PEŠO DO NEBA

DUŠEK, Dušan (1946)

próza, 2000

Autobiografická spomienková próza, spájajúca do jedného veľkého celku (a tým sa žánrovo približujúca románu, resp. románovej rodinnej kronike) krátke prózy rodinnej histórie, známe z predošlých Dušekových diel a pôvodne osnované ako životné príbehy jednotlivých členov rodiny. Po predchádzajúcich knihách krátkych próz a miniatúr znamenala autorov presun k širšie komponovanému rozprávaniu, plne v intenciách jeho štandardných tém a poetických postupov. Črtajúcu sa románovosť však Dušek rozbíja, a to súbežným priradením denníkovej vrstvy a vrstvy citátov, záznamov krátkych dialógov, epizód. Výsledkom je text na žánrovom pomedzí medzi poviedkou a románom, s typickými znakmi pásmovej kompozície, založenej na prechodoch z jednej tematickej oblasti do druhej.

Knižka má dve kontrapunkticky sa dopĺňajúce línie: prítomnostnú a minulostnú. V prvej je základom sujetovej kostry oprava starootcovského domu, v druhej história spisovateľovej rodiny. Vzájomným prestúpením oboch línií vzniká celistvý obraz, Dušekova literárna výpoveď o dojímavo hlbokej spätosti s domovom a predovšetkým s ľuďmi, ktorí ono napohľad obyčajné „doma“ vytvárajú.

Hlavným motívom prvej línie je dom – dom po starých rodičoch v dedine na Záhorí (Šaštín), postavený ešte v 19. storočí, s vlastnou históriou, no predovšetkým s históriou ľudí, ktorí v ňom a okolo neho žili (teda: latentná prítomnosť druhej tematickej línie). Táto vrstva sa vyznačuje lineárnosťou: je to priamočiaro vedené rozprávanie vo forme denníkových záznamov o postupe svojpomocnej rekonštrukcie, v podobe presne datovaných, chronologických zápiskov o stave prác (od 22. 9. 1984 do 4. 7. 1987) i o vlastnom zhone a trápení – spisovateľ je tu zároveň rozprávačom i postavou, pretože prvotným východiskom je oblasť osobnej skúsenosti a osobných zážitkov. Cez záznamy o oprave domu sa zachytáva prítomnosť (v širšom časovom chápaní) a aktuálne dianie vedené s jediným cieľom: zachrániť starý dom pred starobou, uchovať ho pre ďalší život. Jednosmernosť a priamočiarosť pracovno-osobných záznamov narúša (a zväčšuje do šírky) vrstva svojráznych historiek, citátov a replík známych i neznámych ľudí z dôverne zažitého a priestorovo blízkeho sveta.

Keďže minulosť domu ožíva len s ľuďmi, na jej priblíženie slúži druhá línia – línia histórie. V Dušekovom podaní je to akási rodinná genealógia obmedzujúca sa na čas jedného storočia, teda na čas živej rodinnej pamäte, s akcentom na moment osobného vzťahu („prastareček by bol pre mňa, hoci som jeho pokrvný príbuzný, celkom neznámy človek – a ja preňho takisto; hocikto cudzí mimo našej rodiny mu bol bližší a známejší ako jeho pravnuk, ktorého v živote nevidel“). Vnútornej rozľahlosti tejto vrstvy oveľa viac než priamosť zodpovedá a vyhovuje pretržitosť a rozbiehavosť. Preto životný príbeh starej mamy a starého otca, po nich zasa ich detí a detných detí je doplnený množstvom historiek a príhod zo života iných ľudí, ktorí však „do rodiny“ svojím spôsobom patria – cez moment príbuzenskej i miestnej zviazanosti, susedskej, priateľskej, kamarátskej či jednoducho ľudskej spolupatričnosti. Vo forme celého súboru krátkych prozaických textov, mikropríbehov, poetických zastavení (už názvovo odkazujúcich na staršie, publikované texty) Dušek síce výberovo, no predsa len chronologicky zachytáva históriu vlastnej rodiny v prostredí Záhoria, ktoré vykresľuje so všetkým nezameniteľným svojrázom a príznačným koloritom. Opisuje ľudí, ktorých má rád a ku ktorým patrí, takže jeho základné gesto určujú láskavosť, pochopenie a porozumenie, láskavý a mierne nostalgický pohľad na minulosť i prítomnosť, na drobné detaily.

Citáty a repliky prvej tematickej vrstvy a historky a anekdoty druhej svedčia o životnej plnosti a odzrkadľujú ľudovú živelnosť a jazykovú spontaneitu. Sú vytrhnuté zo svojho vlastného kontextu, sú podané iba ako jedinečné uchopenie reality, jej zhustené komentovanie (s dôrazom na vtip, humor, nečakané asociácie). Dajú sa chápať ako polyfonický prvok, vnášajúci do jednohlasnej výpovede mnohohlasnosť. Heterogenita, ktorú do celku diela vnášajú, sa v rovine významovej interpretácie ukazuje ako moment sociálnej prepojenosti indivídua s komunitou, vypovedajúci o začlenení človeka do istého spoločenského prostredia a do siete jeho vzťahov.

Kniha Pešo do neba je potvrdením, rozvíjaním a prehĺbením autorovej dovtedajšej poetiky, pripomenie sa ňou a novým spôsobom usúvzťažní celá Dušekova rodinne zameraná tvorba. Dušek zostal v priestore, ktorý je pre neho typický, pričom s istotou a suverenitou skúseného prozaika využil témy a motívy, objavujúce sa v jeho tvorbe už od jeho literárnych počiatkov. Ide o návraty naozaj dôsledné: napr. časť Miništrant je novým rozpracovaním a rozvinutím prózy Kapela z knižného debutu Strecha domu. Sú tu tiež alúzie, asociácie i priame textové odkazy na zbierky Oči a zrak, resp. Poloha pri srdci (Životopis, resp. Životopis starej mamy), Kalendár, Náprstok (rovnomennú poviedku), Milosrdný čas, resp. na film Krajinka (2000), ktorého bol Dušek spoluscenáristom.

Z hľadiska kategórie času ide o prechody medzi prítomným (ktoré je ale už minulosťou; aktuálny čas rozprávania upresňuje prozaické post scriptum s dátumom 11. 8. 2000), minulým a dávnominulým. Dušek teda nezachytáva prítomnosť bezprostredne, ale v spomienke, z odstupu, ktorý vyvoláva dojem nostalgie a hľadania strateného času. Z hľadiska teórie rozprávania ide o typ autobiografického rozprávača: v línii denníkových záznamov je hlavnou postavou, v línii rodinnej genealógie sprostredkovateľom (oscilovanie medzi 1. a 3. osobou), periférnou postavou a napokon i hlavnou postavou. Texty sú opäť vystavané na spájaní a vrstvení malých častí, segmentov, fragmentov a detailov, avšak tentoraz predsa len s pevnejším rámcovaním. Istým posunom je potom základné prepojenie dvoch veľkých kompozičných línií, rozličných vo svojej časovej i epickej nasmerovanosti i v hĺbke svojho záberu. Výsledkom je celistvý a súdržný text, pri ktorom sa rovnako dá povedať, že Dušek sa vôbec nezmenil, ako aj to, že rozrastajúca sa osobná skúsenosť ho doviedla k ešte pokornejšiemu prijímaniu životnej múdrosti a hĺbky prostých vecí.

Vydania

Pešo do neba. Bratislava, 2000.

Literatúra

DAROVEC, P.: Časy a čas. In: Romboid, roč. 36, 2001, č. 3, s. 71-72.

HALVONÍK, A.: Dušan Dušek: Pešo do neba. In: Knižná revue, roč. 10, 2000, č. 25, s. 1.

KRŠÁKOVÁ, D.: Dušan Dušek. Bratislava, 2002.

Autorka hesla

Dana Kršáková (Hučková)