POHORIE BEZNÁDEJE

LENKO, Július (1914 – 2000)

básnická zbierka, 1946

Autorova druhá básnická zbierka je výsledkom jeho veľkej tvorivej aktivity počas druhej svetovej vojny. Veľa básní z nej bolo uverejnených najmä v časopise Tvorba. Príčinou oneskoreného vydania zbierky – až po piatich rokoch od debutu V nás a mimo nás (1941) – bol pravdepodobne autorov odpor voči dobovým pomerom vojnového slovenského štátu.

V zbierke básnik vyjadruje tragické pocity človeka prežívajúceho čas vojnového zabíjania, ale aj vízie budúceho sveta, ktorý sa oslobodí z barbarstva. „Lebo nad všetkým kraľuje had / Ktorý mi lezie do každého slova / Už po tri roky tejto vojny.“ Vojna je ustavične prítomná v každej básni, akoby ani iná téma pre poéziu neexistovala. Napĺňa ju až do takej miery, že v nej neostáva miesto pre vyslovenie iných pocitov. Z tohto hľadiska je Lenkova poézia monotematická s charakteristickou atmosférou „krvácania za iných“ a „vyklepávania duše ako zaprášeného koberca“, po ktorom nasledovalo mlčanie a človek ostal „zložený do kríža“.

Zbierka je príznačná tým, že v nej dochádza k zmene pôvodnej nadrealistickej poetiky. Začínajú sa skúmať a odhaľovať príčiny zmien ľudskej senzibility a báseň nadobúda hlbšie sociálno-psychologické zdôvodnenie. V súvislosti s Lenkovou poéziou o tejto premene nadrealistického básnenia písal E. B. Lukáč, ktorý v nej nachádzal „metafyzický úžas“ podmienený tým, že táto poézia vyjadruje „chaotické vrenie a rozkladné procesy“ doby. Vojnová skutočnosť predstihla básnika pri tvorbe bizarnej a absurdnej nadreality, takže bol postavený zoči-voči skutočnosti, ktorú bolo treba skúmať a zaujať voči nej nielen básnické, ale aj ľudské stanovisko.

Kým v zbierke V nás a mimo nás básnik stupňoval svoju vynachádzavosť v rozvíjaní asociatívnosti, v zbierke Pohorie beznádeje sa báseň disciplinuje, vnáša sa do nej poriadok podmienený vzťahom medzi skutočnosťou a poéziou v prospech skutočnosti, do ktorej má básnická imaginácia prenikať a netvoriť nad ňou nejakú verbálnu nadstavbu. Kniha je výrazom premeny nadrealistickej poézie, k akej dochádzalo už počas druhej svetovej vojny, keď sa nadrealistický básnik ocital v situácii, ktorú už nebolo treba nadbytočne básnicky deštruovať, ale naopak deštruovanú skutočnosť básnicky zaznamenať, pochopiť a najmä hodnotiť. O to sa Lenkova zbierka pokúša s takým sústredením, že jeho poézia upadá neraz do monotónnosti. Akoby veľká väčšina básní bola variáciou na jednu tému, ktorou bola vojna a až do „pohoria“ rastúci pocit beznádejnosti človeka z nej.

Vydania

Pohorie beznádeje. Liptovský Mikuláš, 1946; Bratislava, 1973 (In: Rozkmitané struny); 1978.

Literatúra

A. K.: Poézia vnútorného monológu. In: Slovenské pohľady, roč. 62, 1946, č. 6, s. 303-305.

FEDOR, M.: Slovenský nadrealizmus. Anotovaná bibliografia. Martin, 1968.

KOLLÁRIK, O.: Vývinové tendencie slovenskej nadrealistickej poézie. In: Národná obroda, roč. 2, 1946, s. 6.

(sic) (MIHÁLIK, V.): Súčasný slovenský nadrealizmus. In: Čas, roč. 3, č. 87, 14. 4. 1946, s. 4.

ŠTEVČEK, J.: Nad básnickým triptychom Júliusa Lenku. (Doslov.) In: LENKO, J.: Rozkmitané struny. Bratislava, 1973, s. 267-280.

TOMČÍK, M.: Básnické retrospektívy. Bratislava, 1974, s. 288-303.

WLACHOVSKÝ, K.: Z biografie myslenia a citov. (Doslov.) In: LENKO, J.: Krajina života. Bratislava, 1984, s. 357-378.

Autor hesla

Milan Hamada