PISÁR GRÁČ

HRONSKÝ (vl. menom Jozef Cíger, 1896 – 1960)

román, 1940

Vrstevnatý, kompozične viacúrovňový obraz hľadania identity človeka poznačeného skúsenosťou prvej svetovej vojny, tematicky smerujúci od chaosu a samoty k harmónii a láske. V poradí piaty Hronského román predstavuje spolu s románom Proroctvo doktora Stankovského (1930) tzv. mestskú líniu autorovej tvorby, na rozdiel od dominantného stvárňovania človeka v dedinskom prostredí. Označuje sa ako román-experiment alebo ako psychologický, resp. analytický spoločenský román. Z hľadiska poetiky je to román expresionistický, spôsobom výstavby textu (alogickosť, dekonštrukcia) výrazne moderný.

Hlavnou postavou diela je Jozef Gráč, inteligentný mladý muž, „pisár“, ktorý ako frontový vojak na vlastnej koži zažil besnenie vojny, čo ho vnútorne hlboko poznačilo. Jeho vojnový i povojnový život je potom pýtaním sa na večné ľudské otázky, no hlavne výsmešným a kritickým komentovaním „chorých“ pomerov. V dobe plnej chaosu a rozkladu chce nájsť podstatu a zmysel vlastnej existencie, pričom k poznaniu seba sa dostáva cez reflektovanie svojho vzťahu k iným ľuďom, k ľudskému spoločenstvu vôbec: „trápenie“ sa nad problémom, „čím“ sú mu ľudia, je návratným motívom celej knihy. Gráč túži po milostnom naplnení, ale jeho stretnutie s láskou, stelesňovanou jemnou a krehkou Janou, je poznačené odriekaním. Pretože však ide o lásku osudovú, ich životy sú aj napriek dramatickým zmenám a skokom paralelné – zhodou náhod (či hrou osudu – moment prítomný aj v iných Hronského dielach) sa po rokoch znovu stretávajú, aby nakoniec predsa len našli vytúženú cestu k sebe. Zblíženie s Janou je medzníkom, ktorým Gráč môže začať nový, tentoraz už plnohodnotný a zmysluplný život. Záchranou pred nihilizmom a životnou rezignáciou je aktívny prístup k vlastnému životu a príklon k pólu pozitívnych životných hodnôt. Pasivita, trpiteľstvo, dezilúzia a skepsa boli prekonané vôľou k životu.

Fabulačný problém románu je jednoduchý, ale „skomplikovaný“ vzťahovými trojuholníkmi a štvoruholníkmi, v ktorých sa postavy pohybujú: Gráč sa zaľúbi do Jany, ale ide na vojnu, je ranený, istý čas pobudne vo väzení, bojuje na fronte, vypomáha v zázemí, pošlú ho do dôstojníckej školy. Po vojne pracuje ako pisár vo firme, ktorá sa zaoberá vyberaním dlhov. Jana, pochádzajúca zo schudobnenej aristokratickej rodiny, sa zatiaľ z donútenia matky vydá za ovdoveného muža svojej sestry Klementoviča, po jeho smrti na fronte (uvažuje sa o vražde a tieň podozrenia padá aj na Gráča) sa stane ženou obchodníka s hodvábom Alojza Greškoviča. Ten umiera, a hoci bol dlho chorý, sú dohady, že ho niekto (t. j. Jana) zaškrtil. Firmu preberá Greškovičov mladší brat Michal, ktorý je zhodou okolností Gráčovým priateľom z vojny, kde bol jeho veliteľom. S aktívnym a činorodým Michalom – ktorý Janu tiež miluje, no o Gráčovom vzťahu k nej nič netuší – prichádza do domu aj Gráč, najprv len pre súdne pojednávanie o finančných poukážkach na jeho meno, potom ako nájomník. K stretnutiu s Janou tak dochádza po deviatich rokoch, ktoré z Gráčovho pohľadu predstavujú roky životného zmúdrenia. Vo dvore domu Jany Greškovičovej sú jeho susedmi knihár Čičko a jeho nevydatá sestra, práčka Čičková s chromým synom Miklúškom. Gráč, z ktorého sa medzitým stal inžinier, má chlapca rád, rovnako ako Jana, a po Miklúškovej smrti – ktorá sa stáva symbolickým „umretím“ vojny, na inom mieste metaforicky videnej ako zdochnutý, napuchnutý kôň – dôjde k ich zblíženiu.

Viac než dej je v románe dôležitá vnútorná situácia hlavného protagonistu, sféra duševna. V popredí je Gráčov kritický výklad sveta, jeho ironicko-cynický komentár seba samého a hlavne doby, v ktorej žije. Hoci sám seba vníma ako „jed pre seba i pre mnohých iných“ (čo je jedno z mnohých negatívnych určení, ktorými sa postava charakterizuje), je to citlivý a premýšľavý typ – práve „hútanie“ o „divných veciach“ spôsobilo, že „nikdy nebol riadny človek“. Od iných ľudí ho odlišuje „rozkladný“ analytický duch a presvedčenie o nedokonalosti jazyka. Je bystrý pozorovateľ a britký ironik, ktorý vie, že nemá význam niečo si predstierať, a ktorý preto veci pomenúva „pravým“ menom: svet je pre neho cirkus, v ktorom je všetko len ilúzia a klam pre hlúpych.

Príbeh nie je podaný lineárne, ale prostredníctvom viacúrovňovej kompozície: rozličné dejové pásma sa prelínajú s rozličnými časovými rovinami, pri ktorých Hronský rezignoval na chronológiu. Striedaním rôznych úrovní minulosti s prítomnosťou a miešaním reality a fikcie vytvoril útvar, ktorý bol rozbitím tradičnej formy. Rozprávačom a zároveň hlavným protagonistom románu je Gráč. Jeho rozprávanie vyrastá z potreby nájsť samého seba, pretože vojna zapríčinila stratu rovnováhy. Prostredníctvom rozprávania chce nielen opísať cestu k životnému zmúdreniu, ale svoj život aj usporiadať. Z tohto hľadiska ide o rozprávanie motivované existenciálne. Na existenciálnu podstatu rozprávania odkazuje aj kategória rozprávača v prvej gramatickej osobe (ja-rozprávanie). Gráč sa vo svojom rozprávaní štylizovanom ako hovorenie obracia na ľudí vo všeobecnosti (v texte sa vyskytujúce oslovenia typu „vy“ a kontaktné, úctivé rečové zvraty), t. j. adresát je projektovaný ako poslucháč. Gráčova „reč“ je ale v skutočnosti len „nemou rečou“, odohrávajúcou sa primárne „v duchu“. Vychádza z poznania, že „keď si človek i pre seba rozpráva, i vtedy potrebuje niekoho, aby počúval“. Situácia rozprávačského „ja“ sa potom aj týmto spôsobom ozrejmuje ako situácia osamelého človeka, ktorý však má potrebu komunikovať – napríklad aj z dôvodu uvoľnenia psychického tlaku („Odľahne to človeku, odľahne, keď sa trochu pozhovára!“). Je to rovnaká situácia ako v iných Hronského románoch: postavy sú natoľko uzavreté, že napriek vnútornému autentickému životu nie sú schopné o ňom vypovedať.

Románový text je zmesou Gráčových vnútorných monológov, pomyselných, fiktívnych a maskovaných dialógov a kvázi-reálnych dialógov, a to tak so živými, ako aj s mŕtvymi (Gráčove „záhrobné“ rozhovory s Alojzom Greškovičom, odohrávajúce sa na cintoríne). Medzi ne je vložených niekoľko listov, opäť na pomedzí skutočnosti a fikcie. Je to živý, vzrušený, miestami až eruptívny prúd reči, ktorý však plynie výhradne pod povrchom. Kým vnútro – sféra neobmedzovanej slobody – je rozvravené a plné hlasov, vonkajšia skutočnosť – sféra spoločenského tlaku a konvencií – je tichá a mlčanlivá. Daným momentom Hronský problematizuje filozofiu jazyka – jeho hĺbkovou témou sa v tomto zmysle stáva netotožnosť slova, myšlienky a situácie. Ústredným problémom románu je potom otázka komunikácie.

Základným Gráčovým presvedčením je, že jazyk je nedokonalý – „všetky biedy ľudstva, národa alebo jednotlivca sú v tom, že sme sa ešte nenaučili hovoriť určite, presne, jasne, dokonale“. Gráč odhaľuje nielen falošnosť a vyprázdnenosť hesiel a fráz, ktoré konfrontuje so životom (napr. otázka, kto je vojak, v epizóde o vojenskom oslovení), ale poukazuje aj na nekomunikovateľnosť životných obsahov. Do popredia sa dostáva mlčanie: „Človek rozpráva, i keď nerozpráva.“ To je aj základné určenie románovej kompozície: Gráč – ktorý z jednotlivých obrazov a epizód vystupuje ako človek osamelý, uzavretý a mlčanlivý, svojím spôsobom vykorenený (prerušené kontakty s otcom), existenčne vykoľajený (zhubné pôsobenie vojny), osobne nešťastný (míňanie sa s Janou, vzťahové trojuholníky) – rozpráva o tom, o čom inak mlčí, t. j. o tom, čo si myslí alebo čo cíti. Svojou výpoveďou odhaľuje svoje intenzívne vnútorné bytie. Rozprávanie komponuje ako veľkú hru, skladá ho ako mozaiku z vlastných a cudzích výpovedí a pohľadov – na moment hry odkazuje aj jeho meno v spojení Gráč – hráč (symbolizujúce mená sú stálou súčasťou Hronského poetiky, napr. Metodej Chlebko – Chlieb, 1931, Jozef Mak – rovnomenný román, 1933).

Román Pisár Gráč dobová kritika i následní interpreti najčastejšie označovali za chaotický, improvizovaný a náhodný, zložitý a komplikovaný, v kompozícii nesmierne preťažený a znejasnený. Optimistické zakončenie sa hodnotilo ako banálne (M. Chorváth), nebezpečne pripomínajúce banálnu meštiacku historku (J. Števček), konvenčné (A. Matuška). M. Chorváth v súvislosti s románom použil termín blaga – vtipné táranie. Prehĺbenie pohľadu priniesol J. Števček, ktorý za princíp románu určil najprv paradox, neskôr v ňom identifikoval ako určujúcu formu grotesku. Pre grotesknosť a pre prítomnosť motívov ako maska, človek – bábka ovládaná osudom, dvojníctvo, vízia nejestvujúcej skutočnosti, cirkus a i. je román priraďovaný k expresionizmu (J. Števček, M. Bátorová, J. Goszczyńska). V kontexte ostatnej Hronského tvorby sa román oceňoval ako autorov najväčší formálny výboj, výraz jeho konštrukčného umu (A. Matuška). Dáva sa do spojitosti s Hronského predchádzajúcim románom Jozef Mak (1933), pričom sa chápe ako jeho vyústenie, domyslenie či intelektuálny variant (J. Števček). Literárnohistorické fakty pripúšťajú úvahy o Pisárovi Gráčovi ako o pokračovaní pôvodne plánovanej trilógie, začatej Jozefom Makom a pokračujúcej časopisecky uverejňovaným (Slovenské pohľady, 1935) fragmentom Jozef Mak mladší (V. Mikula, J. Noge). Román sa tiež, spolu s románom Proroctvo doktora Stankovského, považuje za autorskú sebareflexiu (M. Bátorová). Všeobecne sa označuje ako Hronského najmodernejšie dielo, ako experiment, ktorý nemá obdobu v slovenskej medzivojnovej literatúre. V tejto súvislosti sa sporadicky odkazuje (J. Števček, M. Bátorová) na písanie Dominika Tatarku a jeho novelu Pach (časopisecky 1943, knižne v 2. vydaní zbierky V úzkosti hľadania, 1948). Z časovo predchádzajúcich diel sa uvádza blízkosť k Jégého románu Cesta životom z roku 1930 (O. Čepan).

Pre originálny a novátorský prístup k téme (vojna a jednotlivec, láska) a nové pochopenie rozmeru románovej formy (striedanie rozprávačských perspektív v rámci jedného subjektu) predstavuje román Pisár Gráč významové i formálne obohatenie umeleckej prózy začiatku štyridsiatych rokov.

Vydania

Pisár Gráč. Martin, 1940; 1944; Bratislava, 1969; 1993 (In: Dielo 2).

Literatúra

BÁTOROVÁ, M.: O románe Pisár Gráč. In: Biografické štúdie 19. Martin, 1992, s. 36-45.

BÁTOROVÁ, M.: J. C. Hronský a moderna. Bratislava, 2000, s. 116-127.

ČEPAN, O.: Kontúry naturizmu. Bratislava, 1977.

GOSZCZYŃSKA, J.: Zakotvenosť Jozefa Cígera Hronského v expresionizme. In: Slovenská literatúra, roč. 42, 1995, č. 1, s. 18-23.

Hronského Pisár Gráč a slovenská próza. (Diskusia. Prispeli: O. Čepan, V. Marčok, M. Nadubinský, J. Števček, M. Šútovec, J. Vanovič.) In: Slovenské pohľady, roč. 86, 1970, č. 3, s. 30-43.

CHORVÁTH, M.: Cestami literatúry 1. Bratislava, 1979, s. 306-309.

CHORVÁTH, M.: Nový román J. C. Hronského. In: Elán, roč. 11, 1941, č. 5 (január), s. 12-13.

MAŤOVČÍK, A.: Personálna bibliografia Jozefa Cígera Hronského. In: Biografické štúdie 19. Martin, 1992, s. 161-202.

MATUŠKA, A.: J. C. Hronský. Bratislava, 1970.

MIKULA, V.: Štyri kapitolky z genézy Pisára Gráča. In: Slovenské pohľady, roč. 98, 1982, č. 10, s. 73-82.

NOGE, J.: Sen o domove a o harmónii v človeku (J. C. Hronský). In: Podoby realizmu v medzivojnovej próze. Bratislava, 1983, s. 87-124.

ŠTEVČEK, J.: Dejiny slovenského románu. Bratislava, 1989.

ŠTEVČEK, J.: Paradox ako princíp románu (Pokus o výklad „Pisára Gráča“). In: Romboid, roč. 4, 1969, č. 1, s. 39-43.

Autorka hesla

Dana Kršáková (Hučková)