PIVNICA PLNÁ VLKOV

ŤAŽKÝ, Ladislav (1924 – 2011)

román, 1969

Je šiestou knihou autora, ktorý začal publikovať až v zrelom veku (knižne pred prahom štyridsiatky). V sľubne sa diferencujúcej slovenskej literatúre šesťdesiatych rokov 20. storočia si medzi tvorbou o jednu až dve generácie mladších spisovateľov Ťažkého prózy našli svoje miesto i pozitívny kritický ohlas.

Príbeh románu sa tematicky viaže na dva historické procesy, ktoré dôrazne a v mnohých prípadoch brutálne zasiahli Slovensko a zásadným spôsobom ovplyvnili sociálnu a mentálnu podobu krajiny v nasledujúcich rokoch. Prvou takouto udalosťou bola druhá svetová vojna, pričom Ťažký venuje pozornosť najmä jej posledným mesiacom (Povstanie, prechod frontu a prvé mesiace po oslobodení). Obdobou vojnovej kataklizmy je pre autora kolektivizácia: nemá síce očividnosť, spektakulárnosť bojového besnenia, no jej dôsledky v osudoch a vedomí ľudí sú rovnako katastrofálne.

Na rozdiel od niektorých predchádzajúcich Ťažkého kníh, ktoré vojnové udalosti približujú priamo, napríklad prostredníctvom osudu vojakov slovenskej armády na východnom fronte (román Amenmária. Samí dobrí vojaci, 1964), je v Pivnici plnej vlkov zobrazený predovšetkým dopad násilia na osudy a vnútorný život civilného obyvateľstva. Centrom diania je príbeh roľníckej rodiny Fedora Peruna z Perunovej Vsi. Život jej členov plynie v pravidelnom ročnom rytme poľných prác a sviatkov. Ich svet je sebestačný a nepresahujú ho ani udalosti, ktoré sa vymykajú z ustálených pravidiel. Takou je smrť strýca Vinca, pytliaka zabitého horárom Brankom Turoňom. Vincov príbeh, ktorý Fedorovej dcére Dominike rozpráva stará mať, tvorí baladický prológ nasledujúceho diania a určuje rozprávačskú modalitu celej knihy. Tragický motív vraždy tu nadobúda osudovú dimenziu a stáva sa predzvesťou budúcich udalostí. Do uzavretého sveta Perunovej Vsi vtrhne vojna: jej protagonisti ohrozujú majetok i životy dedinčanov bez ohľadu na to, ku ktorej z bojujúcich strán patria. Partizáni zabijú nevinného vykupovača vajec, nemeckí vojaci slabomyseľného dedinského chlapca, ruský vojak sa pokúsi znásilniť Dominiku. Zrážka uzavretého patriarchálneho roľníckeho sveta s veľkými dejinnými udalosťami je pre sedliakov tragická. Zakončením vojnovej línie knihy je odchod Dominiky Perunovej do mesta za vzdelaním. Pripomína rozprávkový motív putovania zakliatou krajinou: Dominika si od pocestných vypočuje viacero rozprávaní o vojnových hrôzach; prechádza okolo vypáleného slovenského lazu, ale aj cez opustenú a vyrabovanú dedinu, ktorú museli jej nemeckí obyvatelia opustiť; je svedkom akejsi svetskej obdoby božieho súdu, ktorým drevorubači vykonávajú spravodlivosť na zajatých nemeckých vojakoch; a napokon sa dostane do prízračného, mŕtvolami naplneného tunela… Jej príchod do kláštornej školy uzatvára časť románu venovanú vojne.

V ďalšej tematickej línii románu sa do centra pozornosti dostáva proces kolektivizácie v druhej polovici päťdesiatych rokov. Takmer celý sa sústreďuje na udalosti jedného dňa. Najúspešnejší gazda v dedine Fedor Perun odmieta vstúpiť do družstva, a preto je kontingent (povinné dávky, ktoré museli súkromne hospodáriaci roľníci odvádzať štátu) od neho vymáhaný násilím. Brutálnosť scény pripomína vojnové rabovanie a pre Perunovu rodinu sa skončí tragicky: Peruna zavrú a jeho manželka Domina sa pomätie. Záver knihy sa dá chápať ako naplnenie vyššej, osudovej spravodlivosti, pričom v kontexte románu nadväzuje na spomenutý motív božieho súdu a literárne vychádza zo žánru balady. Bývalý partizán a potom stranícky funkcionár zodpovedný za Perunovo príkorie prichádza spáchať samovraždu – vykonať ortieľ „samosúdu“ – práve do Perunovej Vsi.

Príbeh je podaný prostredníctvom niekoľkých personálnych rozprávačov, teda postáv, ktoré sú zároveň účastníkmi diania. Ich rozprávanie je subjektívne a zameriava sa predovšetkým na vyjadrenie vnútorného, aktuálne prežívaného stavu: sú preň typické odbočenia od hlavnej dejovej línie smerom do minulosti, ale aj voľne plynúce lyrické digresie. Najrozsiahlejšiu, vojnovú časť románu rozpráva pätnásťročná Dominika Perunová. Myšlienkový svet dospievajúceho dievčaťa naplnený erotickými asociáciami, myšlienkami na lásku, manželstvo a vznik nového života je drsne konfrontovaný s realitou násilia a smrti. Svedectvo o vynútenej kolektivizácii podáva Fedor Perun, jej hlavná obeť. Na rozdiel od literatúry predchádzajúceho desaťročia rozprávačské postupy použité autorom si nerobia nárok na vyjadrenia akejsi nadosobnej, objektívnej „pravdy dejín“. Pozerá sa na udalosti pohľadom konkrétnych ľudí, ktorí sa v historickom zápase o ideály im cudzie a nepochopiteľné stávajú obeťami. Kto vyhrá vojnu, pýta sa nemecký veliteľ a Perun v duchu svojho videnia sveta odpovedá: „Živí vyhrajú, pán môj, živí a zdraví, mŕtvi prehrali život…“

Osobný, subjektívny pohľad na dobu sa prejavuje i v kompozícii diela. Pivnica plná vlkov síce tematizuje aj historické reálie, a to v pomerne rozsiahlom časovom zábere (od štyridsiatych po šesťdesiate roky 20. storočia), no namiesto rovnomerne rozvrhnutého, objektivizujúceho časového toku je pozornosť venovaná vyhroteným, pre dané obdobie charakteristickým výjavom. Dobová kritika charakterizovala dielo ako „tri, resp. štyri samostatné novely dosť voľne súvisiace“ (J. Noge), „ktoré sa dajú čítať ako samostatné celky“ (J. Števček). Kľúčové scény sú sústredené v krátkom časovom úseku, dramatickým, až divadelne inscenovaným „výstupom“, ktoré majú svojich divákov i „chór“ (dedinský kolektív), je venovaný rozsiahly rozprávačský priestor (napr. „dobývanie“ Perunovho dvora funkcionármi a príslušníkmi bezpečnosti pri násilnom vymáhaní kontingentu). Dej – aj v tých najvypätejších a najtragickejších momentoch – je spomaľovaný častými subjektívnymi odbočeniami, jednotlivé motívy na seba nadväzujú skôr prostredníctvom voľných analógií a asociácií, než podľa poriadku príčin a následkov. Pre celý román je príznačná výrazná lyrizujúca tendencia, prejavujúca sa aj v jazyku: ide o štylizovanú ľudovú reč, charakteristickú častým výskytom opakovacích figúr, refrénovitosťou, ktorá sa prejavuje najmä v dialógoch, a obradnosťou zdôrazňujúcou baladický charakter príbehu. Pivnicu plnú vlkov J. Števček charakterizuje ako „mýtus o pôde“, vytváraný dvojakým časom, keď nad aktuálnym časom diania je prítomná ešte „nadčasová rovina, kde sa ľudské skutky premietajú na plátno nemeniacej sa prirodzenosti človeka…“ Na výstavbe mýtickej vrstvy sa podieľa aj motivický repertoár diela. Jeho súčasťou sú zvykové, často aj fantaskné a iracionálne prvky pohanského, predkresťanského pôvodu (prízračný topos cintorína jeleňov, meno dediny i hlavného hrdinu pripomínajúce slovanského boha…).

V dobovej recenzii románu V. Petrík dobre postihol spisovateľský naturel autora: „Prozaický charakter Ladislava Ťažkého spočíva teda v tom, že on každú životnú matériu (…) ‚zosobňuje‘, maximálne zosubjektívňuje, prevádza akoby na rovinu vlastného osobného zážitku.“ V sedemdesiatych a osemdesiatych rokoch však bola Pivnica plná vlkov hodnotená ako dielo, v ktorom sa nepodarilo ukázať „zložitý psychologický aj ľudský proces roľníkovej premeny (…) vo všetkých súvislostiach“ (Slovník slovenských spisovateľov 2. Bratislava, 1984, s. 187). Na román boli v duchu dobových predstáv o literatúre vznesené nároky, ktoré sa rozchádzali s autorovými zámermi. Ťažký ako autor konkrétnej skúsenosti sa nepokúšal o objektivizujúce prihliadanie na „všetky súvislosti“, ktorého predpokladom je vopred daná predstava sveta a vzťahov v ňom (ideológia). Chcel predovšetkým svedčiť, a nie hodnotiť.

Tematikou vojny i veľkých sociálnych premien akoby autor patril k literatúre, ktorá dominovala v päťdesiatych rokoch (Hečko, Tatarka, Mináč). Spôsobom, akým vidí a interpretuje postavenie človeka v dejinách, sa však v Pivnici plnej vlkov približuje k niektorým predstaviteľom najmladšej prozaickej generácie šesťdesiatych rokov (Kužel, Hrúz, čiastočne Johanides), tvorivými postupmi zasa nadväzuje na lyrizačné a mýtické tendencie medzivojnovej slovenskej prózy.

Vydania

Pivnica plná vlkov. Bratislava, 1969.

Literatúra

KADLEČÍK, I.: Legenda o odplate a hriechu. In: Slovenské pohľady, roč. 86, 1970, č. 2, s. 121-123.

KRNOVÁ, K.: Na hrane pôvodných možností (Pivnica plná vlkov). In: Život a dielo Ladislava Ťažkého. Nitra, 1994, s. 104-114.

PETRÍK, V.: Pivnica plná vlkov ako románový typ. In: Romboid, roč. 5, 1970, č. 1, s. 53-55.

ŠTEVČEK, J.: Románový mýtus o súčasnosti. In: Smena, roč. 22, 17. 10. 1969, s. 7.

ŠTEVČEK, P.: Román pred rozpadom. In: Mladá tvorba, roč. 14, 1969, č. 9, s. 53-55.

Autor hesla

Vladimír Barborík