ONDRO KARMAN

TIMRAVA (vl. menom Božena Slančíková, 1867 – 1951)

poviedka, 1896

Poviedka bola prvý raz publikovaná v Slovenských novinách v roku 1896. Od svojho debutu v roku 1893, ktorým bola poviedka Za koho ísť?, publikovala Timrava v Slovenských novinách viaceré poviedky (Prísažný, Darmo, Kandidát ženby, Bude dačo, Na Jurkovej svadbe, Katera, Zvrchovaný čas, Ľudovít Šípka). Poviedkou Ondro Karman, reprezentujúcou prózy z dedinského prostredia, sa však Timrava vo svojej metóde posúva ďalej na ceste k modernej próze – tento text predstavuje zaujímavý prozaický experiment, ktorý svojimi ambíciami presahuje dovtedajší spôsob písania o dedinčanoch a vo viacerých aspektoch ponúka umelecky originálny názor na situáciu slovenskej dediny na konci 19. storočia.

Ondra Karmana, hlavného hrdinu poviedky, pred mesiacom vymenovali za cestára a odvtedy sa cíti byť veľmi dôležitý, čo dáva patrične najavo celému okoliu. Nechce zobrať na vedomie, že dedinčanom je na smiech zmena jeho správania a najmä to, ako napodobňuje svojho nadriadeného komisára. Táto postava patrí do skupiny hlavných postáv – synekdoch, reprezentujúcich istú autorkou „skúmanú“ vlastnosť.

Už O. Čepan upozornil, že problém jazyka sa stáva „základnou témou poviedky, neoddeliteľnou súčasťou zobrazenia typu“. Celá poviedka je presiaknutá charakteristickými znakmi povahy tejto postavy – slovami, ktoré Ondra usvedčujú z jeho „sfajnovelosti“, jemnocitnosti. Verbálne modelovanie v priamej reči je však len jednou časťou jeho charakterizácie. V autorskej reči sa realizuje komplementárne potvrdzovanie tejto jeho charakteristickej vlastnosti prostredníctvom činov, gest, úmyslov: „Na širokej hladkej tvári jeho fajný úsmev na spôsob jeho predstaveného a v oku láskavosť“; „hotový súc s každým človekom blahosklonne prehodiť pár slov“; „pokloní sa jemným, sladkým hlasom.“ Ondro si dokonca dovolí karhať aj farárovu dcéru, keď chce táto zavolať na svojho otca: „‚Kričať sa nesvedčí!‘ odpovedá Ondro láskavým, ale káravým tónom a sladký pohľad akoby vravel: ‚Vidíš ako som sfajnel… aj o tebe viem, keď chybíš, ale ja som zhovievavý‘“. V kontakte so všetkými obyvateľmi dediny má Ondro na mysli predovšetkým to, aký vyvolávajú jeho reči a činy dojem: „(…) započne zdĺhavým hlasom, chtiac veľmi nežno, a oprie sladko oči na tvár duchovného otca“; „vzdychá milo cestár a sladko obracia zrak na dvojctihodného, či zbadá zošľachtenosť svojej ovečky.“

Ondro pochopiteľne pohŕda ostatnými dedinčanmi, sluha pána Jasného je preňho „surový človek“, „bez môresu človek… akoby sa nikdy ani nebol obrátil medzi pánmi a že – panský sluha“. Farár reaguje na Ondrove reči zhovievavo a „rozmarne“ sa usmieva, no pre sedliaka – kostolníka je Karmanovo správanie odpudzujúce: „Pozrel prudko na cestára, potom na dvojctihodného akoby riekol: ‚Ale ako môžu trpieť takú maškaru vo svojom príbytku?‘“ Toto jediné priame, explicitné hodnotenie Ondra Karmana umiestňuje autorka do reči „nezainteresovanej“ postavy. V reči autorského rozprávača len kumuluje dôkazy o jeho prejemnelosti. Zámerne a systematicky pozoruje len túto jednu vlastnosť na úkor ostatných povahových čŕt. Evidentne nemá záujem z neho vymodelovať „plnokrvnú“ epickú postavu.

Práve táto poviedka je typickou ukážkou vzájomnej korešpondencie reči postáv a reči autora, ktoré sa – každá svojím spôsobom – podieľajú na disproporčnom utváraní charakteristiky postavy. Timrava s celkom „nerealistickou“ ignoranciou eliminovala ostatné povahové črty Ondra Karmana, pretože by ju zbytočne rozptyľovali v koncentrovaní sa na ústredný problém. Je to postup celkom protichodný voči budovaniu väčšiny jej epizódnych postáv, ktoré sa zase poväčšine so „zbytočnou“ horlivosťou snaží charakterizovať v celej komplexnosti hoci aj na ploche jednej vety. Timrava Ondra „skúma“ ako cez zväčšovacie sklo: detailne vidí to, čo je najviac na povrchu – a vidí to zväčšené, pričom ostatné znaky zostávajú skryté. Takýto prístup môže byť prístupom vedca, ale aj satirika. Timrava ako autorka dedinských poviedok svojou metódou osciluje medzi týmito pólmi.

Predimenzovaním jednej zložky pri charakterizácii postavy, jej systematickým opakovaním vytvorila Timrava literárnu karikatúru. Tento postup, spočívajúci v enumerácii, selekcii a redukcii považujem pri modelovaní postavy za celkom originálny a v realistickej próze pred Timravou takmer nepoužívaný. Až opakovaním Ondrova charakteristická vlastnosť – sfajnovelosť – narastá do obludných rozmerov a zaplavuje celú jeho osobnosť. U Kukučína aj u Tajovského, Jégého a Jesenského pozorujeme pri charakteristikách postáv používanie „maliarskej“ techniky opisu, ktorá pred nás stavia postavu vyčerpávajúco a čo najplastickejšie zachytenú. J. Noge upozornil na význam a dôsledky opakovania u Timravy a dokázal, že opakovanie dodáva udalostiam všeobecnejší charakter, je schopné zasahovať do významového plánu novely a môžeme ho považovať za sprostredkujúci článok na ceste k pochopeniu istých zákonitostí. Opakovanie nepochybne súvisí so silnou redundanciou realistického textu, no paradoxne sa zároveň podieľa aj na jeho značnej schematickosti.

„Deformovaná“ optika, aj keď v realistickej poetike nezvyklá a netypická, umožňuje Timrave preniesť dôsledky Ondrovej pokrivenosti i na jeho najbližšie okolie – matku i ženu. Obe žijú v ustavičnom sváre, kto je viac – či cestárova matka, či žena. Jeho žena prestala pracovať: „…ako sa stala cestárkou, neriadila nič, mysliac, že sa jej to nepatrí, k tomu lenivosť jej nemala hraníc“; „Ona totiž nazdala sa, že ako cestárka nič iné, len jesť musí naveky.“ Pomocou vzájomnej podmienenosti javov dokázala Timrava posunúť zdanlivo nezáväzný výsmech Ondrovej povahy do roviny spoločenských dôsledkov, kde sa táto vlastnosť už javí ako prvé ohnivko v reťazci deformujúcich tlakov na dedinu. Timravin autorský postoj v tejto poviedke je tendenčný vo všetkých smeroch a voči všetkým postavám. Výsmechom stíha nielen Ondra a jeho rodinu, ale neušetrí ani komisára „bledej vyžitej tváre“, ktorý „mdlo pozerajúc … obtriasol popol lenivo a zunovane“.

Nová metóda výstavby postavy v tejto novele však nevedie k pointe. Timrava ju neexplicitne vložila do mikroštruktúry textu, kde sa – zašifrovaná do sémantiky gesta – stáva nositeľom autorkinej spoločenskej prognózy. Komisárovo bežné, bezmyšlienkovité, bezvýznamné a nepríznakové gesto sňatia klobúka z hlavy, „aby zaškúlil do jeho vnútra a položil ho opäť na temeno“ je uňho len „vecou zvyku“, prázdnym gestom. Keď ho opakuje Ondro Karman, nadobúda nový obsah, signalizuje ostatným postavám dôležitosť, výnimočnosť Ondrovho postavenia a osobnosti vôbec: „‚Darmo je… každý svoje povinnosti,‘ odpovedá múdre cestár a zloží klobúk z hlavy ticho i fajne, aby pozrel do jeho vnútra. ‚A ja som sa tu zhováral s mojím pánom,‘ vraví ďalej s láskavým úsmevom, s potešením počúvajúc sám seba, a tajne pozrie na hájnika, či ten pochopuje, aká zvláštnosť je to s tým klobúkom.“ Odlišnosť od ostatných „surových dedinčanov“ predstavuje toto gesto, samozrejme, len pre Ondra – pre ostatných len potvrdzuje Ondra ako atrapu. Timrava však nemá záujem zmierňovať tieto protikladné stanoviská. Verejnou službou je dedinský človek vytrhnutý z pút starých tradícií, ktoré udržiavali jeho správanie sa v určitých normách a predurčovali ho. Len čo sa z nich začal vymaňovať, akoby strácal pôdu pod nohami a prestával byť sám sebou. V komickom nadsadení stotožnenia sa Ondra s komisárom necháva Timrava zámerne priestor pre čitateľovo domýšľanie naznačených konzekvencií. Ondrov blažený sen „o sebe a o – komisárovi“ veští začiatok konca írečitej dedinskej idyly.

Prostredníctvom zredukovania kukučínovsky „živej“ dedinskej realistickej postavy na jednorozmernú figúrku – atrapu dáva Timrava bez nostalgie najavo, že na slovenskej dedine sa začína diať čosi nezdravé, ešte síce ťažko definovateľné, ale už presne identifikovateľné. „Nové časy“ sa hlásia aj takouto deformáciou, neorganicky sa vkrádajú do organizmu dediny. Ich neodvratný nástup literárne zaregistroval šesť rokov pred Timravou M. Kukučín v postave Ondreja Trávu v novele Keď báčik z Chochoľova umrie (1890). Prenikaním kapitalizmu na slovenskú dedinu sa zákonite rozrušovala jej jednota, štýlovosť, archetypálnosť. To, čo sa formovalo stáročia, sa v priebehu pomerne krátkeho času začalo meniť na vlastnú paródiu. Takýto trend musel nutne zasiahnuť aj literárne štruktúry. U Timravy našiel adekvátny odraz v literárnej paródii tradičnej realistickej dedinskej postavy. O literárnej paródii píše A. Bagin, že sa „orientuje na najzastaranejšie a najopotrebovanejšie vrstvy literárnej štruktúry. Ich prehodnocovaním a ironizovaním dochádza k tomu metaforickému skratu, ktorý ich dovoľuje vidieť v inom osvetlení, zboku a teda – novo.“ Jednoznačné spochybňovanie až popieranie idylickosti, sprevádzajúce celú Timravinu tvorbu zo sedliackeho prostredia, sa tak dostáva do protikladu voči Kukučínovým poviedkam, osnovaným na základe hľadania rovnováhy medzi človekom a jeho životným prostredím, s jeho „úzkostlivým trvaním na výslednom harmonickom tvare“ (O. Čepan).

Viaceré Timravine hlavné postavy z počiatočnej tvorby sú vybudované podobne ako Ondro Karman (Katera, Sluhove trpkosti, Pád Jana Hrkaľu) a svojou objavnosťou sa vyrovnajú prekvapivosti básnického trópu. Aj v Ondrovom prípade ho vlastnosť zastupuje ako pars pro toto. Tento postup by sme mohli nazvať aj synekdochickým, je zároveň ohľaduplný voči postave, pretože v konečnom dôsledku tu Timrava nevysmieva Ondra ako človeka, keďže z neho kompletnú osobnosť nevytvorila. „Metaforický skrat“ predlžuje a karikuje hrany tzv. objektívnej reality a práve štruktúru postavy zasahujú jeho dôsledky najvýraznejšie.

Vydania

Ondro Karman. In: Slovenské noviny, 1896.

Spisy I. Bratislava : SVKL, 1955.

Božena Slančíková Timrava. Zv. 1. Bratislava : Tatran, 1975.

Prózy. Bratislava : Kalligram, 2008.

Literatúra

BAGIN, A.: Vitalita slovesnej tvorby. Bratislava : Tatran, 1982.

ČEPAN, O.: Timrava a metóda literárneho realizmu. In: Timrava v kritike a spomienkach. Bratislava : SVKL, 1958, s. 747-816.

ČEPAN, O.: Kukučínove epické istoty. Bratislava : Tatran, 1972.

NOGE, J.: Umelecké prostriedky Timravinej dedinskej prózy. In: Timrava v kritike a spomienkach. Bratislava : SVKL, 1958, s. 694-746.

Autorka hesla

Marcela Mikulová