Nočné správy
Deväť poviedok o náhode, nehode, nevere, smrti, (ale aj) nádeji
„Uvedomil som si, že život je nebezpečný a nevyspytateľný,
no súčasne je zbytočné báť sa ho.“
Dušan Mitana: Na prahu
Zbierka poviedok Nočné správy (1976) je treťou knihou Dušana Mitanu. Vyšla šesť rokov po autorovom debute Psie dni (1970) a spolu s novelou Patagónia (1972) uzatvorila autorovo prvé tvorivé obdobie.
Dušan Mitana patrí k poslednej generácii spisovateľov, ktorí debutovali v časopise Mladá tvorba. So svojimi staršími kolegami zdieľa záujem o ľudskú subjektivitu často stvárnenú v príbehoch sociálne neprispôsobivých, extrémne reagujúcich hrdinov. Oproti generačne starším predchodcom (R. Sloboda, D. Kužel, L. Ballek, P. Vilikovský, P. Hrúz) však jeho prvé tri prózy do slovenskej literatúry priniesli nové, dovtedy neobjavené postupy.
Tvorivým naladením a estetickými ambíciami je raný D. Mitana epickým súpútnikom básnickej skupiny Osamelých bežcov. Dôvodom bola nielen reálna fyzická blízkosť študenta scenáristiky D. Mitanu a študenta filozofickej fakulty I. Štrpku, ktorí spoločne obývali rovnaký bratislavský privát, ale tiež ich dlhoročné spoločné priateľstvo so spevákom a skladateľom D. Ursinym.
Program Osamelých bežcov, sformulovaný v polovici šesťdesiatych rokov, sa generačne a názorovo stretol s Mitanovými literárnymi ašpiráciami. Zmyslom a cieľom bolo stvárnenie slobodného, necenzurovaného životného pocitu tvorivého človeka. Umenie, literatúra, a hlavne poézia sa v tomto programe chápu ako životná nevyhnutnosť, ako replika života samého, jeho vitality, pohybu vpred, jeho mnohorakosti v jednote, ktorá je mu esenciálne určená.
Najdôležitejšia je odvaha vystaviť sa rovnako intenzívne minulosti ako budúcnosti.
Tvorivé poznanie a zobrazenie „tu a teraz“ – dovtedy s ohľadom na logickú súvislosť predchádzajúceho a budúceho konfesii Osamelých bežcov nahrádza pohyb. Centrálnym krédom je v noetickej a estetickej a evidované trvanie. V umeleckej tvorbe sa tento zmyslami pociťované mechanizmus premieta do zmeneného kánonu imaginatívnych postupov. Vo svojom programe to Osamelí bežci formulujú nasledovne: „Princípom nášho postupu je myslenie, imaginatívne, až to bolí, v zmysle Camusovho existuje len myslenie pomocou predstáv, ak chceš byť filozofom, píš romány. Treba uvoľniť tie mýty a symboly metamorfovanej reality vo vnútri, ktorá sa deformuje do prvej podoby v svetle našich bytostí.“[1]
Esteticky postulované „deformovanie do pravej podoby“ našlo svoj výraz v prvých Mitanových knihách.
Prvá z nich, debut Psie dni, sa zákonite stretla s odmietavým postojom marxistickej literárnej kritiky. Dešperátna recenzia z pera Daniela Okáliho však nezabránila tomu, aby sa Psie dni na viaceré desaťročia stali kultovým čítaním stredoškolskej a vysokoškolskej mládeže.
Ak sa pokúsime zrekonštruovať kontext, v ktorom prvé Mitanove knihy vznikali ako generačné kultové čítanie, bude potrebné konštatovať základné zmeny v autorskej estetickej stratégii na úrovni noetického a tiež tematického plánu výpovede.
Vnútorným obsahom a zmyslom Mitanovho gesta je „osamelobežecká“ preferencia absolútneho sebavyjadrenia tvorbou, uprednostňovanie vitálnych a esenciálnych prvkov skutočnosti pred empiricky pozorovateľnými a argumentovateľnými.
V próze takýto poznávací a následne estetický kód prináša vytesňovanie zvyškových kontextov a vlastností realistickej epiky v prospech konkrétneho iracionálna, ktoré sa v umení a estetike 20. storočia spája s iniciatívami surrealistov a S. Dalího. Osnovou epickej narácie je apsychologicky motivovaná epizóda – výjav z všedného života namiesto psychologicky motivovaného príbehu s klasickou, i keď len virtuálnou „vorgeschichte“. Dušan Mitana v tejto súvislosti hovorí o vpáde – my, povedzme, o „vstúpení“ konkrétnej iracionality do naratívnej štruktúry rozprávania. Epickou dominantou Mitanových raných próz je existencia protagonistu na hrane subjektívne nevyhnutných (obsesívnych) predstáv a objektívne daných – väčšinou spoločenskou normou diktovaných – požiadaviek.
V novele Patagónia ide o vzťah slobodného muža k vydatej žene, ktorý je literárne predvedený ako posadnutosť s deziluzívnou koncovkou, v poviedkach z debutu Psie dni je táto „existenciálna“ situácia predvedená v sérii desiatich poviedok motivovaných zmenou, excesom, smrťou, nástrahou alebo prekvapením.
V Mitanových raných prózach existenciálne situácie, nachystané pre protagonistu, nefungujú v kontexte s jeho začiatkom a koncom, t. j. osudovo, ako sa to deje v tradičnej existencialistickej próze. Tematizácia existencie má v tejto próze parciálny, modelový a exemplárny charakter. Prostredníctvom tvorby a tiež jej výsledku, estetického artefaktu odkazuje na autorovu potrebu „byť sám so sebou intenzívne zrozumiteľný pre ostatných“.
Tomáš Horváth v súvislosti s Mitanovým debutom Psie dni hovorí o možných príbehoch v rámci jediného textu a konštatuje tiež, že z jedného sujetu je možné čitateľsky dedukovať viacero paralelných fabúl.
Predmetom mojej analýzy budú poviedky zo zbierky Nočné správy v chronologickom slede.
Ihla
Táto poviedka nie je iba náhodne umiestnená do záhlavia Mitanovej tretej knihy. Funguje ako incipit, introdukcia a prológ k celej zbierke. Vykazuje početné fíliácie k poetike Osamelých bežcov a tiež ku generačnému pocitu, ktorý sa usiloval na jednej strane o prelomenie vzťahov a súvislostí s minulosťou, ale tiež o ich novoalianciu v „oslobodenom chápaní“ vzťahov medzi otcami a deťmi, prípadne, medzi deťmi a ich predchodcami v nerozlíšenom čase. Poviedka sa námetovo a tematicky dotýka vzťahu medzi aktuálne múzicky pôsobiacim synom (spisovateľ) a jeho otcom a starým otcom. Zápletka spočíva v liste, ktorý dospievajúci syn dostane od jemu neznámeho otca. List sa týka otcovho odkazu a varovania. V súvislosti s osudom predkov, ktorí zomreli na to, čo mali radi, píše otec synovi nasledujúci príbeh:
„Môj otec, tvoj dedo, bol krajčír (…) Keď mal šesťdesiat rokov, sadol si na ihlu. Navždy som si zapamätal slová, ktorými doktor Krištofík, otcov obdivovateľ a dlhoročný zákazník, určil príčinu smrti: Skonal následkom prebodnutia srdca do zadku sa zapichnuvšou jeho vlastnou ihlou, ktorá sa dostala do jeho vlastného krvného obehu a putovala s krvou až do jeho vlastného srdca… Áno, chlapče, chlapi v našej rodine vždy zomierali na to, čo najviacej milovali“ (s. 9).
Poviedka Ihla má citačné zázemie v sieti odkazov, uverejnených aktuálne vo viacerých publikačných výstupoch Deža Ursinyho. Umocňuje to naše zistenie o názorovej a estetickej blízkosti skorého Mitanu k poetike Osamelých bežcov. Ex post ju demonštruje a pripomína skladateľ Dežo Ursiny.
Týka sa to predovšetkým in memoriam uverejnenej edície Ursinyho listov Zdenke Krejčovej, ktoré pod titulom Moja milá pani prinášajú autorovu korešpondenciu s jeho priateľkou a liečiteľkou z rokov 1991 až 1995. Korpus týchto textov, spolu s článkom, publikovaným v časopise Romboid, upozorňuje na to, že vyššie uvedená téma otcovia – synovia, a predovšetkým synovia ako eventuálni nasledovníci otcov, pokračovatelia v ich životnom diele, bola generačne relevantnou a exponovanou. D. Mitana o tomto probléme v konečnom dôsledku píše s pozitívnym zaujatím, čo sa odrazilo aj vo vyššie citovanej poviedke. Ursiny túto poviedku pripomína v kontexte so zničujúcou láskou k žene, s citom, na ktorý sa umiera. Motív sa prvýkrát objavuje v korešpondencii Z. Krejčovej ako námet na neskoršiu pieseň Samá chyba[2]. V texte Dežo Ursiny 6 básní, publikovanom v Romboide, sa báseň objavuje znova, už ako hotový text pre album Ten istý tanec z roku 1992. „K srdcu sa mi blíži ihla. Tak si spievam. V srdci s tebou. V studni sám. Je to taká krásna drina. Samá chyba.“[3] Poviedka Ihla je viacnásobným prológom k celej Mitanovej zbierke. Okrem toho, že predznačuje jej námetovo-tematické rozpätie viazané na prepis príbehov z rodinného prostredia, kde častú úlohu zápletky zohráva prichádzajúci alebo čerstvo narodený potomok, ku ktorému si protagonista zložito uzatvára vrúcny citový vzťah, naznačuje tiež hegemóniu slobodnej voľby a voľnej asociatívnosti v procese písania. Tak ako Osamelí bežci, aj Dušan Mitana písaním atakuje imagináciu, ktorá je vždy živšia a skutočnejšia ako živá „predloha“.
Vôňa húb
Témou rozprávania je krátky príbeh mladej rodiny (muž, žena, dcéra), tráviacej letnú dovolenku pri jazere. Medzi manželmi vládne napätie smerujúce k rozchodu. Situácia sa zdá byť neodvratná a neriešiteľná a aj potom, čo zasiahne náhoda (manželka sa takmer utopí, dcéra je náhle stratená a nezvestná), sa napätie nevytráca, získava však presné kontúry neodvratnej katastrofy, ktorú mužský protagonista zakúša zmyslovo a fyzicky – ide o existenciálny prepis stavu neistoty.
„Bezradne sa poobzeral okolo seba. Mal chuť na cigaretu, potreboval si okamžite zapáliť. Nikto nablízku však nefajčil. Preglgol sliny a utrel si do plaviek spotené dlane. Stál a mlčky pozeral na jazero, na nízke hrebene vĺn, rozčerené teplým podvečerným vetrom. Voňal vodou, pieskom a hubami. Zdalo sa mu, že k nebu, belasému ako spomienka na more, vznášajú sa nádherné, dúhovité bubliny, ktoré sa však rozplývajú už pri pokuse dotknúť sa ich pohľadom. Slnko sa strácalo v korunách stromov, akísi vtáci k nemu leteli“ (s. 21).
V prípade tejto poviedky je fabula sujetom pokrytá iba čiastočne, nedopovedaný a vo fabule ukrytý ostáva príbeh dcéry, sujetovou pointou je vyššie citované mužovo zdesenie a neistota zo stavu vecí.
Diablov trilok
Oproti predošlej poviedke ide o bizarné, buñuelovsky ladené ja-rozprávanie. Mladý novinár sa chystá napísať reportáž o bytovej štvrti v asanačnom pásme a o žene, ktorá nechce opustiť svoj byt. Stretáva sa s ňou a po sérií surreálnych epizód (dirigovanie neexistujúceho orchestra, ondulovanie dlhovlasých mužov, strihanie protagonistu), zažíva spomalenie času pod vplyvom hudby, ktorú mu starena vsugeruje ako skutočnú. Poviedku je možné čítať ako sériu surreálnych obrazov, zjednotených motívom inverznej existencie v priestore a čase, ktorá sa klenie ponad jednotlivé, zmysly atakujúce epizódy.
„Tma za oknami hustla, ale v izbe bolo čoraz svetlejšie“ (s. 30).
Zem je guľatá
Kratší text s pôvodne jednoduchou zápletkou pokračuje v tematickej línii manželských etúd. Mladých manželov neočakávane navštívi manželkina priateľka zo štúdií, ktorá potrebuje prenocovať v hlavnom meste. Rozprávač poviedky do situácie spoločného prenocovania v trojici vstupuje takto:
„Mal som v sebe asi dva litre vína, bol som unavený a okrem toho – ženina kamarátka sa mi páčila. Predstieral som oveľa väčšiu únavu, ako som naozaj cítil, vyzliekol som sa do trenírok a napriek protestom oboch žien som si ľahol na gauč, do prostriedku“ (s. 31).
Príbeh pokračuje tým, že rozprávač uprostred noci podľahne pokušeniu a pomiluje návštevníčku, zažije pocit odpustenia, zaspí a prisní sa mu sen o služobnej ceste do Prahy, počas ktorej sa v zime, vo februári, zabije pri autonehode. Ráno odíde do práce, odkiaľ ho pošlú na služobnú cestu, celkom v zhode s jeho snom. Situáciu nezvládne, vyhovorí sa na srdcovú slabosť a jeho služobná cesta je zažehnaná – ukáže sa, že aj táto udalosť bola iba pokračovaním predošlého sna. Skutočnosťou je, že z roztopašného rozhovoru oboch žien, s ktorými nocoval, vysvitne, že v noci pomiloval vlastnú ženu. K nevere síce nedošlo, pocit viny však u rozprávača fatálne pretrváva.
„Zapálil som si cigaretu a v duchu som začal rátať: august, september, október, november, december, január, február. Sedem mesiacov. Zdalo sa mi nespravodlivé, že výstraha prišla tak zavčasu. Sedem mesiacov čakania a rozhodovania, hoci som výsledok už vopred poznal, zdalo sa mi príliš krutým trestom za niečo, čo sa stalo celkom inak, ako sa stať malo“ (s. 38).
Poviedka má v zbierke exkluzívnu pozíciu. Kľúčovo poukazuje na stretnutie náhodného a fatálneho v Mitanových textoch. Ukazuje tiež ako prirodzene sa reálne prelína s iracionálnym a imaginárnym v zážitku existenciálnej neistoty a neurčitosti. Pre Mitanovho protagonistu je ten-to stav vedomia základným a bežným zážitkom. Fikčný svet, do ktorého ho autor posiela na výpravy a prieskumy, má nevyhnutne ambivalentnú, k absurdite naklonenú modalitu.
Tajomstvo Štedrého večera
Poviedka predstavuje krátky text, ktorý môžeme čítať aj ako blasfémiu štedrovečerného mystéria. Protagonista, ktorý tentoraz nie je totožný s autobiografickým rozprávačom (volá sa Rudolf a je akademickým maliarom), hekticky očakáva narodenie prvého dieťaťa. Manželka ho prináša z pôrodnice na Štedrý deň a on zmenenú situáciu mladej rodiny vníma ako ohrozenie zo strany prvorodeného syna. Protagonistova neistota nemá v tejto poviedke existenciálny charakter, Mitana príbehom ilustruje zmätené pocity z prirodzenej a očakávanej zmeny, ktorá pre neho však nemá jednoznačnú hodnotu. „Žena zhasla veľké svetlo, zažala nočnú lampu a vytiahla prsník… Vyzerali ako dvaja sprisahanci a Rudolf nepoznal heslo. Tak, mám teda syna, ale stratil som ženu, hovoril si a raz nevedel, či je to dobre, alebo zle“ (s. 45).
Prechádzka zimnou krajinou
Poviedka by mohla logicky predchádzať vyššie uvedenú. Kulisa príbehu je zimná, mladí manželia sú na rekreačnom pobyte v horách. Rozprávačova a protagonistova manželka Jana je v ôsmom mesiaci tehotenstva. Manželský pár je posadnutý potrebou zájsť si na prechádzku ku kameňolomu, ktorý sa v priebehu ďalšieho deja osvedčí ako fatálne miesto…. „Poobede by sme mali ísť k tomu kameňolomu, povedala Jana a obaja sme sa zasmiali mojim slovám: ,Pôjdeme, dnes už určite.‘ Vyberali sme sa ku kameňolomu každý deň a nikdy sme k nemu nedošli a bolo nám obom jasné, že ani dnes sa k nemu nedostaneme“ (s. 46).
V poviedke sa ako deus ex machina objaví postava spolustolovníka penzionovaného lekára, ktorý manželskému páru „dobromyseľne“ predpovedá komplikácie s pôrodom. Následne sa „konverzačná“ predpoveď naplní. Na prechádzke ku kameňolomu manželia zablúdia a Jana po útoku psov predčasne porodí bez lekárskej pomoci a je v ohrození života. Taká je aj pointa poviedky, rozprávač v zmätku hľadá pomoc v hoteli, fatálne nachádza práve doktora, ktorý katastrofu predpovedal, a zdá sa, že práve on ju vôbec nemieni riešiť. „Doktora som zbadal už z diaľky. Stál pred hotelom len tak naľahko, v tmavom decentnom obleku, fajčil a pozoroval lyžiarov na protiľahlom svahu“ (s. 58).
Muškáty
Partnerský vzťah nie je v poviedke tematickým zdrojom konfliktu, čím nadobúda poviedka v súbore zvláštne postavenie. Do centra pozornosti sa dostáva psychické rozpoloženie hrdinu, ktorý sa v sociálnom vzťahu manželstve – správa asociálne (tri dni nebol doma) a má z toho pocit viny. Okrem Nočných správ je táto poviedka druhá s témou krvi, zranenia a pridáva sa tiež fascinácia samovraždou. Tá sa však neudeje, príbeh z horúceho leta sa skončí pred zrkadlom a tiež na obrazovke televízora, ktorý protagonistu identifikuje ako nezvestného.
„Zrazu sa na obrazovke objavila moja tvár. Áno, bola to moja tvár! Ba muž povedal dokonca aj môj presný popis a meno. Dozvedel som sa, že som štvrtý deň nezvestný a kto vie niečo o mojom pobyte, nech to okamžite oznámi na najbližšom oddelení VB (…) Podišiel som pred zrkadlo, aby som si zblízka obzrel svoju nezvestnú tvár, ale akokoľvek som sa vykrúcal, zrkadlo nič neodrážalo. Iba tam na stene tíško povievalo a v bezvetrí praskali múry obydlia“ (s. 70–71).
Nočné správy
Poviedka so zvláštnym postavením. Jej titul je tiež titulom celej zbierky. V pôvodnom vydaní bola publikovaná v krátenej verzii, ktorá ju oproti dodatočnému úplnému a pôvodnému zneniu (prvýkrát knižne publikovanému vo výbere Prievan z roku 1996) zbavila kritickej a subverzívnej dikcie voči spoločensko-policajným praktikám sedemdesiatych rokov. Zmena sa týkala sujetového motívu, ktorý obsahuje explicitné textové odkazy na spoločnosť manipulovanú represívnymi policajnými praktikami. V texte má presné súradnice: Buñuelov film Anjel skazy, ktorý protagonista navštívil, represálie v šatni kina kvôli lístku (v úplnej pôvod-nej verzii pokračujú „kafkovským“ odvedením a následným vypočúvaním na policajnej stanici), protagonistov nočný – predvianočný – návrat domov, konflikt so ženou, neuróza z nočných rozhlasových správ, ktoré sú svedectvom o násilí v kontexte studenej vojny, a napokon nepokojná noc s blchou, ktorá vypije podstatnú časť protagonistovej krvi. Ten ju síce zneškodní v kúpeľňovom umývadle, avšak: „Keď som sa vracal do postele, všimol som si úzky, tmavý pásik, ktorý sa pomaly plazil spod dverí kúpeľne. Pozeral som na svoju sladkú krv a v celom tele som cítil čoraz väčšiu slabosť“ (s. 80).
Poviedka je poslednou z cyklu manželských etúd s polopriznaným autobiografickým hrdinom a rozprávačom. Je sémantickým kľúčom ku kódovaniu Mitanovej zbierky v súradniciach, ktoré priebežne naznačujem. Ide o literárnu fikciu na hrane populárneho, možno až komunálneho písania a vážnej, voči dobe „svedeckej“ výpovede. Aj vo svetle ôsmej poviedky z cyklu sa ukazuje, že Nočné správy ako ucelený literárny artefakt boli jedným z Mitanových úspešnejších pokusov o invenčný literárny útvar. Predchodcu mal v debute a spoluhráča v krátkom románe Patagónia.
Na prahu
Podľa tejto poviedky Peter Zajac nazval výber z Mitanovej krátkej epiky, ktorý v roku 1987 vyšiel v exkluzívnom vydaní vo vydavateľstve Tatran. Obsahuje sedemnásť poviedok, ktoré sú zostavené z Mitanovho debutu, Nočných správ a ako bonus sa tu objavujú dovtedy len časopisecky publikované poviedky Dobré správy a Prievan.
Peter Zajac, ako o tom vypovedá aj doslov k vyššie uvedenej edícii, výnimočnú pozíciu udeľuje práve poviedke Na prahu. Zaraďuje ju k druhému typu autorových poviedok, tzv. „oživujúcich“. Tie prvé, temné a často s kriminálnym pôdorysom, označuje ako „umŕtvujúce“.
„Druhý typ poviedok – a nie náhodou sú to tie, ktoré nemusia polemizovať a zväčša nemajú ani kriminálny pôdorys – priamo predstavuje situácie, v ktorých dochádza k súladu medzi, vnímavým rozumom a vnímavým afektom. Rozrušenie a vzrušenie tu vystrieda, vzrušenie, vytrženie, krásne šialenstvo. V Mitanových poviedkach sa tieto okolnosti vyskytujú vo všetkých charakteristických situáciách tohto pozitívneho vzrušenia: v tvorivosti autorskej, v schopnosti tušiť, predvídať, v oblasti pozitívnych erotických afektov, (…) ale aj v oblasti sociálnych afektov (napríklad v poviedke Vôňa húb a v kľúčovej poviedke Na prahu v emotívnom vzťahu otca a dcéry, formulovanom ako súlad, nepotrebujúci nijaké vysvetľovanie).“[4]
V poviedke ide o príbeh entuziastu a amatérskeho bádateľa v oblasti fyzikálnych zákonov. Je prototypom spoločensky neužitočného, „zbytočného človeka“. Dokonca aj jeho meno Vít Nehoda dokumentuje jeho spoločenský status. Práve tento muž, spolu so svojou štvorročnou dcérou, je témou novinovej správy o záhadnom zmiznutí spomenutej dvojice z bratislavskej chatárskej kolónie na Kolibe. V retrospektívnom rozprávaní sa ukáže, že ide o príbeh osamelosti, vydedenosti a pripútanosti k snívaniu, nádeji a dieťaťu, ktoré jediné rozumie „inakosti“ dospelého. Aj preto sa stane, že títo dvaja spolu vo vraku starého autobusu „zmiznú“ do iného priestoru a skupenstva. Tejto „odmene“ za trápenie u muža predchádza psychiatrické liečenie, spoločenská vysotenosť, úvahy o samovražde a napokon „prezretie“ v jednoduchej rovnici existencie:
„Odvtedy (t. j. od rezignovania na samovraždu) som presvedčený, že svet nie je chaos, ale naopak, má svoje pevné zákony. Áno, tie zákony existujú, ibaže ich všetky nepoznáme; v tom je naša nádej. Uvedomil som si, že život je nebezpečný a nevyspytateľný, no súčasne je zbytočné báť sa ho. Tak ma myšlienka na smrť, dúfam, navždy opustila. Vtedy som pochopil aj Spinozovu vetu, ktorá mi predtým pripravila toľko bezsenných nocí: „Slobodný človek o ničom nepremýšľa menej ako o smrti a jeho múdrosťou nie je uvažovanie o smrti, ale o živote“ (s. 86).
Medzisúčet
Deväť poviedok z Mitanovej tretej knihy má viacero spoločných charakteristík. Okrem prvej a poslednej, ktoré komentujú vzťah medzi rodičmi a deťmi, je témou zvyšných siedmich poviedok každodenná existencia protagonistu, mladého, tridsaťročného manžela a otca, ktorý svoju existenciu určite nezvláda s príkladnou bravúrou alebo sebavedomím. Naopak, životom s jeho bežnými udalosťami a povinnosťami sa skôr potáca. Nevyznačuje sa príkladnou morálkou ani správaním a sujetovou nevyhnutnosťou jeho pobytu v reálnom svete sú náhody, nehody, klamstvá, sklony k útekom, únikom, paralelne však tiež fascinácia fatálnosťou vlastného previnenia. Obsedantnosť tohto pocitu je v textoch poviedok zvýraznená tým, že sa v nich refrénovite objavujú nielen tie isté situácie (tehotenstvo ženy, manželské nezhody), ale tiež podobné rekvizity, týkajúce sa miesta a času deja. Časom deja je výlučne buď mrazivá zima (Prechádzka zimnou krajinou, Tajomstvo Štedrého večera), alebo horúce leto (Vôňa húb, Muškáty), prípadne sujetom zdôvodnená kombinácia obidvoch ročných období (Zem je guľatá). V rámci dňa je exponovaným časom deja súmrak, večer alebo noc (Diablov trilok, Nočné správy). Miestom deja je na jednej strane nepríznakový interiér (v manželských etudách spoločný byt), alebo naopak príznakový exteriér (rekreačná zóna v zimnej – Prechádzka zimnou krajinou – alebo letnej scenérii – Vôňa húb).
Zaujímavá je Mitanova štylistická práca s presnými vlastnými menami postáv versus s pomenovaním rozprávača a protagonistu. Rozprávač v prvej osobe ostáva nepomenovaný. Výnimkou je poviedka Na prahu, kde je meno rozprávača Vít Nehoda zverejnené v texte novinovej správy, ktorá je prológom k celej poviedke.
„Muž sa volá Vít Nehoda, je strednej postavy, má krátke gaštanové vlasy, hnedé oči, súmerné črty tváre. Zvláštne znamenie žiadne. Dievčatko je štvorročné, volá sa Dana. V prázdnej chate sa našiel list, ktorého autorom je zrejme nezvestný muž. List, ktorý nazval, Správa neužitočného človeka uverejňujeme v plnom znení“ (s. 81).
Rozprávač v tretej osobe je v zbierke pomenovaný Rudolf (Tajomstvo Štedrého večera). Mitana má tiež svoje preferované ženské mená (Viera, Jana), ktoré sugerujú opakovateľnosť jeho literárnych fiktívnych svetov (frekventujú sa v debute Psie dni a tiež v novele Patagónia), a má tiež už v debute vyskúšanú stratégiu s kompletným pomenovaním (meno a priezvisko väčšinou neutrálneho charakteru) vedľajších postáv.
V Nočných správach je neprehliadnuteľné aj posúvanie niektorých postáv a „rekvizít“ v zmenenej úlohe a pozícii z jednej poviedky do druhej. Príkladom je ryšavá žena nositeľka zlých správ, raz v úlohe sestričky, a inokedy čašníčky, alebo živelná prítomnosť psov, v úlohe negatívnych sujetových agensov deja (Diablov trilok, Prechádzka zimnou krajinou, Muškáty).
Špecifickým motívom v zbierke sú výjavy spojené s krvou. Objavujú sa buď v súvislosti so samovražedným pokusom (prerezané zápästie v po-viedke Muškáty), agresívnym útokom zvierat – psov (Prechádzka zimnou krajinou, Muškáty), alebo ako metaforická hrozba straty nielen života, ale tiež identity (záplava krvi po uštipnutí blchou v Nočných správach).
Všetky tieto tematické, motivické a sujetovo-kompozičné stratégie Mitana používa v záujme zovretosti, presnosti a estetickej účinnosti svojej výpovede. Na druhej, protiľahlej strane však ide tiež o to, aby čitateľ uveril relativite, ambivalentnosti a nejednoznačnosti sveta, z ktorého je poskladaná a modelovaná Mitanova epická fikcia.
Peter Zajac v doslove k výberu Na prahu konštatuje: „Mitanove príbehy treba chápať – literárne – ako príbehy asociatívneho domýšľania bežných situácií. Sú to situácie, ktoré sa nestávajú, ale mohli by sa stať, dané situácie ich obsahujú ako možnosti. Túto skúsenosť máme všetci – Mitana má odvahu domyslieť ju až do dôsledkov, a to dôsledkov často celkom krajných. Krajnosť Mitanových poviedok nie je opäť samoúčelná – umožňuje mu totiž vyhrotiť situáciu natoľko, aby v nej vyzrel do transparentnej podoby práve problém rozlomenosti a nesúladu emotívnej a vecnej stránky modernej civilizácie.“[5]
Kontext a súvislosti
Dôležitou okolnosťou, ktorá sa podieľala na charaktere a podobe zbierky Nočné správy je čas jej vzniku a vydania. Kniha je verným obrazom obdobia, v ktorom sa dostala do čitateľského obehu.
Od začiatku sedemdesiatych rokov slovenská kultúra a literatúra prechádzala najskôr mäkším, a neskôr tvrdším variantom normalizácie. Dôkazom sú literárne texty, ktoré si v priebehu prvej polovice sedemdesiatych rokov zachovali úroveň esteticky zaujímavých artefaktov so stopovou prítomnosťou subverzie alebo rezistencie voči ideologickej doktríne kultúry a umenia bez tradícií a minulosti.
Riadenie spoločnosti a v rámci neho tiež kultúry po augustových udalostiach roku 1968 inklinovalo k hypotézam o „novosti začiatkov“, „prehodnocovaní minulosti“, alebo potrebe „spoločensko-kritického nasadenia“ najmladšej generácie tvorcov.
Paralelne s touto „externou objednávkou však v literatúre podprahovo pretrvávali zisky šesťdesiatych rokov: nadväznosť na poetiku neskorej medzivojnovej moderny, vplyvy angloamerickej a európskej povojnovej literatúry, ktoré sa do domácej kultúry dostali prostredníctvom prekladu, prvé kontakty s postmodernou a otvoreným dielom. Nemalý podiel na pretrvávajúcej sugescii zo šesťdesiatych rokov mala vtedajšia reflexia umenia a literatúry na teoretickej a kritickej úrovni (prirodzené presakovanie teórie literárnej komunikácie, objavenie priority recipienta v estetickej komunikácii).
Všetky tieto zdedené vplyvy v kombinácii s normalizačnými doktrínami viedli v priebehu sedemdesiatych rokov k zmenám, ktoré, povedané spolu s O. Čepanom, prebehli príkrovovo, posunom a zosunom, s rešpektovaním existujúcej „archeológie“ pretrvávajúcej kultúry a umenia. Až koniec sedemdesiatych rokov a jeho pokračovanie v nasledujúcom decéniu (so sporadickými výnimkami) je v tejto optike skutočným nástupom normalizovanej kultúry.
Ak sa teda na sedemdesiate roky pozrieme s hypotetickou priazňou a optimisticky, dokážeme objaviť a konštatovať žánrovú pestrosť, experiment a relatívnu autorskú slobodu v objavovaní alternatívneho typu výrazu.
Ten, na ktorý orientuje svoj záujem D. Mitana, smeruje, okrem iných inšpirácií, aj k dobovo a generačne presadzovanej „modelovej“ próze. história takejto výpovede, t. j. výbežky a digresie, ktoré rekonštruujú autobiografickú skúsenosť.
Platí to najmä o druhej a tretej knihe. Na rozdiel od debutu, ktorý bol preverovaním žánrov mysterióznej poviedky, detektívky, dobrodružnej poviedky a poviedky s tajomstvom v ich esteticky zavŕšenej podobe, sú Mitanove prózy v Nočných správach epicky štruktúrované na princípe žánru anekdoty, t. j. príbehu s viacerými spoločnými tematickými invariantmi (miesto, čas, rozprávač) a tiež so silnou a nápadnou pointou. Ozvláštnenie autor popritom dosahuje pomerne jednoduchým spôsobom: alternovaním „modelovej“ prózy a autentickej výpovede o sebe a za seba. Autentická stopa je popritom často nezjavná alebo šifrovaná (netransparentne autobiografický hrdina, sebaidentifikácia pomocou regionálnej a lokálnej totožnosti, evokácia detstva alebo generačnej spolupatričnosti). Epická stratégia tohto druhu je v odlišnej modalite a proporcii spoločná viacerým autorom z tejto generácie. Nie náhodou práve ich prózy tvoria dobovo typické okolie pre Mitanovu tretiu knihu. Ako relevantných predchodcov a súpútnikov Nočných správ je možné uviesť Vášovej Zaznamenávanie nepráva, Miesto, čas, príčina (1970, 1972), Jarošove Krvaviny (1970), Puškášove Utešené sklamania (1977) alebo Slobodov Hlboký mier (1976). Spoločnou vlastnosťou týchto próz je uprednostňovanie obrazu jednotlivého osudu, emócie alebo vášne pred obrazom kolektívneho diania v tých istých súradniciach. Jednotliví autori popritom pracujú predovšetkým s posunom času (spomínanie verzus imaginárne plánovanie budúcnosti, epické bezčasie) alebo sa sústreďujú na paralelné, v podvedomí prežívajúce emócie, deviácie a frustrácie svojich hrdinov.
Dušan Mitana sa už od svojho debutu na literárnej scéne presadzuje ruka v ruke so svojím hrdinom. I keď deklarovane ide iba o „môjho“ protagonistu, jeho kľúčové vlastnosti: neistota, stratenosť, zúfalá agresivita, sociálne ambivalentné sklony sú autobiografickým svedectvom o generačnom pocite pars pro toto. Vo svojich prvých troch knihách sa na estetickom teritóriu takto modelovanej literatúry Dušan Mitana pohybuje s nasadením a zodpovednosťou očitého svedka.
ZORA PRUŠKOVÁ
Pramene
MITANA, Dušan: Nočné správy. Bratislava : Smena, 1976.
MITANA, Dušan: Nočné správy. Bratislava : L. C. A., 2001.
MITANA, Dušan: Na prahu. Bratislava : Tatran, 1987.
MITANA, Dušan: Psie dni. Bratislava : Smena, 1970.
MITANA, Dušan: Prievan. Bratislava : L. C. A., 1996.
MITANA, Dušan: Patagónia. Bratislava : Smena, 1972.
LAUČÍK, Ivan – REPKA, Peter – ŠTRPKA, Ivan: Prednosti trojnohých slávikov. In: Mladá tvorba, roč. 9, 1964, č. 5, s. 32 – 33.
Literatúra
ČÚZY, Ladislav: Výsledky skôr v jednotlivostiach. In: Romboid, roč. 13, 1978, č. 5. 3, s. 70 – 72.
ČÚZY, Ladislav: Mitanovo hľadanie človeka. In: Literárne rozhľady. Bratislava : Smena, 1986, s. 208 – 213.
ČÚZY, Ladislav: Dušan Mitana. In: Portréty slovenských spisovateľov 4. Bratislava : Univerzita Komenského Bratislava, 2007, s. 125 – 136.
HORVÁTH, Tomáš: Dušan Mitana. Bratislava : Kalligram, 2000.
PETRÍK, Vladimír: Dvaja z generácie mladých. In: Slovenské pohľady, roč. 88, 1972, č. 11, s. 152 – 153.
ŠÚTOVEC, Milan: Dilema: tvorba, či artefakt. In: Romboid, roč. 6, 1971, č. 1, s. 57 – 59.
URSINY, Dežo: Moja milá pani. Listy Zdenke Krejčovej. Bratislava : Artforum, 2007.
URSINY, Dežo: Voda. Pozdrav z dovolenky. In: Romboid, roč. 40, 2007, č. 8, s. 16 – 30.
ZAJAC, Peter: Pokus o čítanie prózy (Dušan Mitana: Psie dni). In: Slovenské pohľady, roč. 86, 1970, č. 2, s. 135 – 138.
ZAJAC, Peter: Dušan Mitana: Nočné správy. In: Romboid, roč. 12, 1977, č. 2, s. 74 – 77.
ZAJAC, Peter: Poviedky Dušana Mitanu. In: Na prahu. Bratislava : Tatran, 1987, s. 271 – 278.
[1] LAUČÍK, Ivan – REPKA, Peter – ŠTRPKA, Ivan: Prednosti trojnohých slávikov. In: Mladá tvorba, roč. 9, 1964, č. 5, s. 32 – 33.
[2] URSINY, Dežo: Moja milá pani. Listy Zdenke Krejčovej. Bratislava : Artforum, 2007, s. 95.
[3] URSINY, Dežo: Voda. Pozdrav z dovolenky. In: Romboid, roč. 40, 2007, č. 8, s. 29.
[4] ZAJAC, Peter: Poviedky Dušana Mitanu. In: Na prahu. Bratislava : Tatran, 1987, s. 276 – 277.
[5] Tamže, s. 276.