách básne.

Čítanie Popolca vyžaduje literárnu erudíciu i empatiu. Vyjadril to už Jozef Kútnik-Šmálov, ktorý v recenzii skladby napísal: „V Popolci Beniak z doterajších svojich zbierok a skladieb je najosobnejší. Horkosť života vkladá doň s dravosťou bytostí extatických (…) Je to tragický pocit života, heroické úsilie premôcť smrť, zánik, prázdnotu a nezmyselnosť existencie v trvajúcich úzkostiach, bolestiach a utrpení. Temná a čierna symbolika liturgie je preňho východiskom a odrazovým mostíkom na zvýraznenie skúsenosti, zaznačenej klasicky už v knihe Kazateľovej a drásavej knihe Jóbovej, s ktorými i Popolec je vnútorne spríbuznený práve svojou osobnou typickosťou, ktorou nadobúda platnosť a význam nadosobný.“

Vydania

Popolec. Martin, 1942; Bratislava, 1967 (In: Žofia a Popolec); 2000 (In: Poézia 1).

Literatúra

GREGOREC, J.: Básnický svet Valentína Beniaka. Bratislava, 1970.

HAMADA, M.: Básnik s dušou otvorenou k vzbure. In: Romboid, roč. 29, 1994, č. 5, s. 3-13.

HAMADA, M.: Dve reťaze poézie Valentína Beniaka. In: V hľadaní významu a tvaru. Bratislava, 1966, s. 295-311.

KÚTNIK-ŠMÁLOV, J.: Beniakov Popolec. In: Slovenský rozhlas, roč. 4, 1943, č. 9, s. 235-236.

KÚTNIK-ŠMÁLOV, J.: Kľúč k Beniakovým básnickým skladbám. In: Kultúra, roč. 15, 1943, č. 3, s. 103-110.

PIŠÚT, M.: Hodnoty a čas. Bratislava, 1978, s. 209-210.

POVAŽAN, M.: Novšia poézia Valentína Beniaka. In: Národnie noviny, roč. 74, 1943, č. 26, s. 6, č. 28, s. 7.

ŠMATLÁK, S.: Prolegomena k Žofii a Popolcu. In: Slovenská literatúra, roč. 41, 1994, č. 3, s. 169-197.

ŠTRAUS, F.: Nad veršom Žofie a Popolca. In: Literárny týždenník, roč. 7, 1994, č. 9, s. 8.

TURČÁNY, V.: Rým v slovenskej poézii. Bratislava, 1975, s. 220-235.

Valentín Beniak. Topoľčany, 1994.

VAŠKO, I.: Lyrika Valentína Beniaka z prameňov vznešenosti. In: Valentín Beniak. Topoľčany, 1994, s. 71-81.

Autor hesla

Milan Hamada