O VEĽKEJ ZMYSELNOSTI BIELYCH OVEČIEK

MORAVČÍK, Štefan (1943)

básnická zbierka, 1970

Zbierka vyšla tesne po autorovom debute Slávnosti baránkov (1969). Pokračuje v rozvíjaní erotizmu ako životného východiska a básnickej témy a slovotvorby a jazykových hier ako jeho tvorivého artikulovania. Autor koncom šesťdesiatych rokov vystupoval vehementne aj ako literárny publicista a recenzent, neraz škandalizujúco mimo zvyklostí kritického písania usvedčoval slovenskú básnickú tradíciu z myšlienkovej a puritánskej úzkoprsosti, bezprostrednú súčasnosť zasa z recidív ideológie alebo sterilného estetizmu, pričom alternatívne inšpirácie hľadal v zasunutých zdrojoch domácej tradície a v bohatej prekladateľskej ponuke šesťdesiatych rokov. Toto všetko tvorilo rámce prijímania dvoch prvých Moravčíkových zbierok, ako aj dôvod pre jeho tesne nasledujúce, takmer desaťročné exkomunikovanie z knižne publikovanej literatúry po nástupe normalizácie sedemdesiatych rokov.

Východisková „veľká zmyselnosť“ si anektuje viacero tematických okruhov: je to príroda a krajina so svojimi veľkými prírodnými cyklami; je to krajina v zmysle kraja, prírodne a kultúrne identifikovaného autorovho rodného západoslovenského záhorského regiónu; ľudská príroda-telesnosť so svojimi afektami a túžbami, intímnymi cyklami a rituálmi, generatívnou postupnosťou dozrievania, plodenia, tehotenstva, rodenia atď.; je to ďalej ľudská reč ako možnosť aj pred-ľudské a mimo ľudské dianie priviesť nielen znakovo, ale neraz priamo zvukomalebne k slovu a napokon samotná poézia ako hravo-dráždivá esencia jazyka, prírody a človeka v ich afektívnej previazanosti. V bezmála sedemdesiatich skôr kratších textoch zbierky možno nájsť akoby kalendárny cyklus – od iniciačnej jari cez kulminujúce leto až po náznaky jesene alebo zimy (od vstupnej „modlitby“ k máju na spôsob erotizovanej detskej katolíckej modlitbičky k anjelovi strážnemu po mýtizujúcu „mágiu stromu“ s jeho metamorfózami a ukladaním sa na zimný spánok). Príroda u Š. Moravčíka, flóra, fauna i ľudská telesnosť, je doménou životodarnej vlhkosti, štiav, múľov, mokradí, slizníc, žliaz, telesných tekutín, likvoru – vychádza jej v ústrety aj krajový „genius loci“ s mokraďami a močarinami (napr. erotizujúce oživenie riečnej krajovej dominanty v básni Morava). Krajinu s veľkými cyklami i striedaním dňa a noci kolorujú všetky tie poetické „luny“, „splny“ či „vlny“, miestami sa mihne odlesk krásy katolíckych liturgických slávností alebo napokon archetypálne v nej „na jar sedliak stúpa k nebu“. Monomanicky predvádzaný individuálny telesný erotizmus zbližovania, dvorenia, maznania, dotykov, kontaktov, nežného násilia, slasti a bolesti má oporu v nezameniteľne sa črtajúcom autorskom „svete“, ktorý je chiazmaticky „vysvätený čistou srsťou“, a motivačné pozadie v elementárnom pudení „byť niekde v prostriedku / kde je tma ako u mamy“. S tým súvisí aj tendencia, formulovaná hutne už v debute: „o svete vedieť iba citoslovcia!“ Extrémna onomatopoizácia zostáva myslenou limitou; kompromismi sú potom krajové alebo okazionálne expresíva typu „máj šchmňuchňoce“, dekompozícia detsky alebo partnersko-eroticky opakovaných slov „máš takú sladkú vodu… Mášt akús ladkúvo…“, folklórne vyznievajúci zaum „šču dru ščulu dudru“, vôbec celá Moravčíkova charakteristická poetika paronomázií, lexikálne slovotvorných inovácií, slovných dekompozícií a rekompozícií, folklórne alebo infantilne štylizovaných rýmovaných dvojverší či štvorverší, dominantný štylistický chiazmus artistnosti a infantilnosti alebo barbarizácie, napr. „l’art pour l’art“ barbarizované na „lár púr lár“. Poézia, neraz priamo apostrofovaná, osciluje medzi maznavou „jemnou smilnosťou“ a spontánne archetypálnym psychoanalytickým vyznaním-priznaním: „Báseň je náhrada / za stratený raj…“, pričom v „náhrade“ zaznieva stratená „rajská záhrada“.

Erotická a jazykovo slovotvorná poézia Š. Moravčíka paradoxne meta-poeticky poskytuje vlastné seba-charakteristiky – s rozpätím od námetového vymedzenia „môj pastorálny svet“ po umelecký postup „lingvistický mlyn“. Vyvolávaný svet prírodnej, vidieckej a erotickej idyly znamená znakovo a stopovo zostup k predromantickým tradíciám žánru pastorálnych a rustikálnych idýl alebo rokokovo erotických vychádzkovo-parkových či interiérových galantností. V slovenských súvislostiach je to u Š. Moravčíka prihlásenie sa k J. Hollému ako k živej súčasti literárnej tradície, polemické voči kanonizovanej línii vlastenecko-puritánskeho romantizmu, v mene jadrného západoslovenského jazyka, životného hedonizmu a vôbec západoslovenského barokového katolíckeho kultúrneho substrátu, dotovaného aj roľníckou predstavou kolobehu namáhavej práce a darov štedrej prírody alebo karnevalizovanou extázou zvratnosti života a smrti. Zároveň je to Moravčíkova svojrázna rurálna štylizácia pôvodne urbánnej, kozmopolitnej, internacionálnej, kontrakultúrnej utópie bezprostredne aktuálnych šesťdesiatych rokov, ktoré v sexuálnej revolúcii videli totálnu emancipáciu človeka zoči-voči zlyhávaniu ideologických spoločensko-politických projektov a systémov, ústiacich fatálne do represie ľudskej spontánnosti a prirodzenosti. Literárna znakovosť akoby tu nadľahčovala samočinnú, „divú“ psychoanalýzu individuálnych náklonností a obsesií. Autorov „lingvistický mlyn“ popri spontánnom jazykovom talente, excitovanom aj napätím medzi rodným nárečím a spisovným jazykom, vovádzajú do pohybu početné podnety šesťdesiatych rokov: príklad slovotvornej poézie V. Chlebnikova (v českých prekladoch J. Taufra); znovuobjavovanie dadaizmu v súvislostiach uvoľnenej, životne alternatívnej tvorivosti šesťdesiatych rokov; príklad jazykovo-mesianistického utopizmu domáceho S. B. Hroboňa, fragmentárne navracaného do literárneho povedomia; edovanie „apokryfnej“ eroticko-lascívnej ľudovej, poloľudovej a umelej poézie minulých storočí literárnym historikom J. Minárikom; fascinácia spirituálnosťou a životnou provokačnosťou u českého J. Demla alebo diskrétnejšieho domáceho J. Silana. Autorov východiskový erotizmus, obnažená jazyková slovotvornosť a repertoár literárnych inšpirácií-paralel predstavujú jednu z výrazných podôb umeleckej a ľudskej autonómie poézie konca šesťdesiatych rokov, oslobodenej od tradičných ušľachtilých predstáv, ako aj od ideologickej služobnosti.

Provokačné gesto, istá jazyková márnivosť a dobové polemické súvislosti latentne prekryli a prekrývajú základné poetologické „riešenie“ ranej poézie Š. Moravčíka, akým pre autora bolo vehementné vťahovanie básnického obrazu, resp. pomenovania dovnútra slova, do jeho kmeňových, para-etymologických, slovotvorných a morfologických možností – „ráno deň je ako narodenie“. Do popredia sa javovo dostáva princíp homonymity (V. Marčok) – skôr anatomické „mužské podnebie“ v dotyku s „krajinou“ implikuje aj meteorologické „podnebie“, alebo „mlyn“ má eroticko-personifikačne „ženské lopatky“. K Moravčíkovmu hľadaniu hlbinnejšej jazykovej bázy obrazu, resp. pomenovania a k revízii básnickej tradície možno nájsť zaujímavú paralelu v českom kontexte v existenciálne síce vyhrotenejších teoretických vystúpeniach a vlastnej básnickej tvorbe M. Topinku konca šesťdesiatych rokov. Š. Moravčík sa však aj pri citlivom registrovaní dobových prekladových podnetov vyrovnával v prvom rade so situáciou slovenskej poézie konca šesťdesiatych rokov: ani rešpekt voči extatickému, katastrofickému erotizmu a jazykovej invenčnosti J. Stachu nedovoľoval prehliadať, ako sa od konkretistických „zážehov“ druhotne rozsvecujú metafory epigónov; inú polemickú výzvu predstavovalo uvoľňujúce roztváranie-pretváranie básnického textu u „osamelých bežcov“ smerom k akčnosti, performatívnosti, alebo v najmladšej poézii provokovali reštitúcie básnických „metafyzík“ na labilnom rozhraní postsymbolizmu a neoavantgardných sugescií šesťdesiatych rokov (napr. J. Štrasser).

Poézia Š. Moravčíka konca šesťdesiatych rokov sa šťastne nevtesnáva do svojich naznačených súvislostí a poetologických rámcov. Raz ich obohacujúco prekračuje prihlásením sa k diskrétnemu erotizmu lyriky I. Krasku, vtiahnuc do názvu Kraskov incipit „To dravé kúzlo časov zašlých…“ a do začiatku básne školsky známe „zmráka sa, stmieva sa…“, inokedy zasa siahne za Máchovým erbovým kvetom „amarantom“ – láskavcom, alebo na pozadí všetkých spomínaných jarných „májov“ v „gestách“ prírodného „mága“ nutkavo sa vynára umenotvorné využitie obrodeneckej grafiky, kde „g“ figurovalo za „j“. Môže to byť aj vyčírená, disciplinovaná skratka folklórneho baladizmu – „Tesala pobožná žena kríž do skaly…“

Raná poézia Š. Moravčíka, reprezentovaná jeho zbierkou O veľkej zmyselnosti bielych ovečiek, predstavuje podnes celkom nezinventarizovaný repertoár básnivých možností slovenčiny na vratkom rozhraní barbarizovaného artizmu a infantility; zostáva prejavom estetickej a ľudskej autonómie poézie konca šesťdesiatych rokov, autorom nikdy neanulovaným, ale naopak – aj v normalizačnej nepriazni – potvrdzovaným východiskom jeho prítomnosti v slovenskej poézii. V. Mikula, ktorý ako kritik a interpret po deväťdesiate roky sprevádzal tvorbu Š. Moravčíka najsústredenejšie, už jeho vstup do literatúry apostrofoval ako „slávnosti poézie“. Lekciu z týchto „slávností“ si odniesli hneď aj viacerí debutanti už inak temperovanej prvej polovice sedemdesiatych rokov – bol to regionálny kolorit a nárečové sugescie u M. Richtera, maznavý erotizmus a slovotvorba u V. Mikulu, alebo do pôvabností štylizovaný manierizmus začínajúceho D. Heviera.

Vydania

O veľkej zmyselnosti bielych ovečiek. Bratislava, 1970.

Literatúra

Básnici pri okrúhlom stole. In: Slovenské pohľady, roč. 85, 1969, č. 10, s. 3-13.

(iu): Moravčíkova poézia… In: Romboid, roč. 5, 1970, č. 5, s. 75.

MARČOK, V.: Po baránkoch ovečky. In: Slovenské pohľady, roč. 86, 1970, č. 11, s. 114-115.

MARČOK, V.: Srdce, srdce, vystrč rožky… In: Slovenské pohľady, roč. IV + 118, 2002, č. 9, s. 63-66.

MARČOK, V.: Srdce, srdce, vystrč rožky… (Doslov.) In: MORAVČÍK, Š.: Venušin paholok. Martin, 2002, s. 236-244.

MIKULA, V.: Literárne observatórium. Bratislava, 1989, s. 60-77.

MORAVČÍK, Š.: Život ako podarený preklep. In: Slovenské pohľady, roč. IV + 114, 1998, č. 12, s. 96-101.

MORAVČÍK, Š.: Náruživotopis. (Doslov.) In: MORAVČÍK, Š.: Venušin paholok. Martin, 2002, s. 245-249.

ŠABÍK, V.: Tri extázy literárneho písania Štefana Moravčíka. In: Slovenské pohľady, roč. IV + 118, 2002, č. 5, s. 80–90.

Život a dielo Štefana Moravčíka. Nitra, 2002.

Autor hesla

Fedor Matejov