PAMĚTI ČESKO-SLOVENSKÝCH BÁSNIŘŮV ANEB VERŠOVCŮV, KTEŘÍŽ SE BUĎTO V UHERSKÉ ZEMI ZRODILI ANEB ASPOŇ V UHŘÍCH ŽIVI BYLI

TABLIC, Bohuslav (1769 – 1832)

literárnohistorický prehľad, 1806 – 1812

Prvý literárnohistorický prehľad vývinu slovenskej literatúry od najstarších období až po koniec 18. storočia, ktorý Bohuslav Tablic publikoval v podobe úvodných častí k jednotlivým zväzkom svojej štvorzväzkovej básnickej zbierky Poezye v rokoch 1806, 1807, 1809 a 1812.

V Pamětech zhrnul informácie o možnostiach a podmienkach literárneho života v slovenskom prostredí, o literárne činných osobnostiach a zachovaných literárnych pamiatkach slovenského, resp. v tých najstarších obdobiach slovanského jazykového spoločenstva.

Pojmom „česko-slovenský“, ktorý použil v názve, presne vymedzil, že do sumáru svojich literárnohistorických úvah zaradil autorov, ktorí pochádzali z Uhorska („se v uherské zemi zrodili aneb aspoň v Uhřích živi byli“) a svoje diela pritom písali (okrem iných) v „česko-slovenskom“ jazyku. Tým presne špecifikoval slovenských protestantských autorov, pretože príslušníci evanjelickej konfesie v slovenskom prostredí si zvolili za svoj liturgický a následne aj literárny jazyk češtinu. (Kým prvá časť zloženého výrazu „česko-slovenský“ vymedzovala geografické prostredie, v ktorom sa jazyk používal, jeho druhá časť odkazovala na všeobecné označenie slovanského jazyka.) Tablicovo prísne a pravidelné dodržiavanie verzie výrazu so spojovníkom však ukazuje aj na možnosť, že ju používal zámerne a uprednostňoval ju pred pojmom „český“. Bol si totiž vedomý, že kým v liturgickom prostredí slovenských protestantov bola podoba jazyka kanonizovaná prekladom tzv. Kralickej biblie (český preklad Biblie z rokov 1579 – 1593), v literárnej tvorbe autorov pochádzajúcich zo slovenského prostredia sa do češtiny implementovali aj domáce slovenské jazykové prvky. On sám bol zástancom spoločného jazyka pre Čechov i Slovákov, ktorý by mal vzniknúť spojením slovenského a českého jazyka (češtinu s bohatšou literárnou tradíciou mali obohacovať pôvodné slovenské jazykové prvky).

Navyše, Tablic do svojho prehľadu literárnej tvorby zo slovenského jazykového prostredia zaradil výlučne básnickú tvorbu. V tom čase bola totiž považovaná za najdokonalejší spôsob literárneho prejavu, predovšetkým pre náročnosť poetických pravidiel. Ostatné literárne pamiatky, napr. kroniky, právnické texty a pod., reflektoval len na úrovni prameňov sprostredkúvajúcich informácie o dejinách vzdelanosti („historiae literariae“).

Základným princípom Tablicovej systemizácie pomerne bohatého materiálu je chronologické kritérium. Skombinoval v nej sedem syntetizujúcich úvah o historickom a spoločenskom kontexte i podmienkach literárnej tvorby v slovenskom prostredí od najstarších čias až po 18. storočie spolu so sedemdesiatimi šiestimi portrétmi vybraných autorov. Dôsledne evidoval nielen tlačou vydané diela, ale aj tie, ktoré zostali v rukopisnej podobe. Zriedkavosťou nie sú ukážky z textov, vďaka čomu sa mu podarilo zachytiť (síce už jazykovo upravené) znenie niektorých dnes už nezachovaných textov.

Prehľad rozčlenil na samostatné „kapitoly“ podľa storočí; ku skupine portrétov autorov z jednotlivých období pričlenil opisnú komentujúcu stať, v ktorej najčastejšie hodnotil súveké podmienky pre rozvoj literárneho života.

Nespomína žiadne umelecké, resp. poetické kritériá, podľa ktorých by klasifikoval básnickú tvorbu reflektovaných autorov, resp. podľa ktorých by sa pokúsil o ich zaradenie ku konkrétnemu literárnemu smeru (len výnimočne hodnotí ich umeleckú úroveň); dôsledne dodržiava zvolený systém delenia na storočia. V dôsledku toho nie sú niektorí autori zaradení do skupiny poeticky im blízkych autorov, ale do inej state vymedzenej podľa chronologického princípu. (Napríklad Eliáš Láni, ktorý sa v literárnohistorických prehľadoch zvykne zaraďovať medzi renesančných autorov, sa u Tablica ocitol v skupine autorov zo 17. storočia, ktorú tvoria prevažne barokoví básnici.)

Tablicovou ambíciou nebolo rekonštruovať vývinovú líniu básnického umenia z poetologického, resp. umeleckého hľadiska; jeho hlavným cieľom bolo zhrnúť všetky dostupné informácie o jemu známych, pôvodom slovenských, resp. v slovenskom jazykovom prostredí pôsobiacich a v slovenskom literárnom jazyku (presnejšie v češtine alebo v česko-slovenskom jazyku) píšucich básnikoch, s dôrazom na presnú a čo najpodrobnejšiu faktografiu a prezentáciu ukážok ich tvorby.

V prvých štyroch syntetizujúcich úvahách: Zpěvů mezi Slováky libování, Rumové starých slovenských zpěvů, Pozdnější slovenské zpěvy a Melodie nacionálních aneb vlastenských slovenských zpěvů mapuje najstaršie obdobia domácej literárnej tradície. Primárne sa v nich zaoberal obľúbenosťou, charakterom a tradíciou ľudových spevov medzi Slovanmi už od pohanských čias. I napriek tomu, že sa nezachovali žiadne ich písomne doložené znenia, uvedomoval si, že práve pamiatky ľudovej slovesnosti môžu byť dôležitým archívom reliktov najstaršej literárnej produkcie. Najstaršiemu obdobiu domácej literárnej tradície, kde zachytil aj niekoľko informácií o veľkomoravskej a cyrilo-metodskej tradícii, venoval pozornosť jedine v druhom zo spomínaných paragrafov s názvom Rumové starých slovenských zpěvů.

Tablicova reflexia literárneho života v slovenskom prostredí v 16. storočí sa skladá z dvoch častí. Prvú tvorí šesť literárnohistorických portrétov literárne, resp. básnicky činných osobností z tohto obdobia: §. 5. Skladatelé slovenských zpěvů století XVI. (Ján Silván, Jiří Bánovský, Jan Táborský, Ondřej Cenglárius, Jan Pruno Fraštacký a Štepán Třebnický).

Po ňom nasleduje stať s názvom Překážky zrůstu básnířského umění století XVI-ho, v ktorej Tablic len veľmi všeobecne typologicky charakterizuje literárnu produkciu z tohto obdobia, pričom eviduje prevahu duchovných piesní. Predovšetkým však vysvetľuje príčiny malého množstva zachovaných literárnych pamiatok z tohto obdobia. Spomína negatívne udalosti, ktoré postihli Uhorské kráľovstvo, v dôsledku ktorých „tiché Múzy z Panonie, a tak i z naší Slávie zaplašeny byvše, pokojnějších bytů hledali, a jinám se odstěhovali.“ (Spomína predovšetkým drancovanie krajiny Turkami, ale aj rôzne domáce nepokoje a prenasledovanie protestantskej cirkvi.)

Podobne je koncipovaná aj reflexia 17. a 18. storočia. Po prehľade autorov zo 17. storočia a na konci druhej časti sumáru autorov z 18. storočia nasledujú syntetizujúce úvahy: Cena zpěvů básnířův století XVII-ho slováckych a Reflexie o veršovcích století XVIII. a o ceně jejich zpěvů. Hoci v prvej z nich spomína stále nízku úroveň literárnych pamiatok: „V poetském ohledu na větším díle tyto zpěvové malou cenu a platnost, mají…“, v 18. storočí už opisuje nové možnosti rozvoja literatúry po ukončení vojen: „již někteří učení Slováci volnější uzdu svému duchu pouštějíce, jiné poetické práce před sebe vzali, žádajíce toho, aby nejen srdce vroucí čitedlností naplněno a k Bohu vedeno bylo, ale aby i rozum lidský užitečnou o světských věcech známosti osvícen byl.“

Zviditeľňovaním starých literárnych diel a ich vydávaním chcel Tablic jednak podať dôkaz o úrovni a vyspelosti domácej kultúry, jednak vybudovať v mladých literárnych tvorcoch vedomie vlastnej literárnej tradície, na ktorú by mohli nadviazať a ktorá by sa mohla stať základom ich umeleckého sebavedomia. Aj napriek ich nie vždy dokonalej estetickej úrovni videl ich význam najmä v tom, že sú dôkazom úsilia starších domácich autorov o pestovanie a kultivovanie domáceho jazyka i literatúry.

Paměti sa ihneď po publikovaní stali a nadlho aj ostali základným prameňom pre poznanie slovenskej literárnej minulosti a zásadne ovplyvnili ďalší literárnohistorický výskum na Slovensku v 19. storočí, pretože sa stali základným zdrojom pre poznanie najstarších slovenských literárnych dejín na dlhé obdobie. Intenzívne z nich čerpali autori nasledujúcich literárnohistorických prehľadov slovenskej literatúry, napríklad Pavol Jozef Šafárik, Jozef Miloslav Hurban či Jaroslav Vlček.

Vydania

Poezye I – IV. Vacov 1806 – 1812.

Pamäti česko-slovenských básnikov alebo veršovcov. Bratislava : Tatran, 2000.

Literatúra

BRTÁŇ, R.: Bohuslav Tablic 1769 – 1832. Bratislava : Veda, 1974.

ČAPEK, J. B.: Československá literatura toleranční I. Praha : ČIN, 1933.

MOCNÁ, D. – PETERKA, J. (ed): Encyklopedie literárních žánrů. Praha – Litomyšl : Paseka, 2004.

GÁFRIKOVÁ, G.: Tablicov koncept literárnohistorickej retrospektívy z hľadiska medziliterárneho kontextu. In: Literatúry ako súčasť medziliterárnych spoločenstiev. Nitra : UKF, 2003, s. 241-247.

ŠMATLÁK, S.: Dejiny slovenskej literatúry od stredoveku po súčasnosť. Bratislava : Tatran, 1988.

ŠMATLÁK, S.: Dejiny slovenskej literatúry II. Bratislava : Národné literárne centrum, 1999.

VLČEK, J.: Dějiny české literatury 2. Praha : Státní nakladatelství krásné literatury, hudby a umění, 1960.

VOJTECH, M.: Od baroka k romantizmu. Bratislava : Univerzita Komenského, 2003.

Autorka hesla

Lenka Rišková