O MODREJ LABUTI

KOVÁČ, Mikuláš (1934 – 1992)

básnická zbierka, 1966

Po debute Zem pod nohami (1960) sa M. Kováč v zbierkach Obrana stavebnice (1963) a Rozmery (1964) venoval civilnej každodennosti, zintímňujúcej poetizácii sveta a básnickej rekonštrukcii anonymných ľudských životov cez ich príbehové fragmenty – tento motivický repertoár navodzuje uňho spontánnu atmosféru lyrického sentimentu a zároveň slúži ako materiál priebežne reflektovaného písania v znamení scivilneného poetizmu a aforistického glosátorstva. Zbierka O modrej labuti prináša vyzretú podobu Kováčovej poézie šesťdesiatych rokov. Vyšla vo vtedy prestížnej edícii Kruh milovníkov poézie, kde slovenskú pôvodnú tvorbu mladších autorov šesťdesiatych rokov reprezentoval pred M. Kováčom iba M. Válek (slovenskú poéziu zastupovali zväzky L. Novomeského, M. Haľamovej, V. Mihálika alebo Š. Žáryho). Miesto tejto Kováčovej zbierky v celku autorovej tvorby zvýrazňuje aj okolnosť, že do literatúry sa autor ako básnik opäť vrátil až v situácii konca sedemdesiatych rokov politicko-sociálne priamočiarejšie angažovanými textami zbierok Zemnica (1978) a Písanie do snehu (1978).

Incipitom zbierky je stav neurčito úzkostného bytia a jeho obrazová parafráza: „Na padáčkoch lipy sa ticho zniesol deň / a číha za stromom s odistenou tmou“ (Pocit). Pauzou v tejto zdržanlivo podávanej životne-významovej neurčitosti sú Kováčove charakteristické „obrázky“ anonymných ľudí a banálnych situácií, oscilujúce medzi žičlivosťou a dezilúziou (Inzerát, Chudobní milenci, Obrázok). Východiskový stav „odnikiaľ a nikam“ pomáha v krátkom cykle Deň na horách artikulovať príroda so svojím denným rytmom, vyvažuje ho tradične zmierlivý pastorálny motív a nádejne vykupuje finálne narodenie dieťaťa – „Jarmily“. Rovnomenný ďalší krátky cyklus je výrazom rodičovského dojatia nad detským objavovaním sveta, ako aj seba-pristihovaním v možnom budúcom pohľade dieťaťa. Ostrejšie je kontúrované Kováčovo diskrétne vzdanie úcty obetiam vojny (Návraty), baladická skratka slovenského plebejského osudu v tomto storočí sociálnych bied, revolt a emigrácií (Starci v krčme) a napokon obrazovo strohé sekulárne seba-zvažovanie zoči-voči smrti – bez tradičnej zásvetnej perspektívy (Zvon). Rozsiahlejšia skladba O modrej labuti, čo dala zbierke názov, predstavuje päť reportážne-príbehových fragmentov so súbežnou reflexiou ich účastníka-rozprávača. Dejisko – Modrá Hora je plebejsko-slovensky zoskromnenou verziou „čarovného vrchu“: liečebňa tuberkulózy z päťdesiatych rokov s metonymickými situáciami choroby, nádeje, lásky, sklamania, života, smrti. Východiskový „sujet“ – váhavo absolvovaná návšteva odľahlej liečebne v horách; faktické a latentné „sujety“ – stretnutia s niekdajšími spolupacientmi, s ich bizarne smutnými „príbehmi malých / urazených bosých“; hĺbkový „sujet“ – stroskotaná láska: „Pozrieš sa na oblohu / a povieš: Láska // Otvoríš náruč / a je to kríž.“ Vždy je to však empatia voči „príbehu“ – v živote druhých i v živote vlastnom: „príbeh / každý ho márne…“ (Skladba má totiž konkrétne autobiografické pozadie.)

Poetika M. Kováča bola v situácii šesťdesiatych rokov vedome znižujúcou protiváhou voči dobovému vypätému úsiliu o problémovú, obrazovú a štýlovú exkluzivitu. Kováčova náznaková existenciálna reflexia pôsobí oproti Válkovmu exponovaniu takmer posthumánneho sveta alebo Ondrušovmu radikálnemu variovaniu neriešiteľnej prepletenosti človeka a sveta klasicky umiernene a zmierlivo. Autorovo spontánne tiahnutie k básnickej príbehovosti opúšťa žánrový podklad „pásma“ a originálne v sebe spája bezprostredný básnický riport, vratkú idylu, rudimenty folklórnej piesne, balady a rozprávky. Poetologické pozadie tu siaha od krehkej baladickostí M. Haľamovej po moralistické „tŕpky“ V. Mihálika (P. Števček). V bezprostrednej blízkosti prudkých dejových montáží M. Válka alebo príbehových a obrazových meandrov J. Mihalkoviča prináša poézia M. Kováča nadľahčujúce spriezračňovanie bežnej každodennosti i ľudského údelu vôbec; preto – „baladická lyrika M. Kováča“ (J. Noge) alebo „živel bezprostredného rozprávania“ s „kontrapunktickými prvkami intelektuálnej irónie a štýlovej grotesknosti“ (S. Šmatlák). Spontánne demokratické gesto Kováčovej empatickej poézie sa prejavuje aj v tom, ako Mallarmého exkluzívny symbol hynúcej labute, sprostredkovaný mottom z poézie N. Guillevica, travestuje na znamenie nádeje – pre seba i básnicky pripomenutých, inak však marginalizovaných outsiderov zdravia, života a spoločnosti. Paralelne s poéziou M. Rúfusa z druhej polovice šesťdesiatych rokov a jej silne estetizovaným obrazom miznúceho „prirodzeného sveta“ rustikálneho, resp. národného spoločenstva, dotýka sa mimovoľne tejto výraznej umeleckej tendencie desaťročia aj M. Kováč, oscilujúc však príznačne medzi anekdotou a archetypom. V zbierke dominuje krátky voľný verš – významovo zaťažuje priame pomenovania, necháva vyznieť básnický obraz, je vhodný na uvádzanie dialogických replík, seba-zvažujúcich otázok, na enumerovanie vecného alebo prírodného kontextu lyrického diania. Rozpätie Kováčovej poézie tvorí na jednej strane príčinno-časové radenie motívov v zmysle tlmenej emfázy „príbehu“ (O modrej labuti) a na strane druhej významovo-motivická labilita, čo je diskrétnym príznakom zdržanlivosti alebo rozpakov voči takto šifrovaným hraničným situáciám (Pocit, Komín).

Po debute Zem pod nohami (1960) a následnej diskusii poézia M. Kováča nestala sa už priamo témou väčších kritických polemík tohto diskusne živého desaťročia; platila však ako dôležitý orientačný bod lyrickej situácie a dôležitý argument pri jej výklade. Tak M. Hamada oproti „žánrovosti“ Kováčovej poézie uvzato kládol možnosť a potrebu „analytickosti“. Keď na pozadí dobovej tendencie k autonomizácii poézie (J. Stacho) a stupňujúcej sa životnej naliehavosti (J. Ondruš) staval sa M. Hamada k poézii M. Kováča kriticky a skepticky, vystúpili vehementne na obranu jej umierneného gesta P. Števček a S. Šmatlák. Okrem sympatií voči Kováčovej poézii bolo to však aj zástupné dopovedúvanie otvoreného sporu o výklad Válkovej zbierky Milovanie v husej koži (1965) – jej exponovanie posthumánneho sveta M. Hamada odmietol v mene „básnickej transcendencie“ ako „nihilizmus“, kým S. Šmatlák ho paradoxne interpretoval v humanistickej perspektíve.

Zbierka M. Kováča O modrej labuti je intímne spätá s lyrickou situáciou šesťdesiatych rokov, otvorená voči dobovému existencializovanému humanizmu, čo dodáva Kováčovmu východiskovému záujmu o ľudskú každodennosť nové vyznenie; je to v celku autorovej uzavretej tvorby zrejme osobnostne a umelecky najsústredenejšie dielo.

Vydania

O modrej labuti. Bratislava, 1966; 1984 (In: Básne).

Literatúra

BOKNÍKOVÁ, A.: Mikuláš Kováč. In: Portréty slovenských spisovateľov 3. Bratislava, 2003, s. 69-81.

HAMADA, M.: V hľadaní významu a tvaru. Bratislava, 1966, s. 260-268.

HAMADA, M.: Básnická transcendencia. Bratislava, 1969, s. 234-237.

KONDRÓT, V.: Reprezentant. In: Predvoj, roč. 11, 1967, č. 4, s. 14.

NOGE, J.: Kritické komentáre. Bratislava, 1974, s. 37-40.

ROSENBAUM, K.: Priestorom literatúry. Bratislava, 1970, s. 151-153.

ŠMATLÁK, S.: (Doslov.) In: KOVÁČ, M.: Básne. Bratislava, 1984, s. 349-354.

ŠMATLÁK, S.: O Mikulášovi Kováčovi so sympatiou a náklonnosťou. In: Romboid, roč. 2, 1967, č. 1, s. 50-53.

ŠMATLÁK, S.: Dve storočia slovenskej lyriky. Bratislava, 1979, s. 494-505.

ŠTEVČEK, P.: Slovo nielen za Mikuláša Kováča. In: Mladá tvorba, roč. 12, 1967, č. 4, s. 51-55.

ŠTRASSER, J.: Od tvorby k záznamom. In: Krok, roč. 2, 1967, č. 1, s. 23-26.

ŠTRASSER, J.: S mojím vzťahom k poézii Mikuláša Kováča… In: ŠMIHLA, Š. – BALKO, S.: Svedectvo o stave ľudskej duše. Bratislava, 1994, s. 100.

Autor hesla

Fedor Matejov