Podpolianske rozprávky
Dvojitá optika Hronského „predzvestí“
Zbierke noviel Podpolianske rozprávky J. C. Hronského, ktorá vyšla roku 1932, predchádzali juvenílne poviedky z dedinského prostredia z dvadsiatych rokov a román Chlieb (1931). V Podpolianskych rozprávkach sa Hronský vrátil k žánru krátkej prózy, dedinskú tematiku však už prehodnotil cez skúsenosť svojej zrelej tvorby. Kritika označila Podpolianske rozprávky za predzvesť románu Jozef Mak (1933).
V úvodnej próze Či je Hugala‑Vahan zbojník a či je jeho Agáta hluchá v žartovnom príbehu o zbojníkovi rozprávač, „čo sa o domáce zvláštnosti zaujíma“, navštívi Podpoľanie. Tu sa dozvedá historky o podpolianskych zbojníkoch od ľudí a aj od samého Hugalu‑Vahana. Paradoxne, čím viac verzií udalostí Vahanových príbehov pozná, tým je nejasnejšie, ako sa odohrali: Hugalove hrdinské činy vyznievajú raz ako vychvaľovanie, inokedy ako skutočnosť.
Ja‑rozprávač z tejto novely s výnimkou niekoľkých vstupov v ďalšom rozprávaní ostáva bokom. Jeho emocionálne zainteresovanie na tomto svete sa naznačuje v prvej próze ako etnografický záujem o miestnych ľudí, hrdinov podpolianskych anekdot a historiek. Prvým možným spúšťačom rozprávania je vyrozprávať zvláštne udalosti, historky „miestnych“ hrdinov a figúrok, porovnať Poľanu „ako ju vo veršoch popisujú“ (s. 386) so skutočnosťou.
V príhodách, ktoré sú na prvý pohľad samozrejmé, rozprávač nachádza nezrovnalosti, preto si chce opäť vypočuť svedkov udalostí a od nich sa dozvedieť, ako to bolo „naozaj“. Hneď v prvej novele Či je Hugala‑Vahan zbojník a či je jeho Agáta hluchá je v „hre na možno“ – možno je Hugala zbojník, možno nie, možno je jeho Agáta hluchá – zakódovaná hra s rozprávaním, ktoré upozorňuje na viac variantov jedného príbehu. Hodnovernosť príbehu sa narúša, autor „skutočnosť“ koriguje, odkazuje na anekdotický a fantazijný základ rozprávania.
Žánrová štruktúra Podpolianskych rozprávok je príbuzná anekdote (rozprávanie sa skladá z klebiet, žartov, končí sa neočakávane), historke, rozprávke (hrdina musí zdolať prekážky, aby dosiahol svoj cieľ, je vtipný a múdry, sprevádza ho kliatba alebo proroctvo – Šimčík a jeho mať), povesti (dej je lokalizovaný na konkrétne miesta, viaže sa k slávnej osobe, neopisuje historickú udalosť, ale prináša jej hodnotenie rozprávačom). Reflexívnosť sa zvýrazňuje predovšetkým vo vážnych novelách Gajdošov vojna‑kôň a Šimčík a jeho mať, v príbehoch postáv, ktoré sú „stelesnením krajností ľudského údelu“.[1]
Impulzom k rozprávaniu sú nielen zaujímavé charaktery alebo figúrky, ale aj špecifický, rázovitý charakter Podpoľania. Rozprávačovo: „Dobrá bola Poľana Sládkovičovi, prečo by nezodpovedala i mne?“ (s. 386) v úvode navodzuje odkaz na konfrontáciu s predošlým literárnym spracovaním témy.
Zjednocujúcim prvkom kompozície zbierky je Podpoľanie, priestor všetkých próz. Dôležitosť prostredia a rázovitosť postáv, ktoré z neho pochádzajú, je zvýraznená v názve knižky a aj v úvode prvej novely, kde sa vysvetľuje rozprávačov záujem. Rozprávač sa prihovára čitateľovi familiárnym tónom. Úvod, oscilujúci medzi oslavou, obranou a iróniou predznamenáva modálnu polohu próz, ich naladenie:
„Och, čo všetko musí človek vidieť a počuť…!
Chceš, nechceš, musíš, lebo máš oči a mnoho je ľudí, čo majú zbytočné ruky a zbytočné jazyky. Všade ti niečo ukážu, lebo všade majú niečo extra, všade ti niečo povedia, lebo všade niečo vedia. A nie je na svete iba mnoho zbytočných ľudí, i zbytočných vecí je dosť. Cez celý život by si ich nepobadal, keby ťa nechali žiť múdro, ale svet je preohromný cirkus. Cirkus jediný, lenže aranžérov a krotiteľov je úžasne mnoho. (…) Ak si slušnejší, ukážu ti Semmeringy alebo Paríž. Za dobrý groš sa môžeš čudovať, aká špinavá je Seina. (…) Žiaľbohu, nie som slušným človekom, nedal som sa ani toho leta ďaleko odexpedovať a ostala mi iba naša Poľana“ (s. 385).
Úvodný vstup ja‑rozprávača stanovuje tému, to, čomu bude rozprávanie venované, a aj pomer rozprávača k výpovedi. Je príznačné, že ten nie je jednoznačný, na jednej strane navodzuje bezprostrednú dôvernosť a citovú zainteresovanosť, humor, sympatiu, na druhej strane ironický odstup.
Interakcia rozprávača a postáv, s ktorými sa na potulkách Podpoľaním zoznamuje a počúva ich, je zvedavý, lebo príhody „nesedia“, sa stáva naratívnou udalosťou, impulzom k rozprávaniu, ktorý sa rodí z dialógu medzi rozprávačom, postavami a fiktívnym poslucháčom. Aj z dialogického, „spochybňujúceho“ spôsobu rozprávania hneď od začiatku vyplýva, že postavy Hronského Detvancov nie sú sládkovičovské. Ich hrdinský obraz uzemňuje humor, irónia, ktorá z nich robí i figúrky a popiera ich írečitosť, spochybňuje monumentálnosť (v anekdotických prózach). Na jednej strane popiera romantiku zbojníctva na Poľane, na druhej strane za ich hrubosťou, vonkajšou tvrdosťou odkrýva citovosť, precitlivenosť, „napätie medzi tým, ako sa postava tvári a aká v skutočnosti je“.[2] Táto dvojitá optika z prvej poviedky funguje ako princíp v štruktúre narácie všetkých próz.
Dvojitá optika súvisí so spôsobom rozprávania, emocionálnym zainteresovaním ja‑rozprávača na dianí. Rozprávač pritom ostáva na periférii, nie je účastníkom, iba pozorovateľom a svedkom rozprávania. Jeho úlohou je „mediatizácia rozprávaného“.[3] Je to typ rozprávania, v ktorom sa zvlášť zdôrazňuje sprostredkovanosť rozprávania: nie to, aká je postava a jej svet, ale ako ho vníma rozprávač, ide o jeho postoj. Jeho znakom je zosilnená prítomnosť subjektu narácie a štylizovanosť rozprávania, tematickým cieľom takto štylizovaného rozprávania je empatia rozprávača s postavami. Pri rozprávaní v prvej osobe sa narácia obracia raz k postave, inokedy k čitateľovi, čo zvýrazňuje naliehavosť a apelatívnosť rozprávania.
Motív rozprávača túlajúceho sa po Podpoľaní sa opakuje iba v niektorých ďalších prózach zbierky (Jožo Pútec‑Vážkár, Mišo, pokoj!). Rozprávačov hlas na začiatku, zhodnotenie vypovedaného, dvojitá optika ukazuje na konštitutívne prvky próz v novelách knihy Podpolianske rozprávky: viac variantov jedného príbehu, ďalej anekdotickosť rozprávania, dialogickosť, zosilnená prítomnosť subjektu narácie a štylizovanosť rozprávania, vzťah subjektu rozprávania k tomuto svetu, fragmentárnosť rozprávania, irónia rozprávača.
Podpoľanie ako centrum rozprávania je autonómnym priestorom, ktorý má svoje osobitosti. Jeho „rozprávková“ vydelenosť od okolia sa naznačuje už geografickou charakteristikou: hneď na začiatku je charakterizované ako „rozvalený kopec, rozkysnutý, popukaný a skamenelý peceň, do ktorého ani zahryznúť ani zaorať“ a charakteristikou rázovitých postáv: „Mohol som i teraz veriť, že je Poľana taká, ako ju vo veršoch opisujú, a nie obyčajný, rozvalený kopec… Že sú Podpoľanci žartovní a huncútski šuhajci‑zbojníci, kradnú len tak z parády a pasie, a nie to, že ich je na tvrdom pecni nepomerne mnoho a nevedomky vyrastie tu miesto stebla nekorektný zákon: Ber čo vidíš, však sa samo od seba za tebou nehne!… Ilúzie fuč“ (s. 386).
Konflikty medzi hrdinami sú motivované osobne, predovšetkým citovo. Podnetom k „zbojníctvu“ je preukázanie väčšej šikovnosti v súboji s protivníkom, vyrovnanie účtov, odplata sokovi v láske. Inde postavy vedie túžba konať dobro (Magdalénka deda Vavrinca), alebo je láska podnetom k náprave (Gajdošov vojna‑kôň). Láska „dvíha“ vzťahy medzi postavami, zmierňuje hriechy. Jednou z jej podôb je strata (Jamka, Šimčík a jeho mať, Gajdošov vojna‑kôň). Hronský v Podpolianskych rozprávkach naznačil tému, ktorú rozpracoval v nasledujúcich románoch – jeho predstava lásky sa neobmedzuje na ľúbostný vzťah medzi mužom a ženou, je to láska k blížnemu v kresťanskom zmysle. S kresťanstvom súvisí i ústredná téma vážnych noviel zbierky – utrpenie ako skúška človeka, podnet k jeho vnútornej premene (Gajdošov vojna‑kôň, Šimčík a jeho mať).
Hrozbou pre postavu, proti ktorej sa zomknú aj protivníci, je vonkajší svet reprezentovaný štátnymi inštitúciami (povrchné súdy a pisári, úrady, páni, žandári), ktorý chcú sedliaci prekabátiť. Je to svet s nezrozumiteľnými a nespravodlivými zákonmi, ktorého tlak narúša autonómiu dedinskej pospolitosti. Deštruktívnu silu, zásah do života dediny a jednotlivcov predstavuje predovšetkým kataklizma prvej svetovej vojny, tematizovaná vo vážnych novelách Gajdošov vojna‑kôň a Šimčík a jeho mať.
V súvislosti s lyrizovanou prózou sa zvykne hovoriť o opozícii dedinského sveta a sveta mesta. Aj v Podpolianskych rozprávkach je protiklad cudzie – naše prítomný, je to však protipostavenie sveta bezprostredných a dôverne známych situácií oproti situáciám vo veľkých cudzích societach, sveta spontánneho proti inštitucionálne stanoveným normám správania. Napriek tomu, že cudzie – naše funguje ako východiskový hodnotový protiklad, nejde o evokáciu pozitívnej rurálnosti. Takéto ladenie narúša dialogický charakter, humorný tón rozprávania v anekdotických prózach Podpolianskych rozprávok, vo vážnych koncentrovanie sa na situáciu postavy v krajnej situácii. Pokojný charakter dediny (anekdotické prózy) narúša vo vážnych novelách prvá svetová vojna, stanovujúca minulostný charakter pokojného vidieckeho sveta, ktorý jej predchádzal. U Hronského pri návrate k téme dediny nejde o ruralizmus (príklon k vidieku a k sedliackemu živlu, „ospevovanie“ folklórno‑rustikálnej podoby slovenského sedliactva, hľadanie inšpirácie v mýtickej predstave zeme) ako u časti autorov v dvadsiatych a tridsiatych rokoch – Hronský, podobne ako napríklad Milo Urban, sublimuje z pôvodného skôr autentickú ľudskosť dedinského človeka a celistvosť dedinského spoločenstva. V akcentovaní tejto celistvosti je aj kritika súčasného stavu zameraná proti konvenčnosti, inštitucionálne stanoveným normám správania a zároveň proti egoistickému izolovanému indivíduu.
Evokáciu výslovne pozitívneho rurálneho sveta narúša aj špecifická podoba rozprávania – irónia, z ktorej vyplýva nejednoznačnosť výpovede. Štylisticky sa prejavuje napríklad ako paradox – nezvyčajné spojenie zdanlivo protirečivých výpovedí („Na súdy by mali byť nejaké zákony“, s. 414; „Totiž – podpolianske nešťastie je celkom inšie ako inde a treba o ňom vedieť, aké je. Napríklad inde je nešťastím, ak ti niekto prebije hlavu a pod Poľanou je to naopak, Podpoľanec je vtedy v nešťastí, keď niekoho pridusí tak, že sa už onomu „šťastnému“ ani dýchať nechce. Či to nie je jemnocitnosť?“, s. 416, Jožo Pútec‑Vážkár). Na princípe paradoxu je často postavený aj dej Podpolianskych rozprávok. Šimčík, ktorý na bojisku uniká pred smrťou, zomiera náhodne a nezmyselne v prvých dňoch mieru, Gajdoš, ktorého zradila žena, sa mení vplyvom lásky. Niekedy sa stretávajú dva varianty udalostí, ktoré si odporujú. V humorne ladenej novele Jožo Pútec‑Vážkár sú to dve verzie o tom, ako dostal Jožo Pútec prezývku. V humornom rozprávaní Pútca o stratených váhach s množstvom digresií sa pravda zahmlieva vynechávaním faktov, v prúde nesúvisiacich príhod, ktoré odbočujú od témy.
Akontextovým nadväzovaním epizód, vynechávaním faktov a odbočovaním od témy výpovede vzniká fragmentárne rozprávanie, charakteristické pre ľudových rozprávačov. Utvára sa systém digresií, ktoré prekrývajú pôvodné východiská, na základe asociatívnosti sa spájajú na prvý pohľad nesúvisiace skutočnosti do celkov. To má v anekdotických novelách komický efekt:
„Veď tak… Čo by sedliak mal, keby aspoň kedy‑tedy nepadol úrodný rok? To je tak od Pána Boha, zlý rok, a zasa zlý rok a po tom najhoršom len sa ti zasa urodí repa taká ako šesťtýždňové prasa. Viete, zato sa ja sveta nebojím, lebo viem, po biede príde aj dobrota. Hen na vojne som sa tomu ešte lepšie priučil. Raz nad Lembergom strašne pršalo a mal som tam kamaráta…
– Počkajte, Jožko o Lembergu mi potom poviete, ale tú repu ako ste doviezli domov.
– Repu…
– Tú, tú!
– Akú repu?
– Ale… tú úrodnú a vážky“ (s. 417).
Vo vážnej novele Šimčík a jeho mať spojenie odľahlých skutočností do absurdných, paradoxných motívov s prvkami nonsensu, ich hromadenie, vyhrotenie do absurdity vedie až ku grotesknosti. „Treba priznať, chvíle v zákopoch boli všelijaké. (…) Niekedy sa hlinené tváre uskľabili, vycerili zuby a chlapov posadol čudný smiech a čudný žart. (…) A raz, keď bol na chlapoch takýto žltý smiech, vtedy vymysleli, že sa Šimčíka preto nechytá guľka, ani nijaké iné nešťastie, lebo je Mišo Šimčík z papiera“ (s. 461).
Grotesknosť sa dosahuje enumeráciou jednej vlastnosti a zveličených kontrastov, a hyperbolizáciou situácií za hranice reality. Odkazuje na hlboký, šokujúci problém postavy (psychóza postavy pod vplyvom zážitkov z frontu).
V naratívnom prúde sa drobí celistvosť deja, rozprávanie prevažuje nad príbehom, „zahmlieva“ sa zmysel rozprávania. Také komplikované stvárnenie sujetu aktivizuje čitateľa pri stvárnení zmyslu a rekonštrukcii fabuly. Inde zámerne problematizuje, čo je marginálne a čo relevantné, zamieňa podstatné a nepodstatné. Akcentuje sa skutočné alebo predstierané „nechápanie“ postavy, všeobecne známe platné fakty sa spochybňujú ako klišé.
Irónia ovplyvňuje celý dej diela vrátane zdanlivej banálnosti príhod, ich šťastného vyústenia. Humorné ladenie príbehu, irónia rozprávača preniká tam, kde rozprávaniu hrozí pátos. Kladný význam je myslený opačne a naopak. Navodzuje sa situácia, keď sa zdanlivo pozitívne spochybňuje. Morálne víťazenie postavy sa v poviedke Magdalénka deda Vavrinca relativizuje. Ľudia sa Vavrincovi posmievajú za prejavený súcit k chudobnému dievčaťu, ktoré si Vavrinec vezme k sebe. Prejavenie ľudskosti sa ale spochybňuje potenciálnymi zištnými motívmi konania – prisvojením si peňazí od Magdalénkinej matky‑Amerikánky.
Hoci je predmetom ironického záujmu rozprávača aj postava, jej irónia sa nemení na výsmech. Hronského humor obsahuje aj súcit, empatiu. Rozprávač vyzdvihuje predstierané alebo skutočné „nechápanie“ dedinčana, ktorým človek z ľudu reaguje na konvenčnosť vonkajšieho sveta, chráni sa pred ním. (Od postáv šibalských zbojníkov, drobných zlodejov po Šimčíka, ktorý trpí duševnou poruchou.) To, čo postava – prešibaný zbojník alebo prostý dedinčan – hovorí, sa často nedá chápať doslovne, pretože žartuje, nedopovedá, odbočuje od výpovede, vynecháva fakty. Funkciou takýchto postáv je i kritika, demaskovanie konvencií. „Prostota“ dedinčana stojí proti klamstvu, zlobe, vypočítavosti, „cirkusu“ života, veselý podvod je namierený proti pokrytectvu, falši.
Vďaka modalite rozprávania sa jednoduchá žánrová štruktúra zbojníckej historky, anekdoty, sentimentálnej prózy v procese recepcie stáva zložitejšou. Autor na začiatku navedie čitateľa na istú žánrovú štruktúru, aby ju potom prehodnotil paradoxom (v zbojníckej historke sa zbojník Vahan na konci prejaví ako čestný človek), prípadne demýtizoval nejaké klišé (romantický obraz podpolianskych zbojníkov). Recepcia textu sa netvorí vzhľadom na očakávanie čitateľa, naopak, paradigma postavy sa komplikuje, vzhľadom na anticipovanú jednoduchú žánrovú štruktúru (rozprávky, historky atď.) aj na predpokladanú prediktabilitu postavy „jednoduchého“ človeka.
Rozbor jazykového štýlu v iných Hronského dielach, napr. v románe Jozef Mak podal F. Miko. V štýle Hronského prózy identifikoval ako konštitutívne prvky lyrickosť a expresivitu výrazu.
Využitie expresivity sa vzťahuje k zobrazeniu extrémnej situácie. Zosilnená expresivita súvisí s obrazom drsnej reality, vypätého prežívania postáv aj s citovo zaujatým, premenlivým, patetickým, resp. ironickým postojom rozprávača k téme. Expresivita výrazu noviel Podpolianskych rozprávok súvisí s vysokou mierou angažovanosti rozprávačského subjektu a s fragmentárnosťou textu. V takomto texte je autentickosť dopĺňaná, dopovedaná na inej úrovni textu, v rovine obraznosti. Silu vnútorného zážitku postáv, ktoré často nevedia alebo nemôžu hovoriť, dopĺňa expresivita v reči rozprávača. Citové prejavy postavy sa často zobrazujú zástupne, náznakovo, prostredníctvom konania, gest, výrazu tváre:
„Vyšibané a vypukané od vetra mala pery, zoschnuté, tenké od starostí a teraz sa jej roztvorili nezvyčajne, sťaby chcela čosi vykríknuť. Lenže nijaký hlas nevychodil z nich a zato sa ústa nezdali ako ústa, iba ako rozdrapené telo, ako čierna jama, čo nemá dna, a ak ho má, tak veľmi ďaleko a hlboko. Kameň, čo padá a padne na toto dno. Zduní veľmi neskoro a veľmi ťažko“ (s. 495).
Jazyk rozprávania sa utvára nespojito, fragmentárne, ako viac právd, z ktorých treba poskladať pravdivý príbeh. Fragmentárnosť jazyka rozprávania je aj prejavom toho, že dedinský svet je videný očami rozprávača, ktorý do neho nepatrí a do ktorého chce preniknúť zvonku. Ambivalentné, nejednoznačné vyznenie textu umocňuje elipsovitosť, nedopovedanosť, digresie v rozprávaní. S fragmentárnosťou súvisí obrazné vyjadrovanie, emocionálnu funkciu v takomto texte má metafora, personifikácia, alegória, prirovnanie. Prostredníctvom motívov vonkajšieho sveta sa zobrazuje vnútorný svet.
Jazyk diela čerpá z ľudových, folklórnych výrazových zdrojov a žánrov (napr. rozprávka):
„Večnými sa zdajú iba strecha na dome a suchý žeriav na studni, lebo ak na žeriav aj spravia nový klin, ten nik ani nezbadá, lebo hneď vŕzga, tak ako vŕzgal starý.
Vŕzga a Anne sa prihovára:
– Anna, Anča, akože to mohlo vyjsť takto u teba…? Akúže to máš lásku? Nedávno, keď za noci odbehol Matúš Olajec, keď bol taký divý a krvavý, vybehla si za ním až do trávy pred domom. Ráňala si rosu nevedomky a teplý dych rozdávala polnočnému chladu. (…) Anna, Anča, či to nebo sypalo novú rosu vtedy na koľaje, či si to ty plakala…? Veď si len jasne povedz tú vec sama, lebo ja som bol ospalý a nemôžem sa na všetko pamätať“ (s. 401).
Využívajú sa folklórne zdroje obraznosti – rozprávková, animistická, mýtotvorná obraznosť, antropomorfizmy. Motívy oživených vecí ako empatických blízkych spoločníkov človeka a jeho osudu v situáciách osamotenia spájajú Podpolianske rozprávky s lyrizovanou prózou.
Štylizuje sa i syntaktickými prostriedkami, napríklad elipsou, hyperbolou. Hyperbolizácia je v anekdotických prózach zdrojom humoru, vo vážnych novelách sa hyperbolizovaním situácie dosahuje až grotesknosť, ktorou sa naznačuje neriešiteľnosť šokujúceho problému (Šimčík a jeho mať).
Hronský rozohráva rôzne polohy jazyka a nevynechal ani ustálené frazeologizmy. Rozprávanie je ilustráciou gnómy, úslovia alebo ľudovej múdrosti: „nohavice sú neraz osudom človeka, šaty robia človeka“; „môžeš aj sto ráz niekoho nahovárať, aby do studne skočil, ak skočí, teba za to nebudú brať na slovo“ (Mišo, pokoj!), „posmech ide s človekom až po hrob“ (Magdalénka deda Vavrinca). Prípadne je jeho prehodnotením ako klišé, či ironickým konfrontovaním dvoch fráz: „Ak je však pravda, že posmech ide s človekom až po hrob, tak je pravda ešte pravdivejšia v tom, že na koho sa raz začne sypať statočnosť a česť, nuž zasýpa ho potom tak štedro, že by sa ani ubrániť nemohol, keby sa chcel“ (s. 523).
Popri týchto trópoch a figúrach je výrazným prvkom expresivity opakovanie. Spôsoby opakovania sú rozmanité – napríklad refrén, návratnosť detailu v charakteristike postavy. Výrazným postupom založeným na opakovaní je paralelizmus, postup charakteristický pre ľudovú slovesnosť. Dôvodom využívania opakovania, paralelizmu, elipsy a hyperboly je aj snaha evokovať autentickú reč postáv a jej ľudový kolorit. Elipsa, resp. paralepsa sa vyskytuje tam, kde postavy nechcú, nemôžu alebo nevedia hovoriť. Príčinou je citové vzrušenie, spomínané prvky expresivity podporujú vyznenie citovo zaujatého (pátos) autorského stanoviska a jeho stotožnenie sa s filozofiou dedinského života.
Autor pri stvárnení prežívania postáv využíva substitučnú metódu alebo neverbálnu komunikáciu – gesto, efekt mlčania. Hronského postava si svoje utrpenie neuvedomuje (nepodrobuje sa sebaanalýze), nevie, nemôže alebo nechce ho verbalizovať. Podoba Hronského postáv, obraz ich prežívania je stále sa utvárajúcim svetom, vzniká postupne, odkrýva sa v dialógu medzi postavou a rozprávačom, ktorý sa vciťuje do jej položenia. V rozprávaní sa to prejavuje aj špecifickým postojom rozprávača k postave – jazykovo ako apostrofa, oslovenie, prihováranie sa postave, jednostranný dialóg. To umocňuje dramatický rozmer, niekde patetický účinok. Rozprávač vyslovuje, čo nie je schopná povedať postava, ktorá pasívne trpí, chce, ale nemôže alebo nevie vysloviť svoje pocity. Ale na druhej strane ich nie je sám schopný obsiahnuť. Vo vojnových novelách ide o nekomunikovateľnosť zážitkov vojny, utrpenia. Jazyk zlyháva alebo postavy mlčia, aby zakryli svoje skutočné pocity. Inde je fragmentárnosť prejavom čohosi iného. Zlyhanie jazyka poukazuje na pocit neprekonateľnej cudzoty medzi ľuďmi (vážne novely). Inde je výrazom autorskej filozofie, v ktorej sa uprednostňuje cítenie, spontánny prejav pred verbalizovaním.
Jednou z hlavných Hronského tém je premena postavy pod vplyvom utrpenia. Túto tému rozvíja i vo vážnych novelách Podpolianskych rozprávok Gajdošov vojna‑kôň a Šimčík a jeho mať. V próze Gajdošov vojna‑kôň sa vracia vojak Gajdoš domov z frontu po skončení prvej svetovej vojny, keď mu o konci vojny nik nepovedal. Gajdoš sa doma musí vyrovnať so zradou a smrťou ženy, ktorá ho opustila a zanechala syna, chalupa spustla a jeho nešťastie zdieľa iba z frontu privedený kôň. Gajdoš zosurovel a všetko znenávidel. Zážitok z vojny a zrady blízkych vedú Gajdoša k revolte a nenávisti. Sprostredkovateľom jeho nového vzťahu, zblíženia sa s ľuďmi a s domovom, je vzťah k Zuze, aj vďaka ktorému sa Gajdoš vyrovnáva so zradou ženy a uzmieri sa s bratom aj s ľuďmi v dedine.
Téma prekonania uzavretosti, katarzistického utrpenia, zmierenia, ktoré očisťuje od egoizmu, vedie k pochopeniu druhého sa aktualizuje. Ide o preverenie hodnôt dvoch protikladných ľudských typov – revoltujúceho a pokorného človeka –, ktorých charakterizuje na jednej strane revolta, nezávislosť, sebapresadenie, pomsta, aktivita, na druhej strane pokora, prináležanie k ostatným, prijatie nevyhnutnosti, sebaobetovanie, odovzdanosť voči osudu. V Hronského vážnych novelách sa do popredia dostáva typ pokorného človeka. Nedostatok vzťahu, osamotenie ho vedie k popretiu samého seba, vyvoláva takú potrebu vzťahu, ktorá vedie k uzmiereniu s druhými. Vzťah s druhými je pre tieto postavy dôležitejší ako iné, sebaobetovanie predstavuje šťastie. Aj z hľadiska témy utrpenia i nastolenia a overovania si týchto princípov správania sú novely z Podpolianskych rozprávok predchodcom románu Jozef Mak.
Utrpenie je pre postavy Hronského vážnych noviel skúška, v zmysle kresťanskej filozofie však nielen posilňuje, ale aj poľudšťuje, robí človeka pokornejším, ušľachtilejším. Prispieva ku katarzii, k mravnej očiste, mení človeka na duchovnejšieho, schopného vnímať svoj osud aj druhých z iných hľadísk. Človek v nich neprežíva aktom vzbury, ale prispôsobením sa životným okolnostiam.
V tomto zmysle sú vážne novely aj polemikou so socialistickou prózou, ktorá vznikala v období dvadsiatych a tridsiatych rokov, podobne ako napr. aj Urbanove prózy. Ich východiskom je sociálna téma, ale riešenie vychádza z kresťanských zdrojov, je uplatnením súcitu. Tradičný sociálny motív je prepracovaný na všeobecne mravné posolstvo a prekrytý problémom univerzálnych ľudských hodnôt. Bezprostredný vplyv dobovej sociálnej skutočnosti bol z textov vylúčený, na pozadí obrazu sociálneho položenia Podpoľancov sa rieši vo vážnych prózach prednostne kalvária osobného vyrovnávania sa s utrpením, údelom. Myšlienky o katarzistickom utrpení, ktoré zbavuje egoizmu, vedie k pochopeniu druhého, rovnako ako moment spolupatričnosti, zdieľaného údelu vychádzajú z kresťanstva. Vo všeobecnej rovine sa v prózach Podpolianskych rozprávok tematizuje svet spolužitia, znovunachádzania si cesty k druhému – aj tým sa zbližujú s kresťanským posolstvom.
ADELA ŽILKOVÁ
Pramene
HRONSKÝ, Jozef Cíger: Podpolianske rozprávky. Bratislava : Tatran, 1993.
Literatúra
BACHTIN, Michail M.: Román jako dialog. Praha : Odeon, 1980.
Biografické štúdie. J. C. Hronský. Martin : Matica slovenská, 1997.
MELETINSKIJ, Jeleazar: Poetika mýtu. Praha : Odeon, 1989.
MIKO, František: Estetika výrazu. Bratislava : Slovenské pedagogické nakladateľstvo, 1969.
STANZEL, Franz Karl: Teorie vyprávění. Praha : Odeon, 1988.
ŠTEVČEK, Ján: Lyrická tvár slovenskej prózy. Bratislava : Smena, 1969.
ŠTEVČEK, Ján: Lyrizovaná próza. Bratislava : Tatran, 1973.
[1] MIKO, František: Estetika výrazu. Bratislava : Slovenské pedagogické nakladateľstvo, 1969, s. 217.
[2] ŠTEVČEK, Ján: Lyrická tvár slovenskej prózy. Bratislava : Smena, 1969, s. 76.
[3] STANZEL, Franz Karl: Teorie vyprávění. Praha : Odeon, 1988, s. 245.