NEVESTA HÔĽ

ŠVANTNER, František (1912 – 1950)

román, 1946

Komplikovaný, mnohovýznamový a mnohorozmerný metonymicko-metaforický obraz stroskotania zápasu človeka o poznanie sveta a o možnosť harmonického bytia v ňom. V poradí druhé knižné dielo autora, písané počas druhej svetovej vojny pôvodne pod názvom Vlkolak, neskôr zamýšľané ako Tavo, Biela lasica, resp. Zakliata mladosť. Názvy sa menili s vývinom autorovho tvorivého zámeru od idyly po drámu a s tým súvisiacimi zmenami žánrových východísk od jednoduchej rozprávky, oslavujúcej svet prírody v kontraste so svetom ľudí, až po mýtickú, zložito inštrumentovanú baladu o človeku v prírode, o prírode v človeku a o človekovom spore so samým sebou. Od konca šesťdesiatych rokov s výhradami, od sedemdesiatych rokov jednoznačne sa dielo pokladá za vrcholný prejav slovenského literárneho naturizmu.

Základom fabuly diela je hľadanie údajného soka v láske a pokusy o jeho eliminovanie. Príbeh sa odohráva v dvoch letných mesiacoch v prírodnom horskom prostredí, do ktorého sa po desiatich rokoch vracia lesník Libor. Má tu vykonávať svoje zamestnanie, ale to je nepodstatný dôvod – najmä chce naplniť sľub manželstva, ktorý si dali pred rokmi s dievčaťom Zunou. Hrdinov úmysel získať túto divožienku, „nevestu hôľ“, sa však ukáže byť nad Liborove sily: dievča nielenže je silným putom zviazané s prírodou prostredníctvom tajomnej a premenlivej bytosti, ktorá je obyvateľom a akoby priamo „praduchom“ tunajších hôr, ale sama je nezvládnuteľným a nevypočítateľným živlom. Libor v závere diela opúšťa svoj sen i prostredie, ktoré sa mu síce na chvíľu roztvorilo v plnej kráse a mýtickej hĺbke, ale do ktorého sa už – ako civilizáciou poznačený človek – nevedel, a ani nemohol a nechcel, integrovať.

V tomto napohľad jednoduchom príbehu je vložené veľké množstvo vzájomne prepojených významových rovín, takže román možno súčasne vnímať v niekoľkých literárnych kódoch a cez mnohé alúzie, napr. cez optiku zlomkov sujetu „sen noci svätojánskej“ alebo sujetu „kráska a zviera“. Dôležitú rolu pri utváraní postáv, pri výstavbe prostredia a pri konštrukcii deja hrajú mýtické prvky rôznorodého pôvodu i zákonitosti utvárania mýtických štruktúr. Tak v pláne postáv je kľúčovým prvkom zvláštna premenlivá bytosť, ktorý sa raz vyjavuje ako túlavý vojak-zbeh, inokedy ako vlk a inokedy ako halucinačno-fantazijnými atribútmi vybavená postava vlkolaka. Táto postava je skonštruovaná z prvkov, ktoré sa nachádzajú nielen v poverách a iných prejavoch domácej ľudovej slovesnosti, ale aj v pred-antických totemistických kultoch, v ranoantických mýtoch, v neskoroantickej umelej paganistickej literatúre, ale aj v ranokresťanských náboženských predstavách. Postava Zuny a postava uhliara Tava, ktoré dotvárajú okruh postáv s mýtickými atribútmi, sú tiež komponované z rôznorodých zlomkov folklórneho a mytologického pôvodu. Podobným spôsobom je vybudované a voči okolitému svetu vymedzené prostredie románu: metaforickým spôsobom a systémom zložitých alúzií a konotácií vybudoval Švantner obraz prírodného prostredia tak, že v istých kľúčových situáciách vývinu sujetu má toto ohraničené a špecifické horské prostredie vlastnosti, náležitosti a štruktúru kresťansky interpretovaného kozmu (metaforicky ide o „chrám prírody“, ktorý sa však niekedy mení na „peklo prírody“). V iných situáciách prostredie vystupuje tak, aby podporilo zámer vidieť svet a vesmír z perspektívy akejsi plurality polyteistických hybných síl. Striedanie rôznych významových perspektív nielen v tematickom pláne postáv a prostredia, ale aj v pláne deja, navyše podložené a podporené halucinačno-delirantnými momentmi v pásme rozprávača Libora, vytvára potom zo všetkých zážitkov pre lesníka gnozeologické „peklo“ a ťažko zodpovedateľnú hádanku nielen o svete, ale aj o hrdinovi Liborovi samom. Čiastkovým výsledkom je však predsa len lesníkovo poznanie, že jeho protivníkom nie je nijaká konkrétna postava, ale celok mýticky poňatej, antropomorfizovanej prírody i jeho vlastné hĺbkové, archaické psychické vrstvy. Rozpoznanie súzvuku najhlbších vrstiev „ja“ s archaicko-mýticky poňatým svetom lesníkovi Liborovi vyjaví, že jeho zápas je do značnej miery zápasom so sebou samým. Záverečná rezignácia a odchod z tohto prostredia prírodných živlov, pohanských zvykov a mýtických bytostí, navzájom pospriahaných tajuplnými a pradávnymi, akoby nadčasovými putami, je potom výrazom hrdinovej dezilúzie zo sveta, do ktorého na začiatku príbehu vstupoval – ako do presvetleného „chrámu prírody“ – bez skepsy, s nádejou a s ilúziou, že tiež doňho bytostne patrí. Na konci je poznanie, že človek je v prírode zakotvený iba tým, čo je v ňom prírodné. Ale pestovať si harmóniu s prírodou iba na takomto redukovanom základe je už neuspokojujúce a aj nebezpečné pre hrdinovu integritu. Rezignácia a voľba cesty za „belasými diaľkami“ je však zase svojho druhu ontologickým a existenciálnym stroskotaním.

Lyrická evokácia horskej prírody a jej významová interpretácia z viacerých hľadísk (konflikt teizmu a paganizmu, svár človeka prírodného a človeka spoločenského, spor mýtu a dejín a i.) posunuli v tomto diele problematiku tzv. lyrizovanej prózy na nový kvalitatívny stupeň, ktorý však dobová kritika a dobové literárne vedomie neakceptovali: román bol prijatý s malým pochopením, až odmietavo. Neodhalili, a preto nedocenili sa všetky významové a tematické zložky diela a z tých istých dôvodov sa nepostihla funkčnosť mnohých jeho tvarových vlastností. Ich údajná samoúčelnosť posunula potom dielo v očiach kritiky do oblasti čisto estétskych, od života odtrhnutých tzv. „literátskych“, „papierových“, „neživotných“, „subjektivistických“ výkonov (napr. V. Mihálik). Kvalifikovaný literárnovedný pohľad S. Šmatláka na významovú stránku románu a na jeho základné sémantické gesto, podaný už z istého odstupu (1951), zostal nadlho ojedinelým pokusom o vecné pochopenie diela. Šmatlák ako prvý označil román za naturistický.

Nevesta hôľ je jedným z tých diel slovenskej literatúry, ktoré boli nedlho po svojom vzniku tabuizované a ktoré spôsobili svojim autorom aj politické problémy. Kým jeho nepochopenie hneď po vyjdení bolo ešte len dobovo príznakové a súviselo s povojnovými rozpakmi nad tzv. lyrizovanou prózou vôbec, šestnásťročná prestávka medzi prvým a druhým vydaním bola výsledkom totalitného marxistického pervertovania estetických a hodnotových kritérií. Komplikované mnohovýznamové dielo nemalo nič spoločné s jednoduchými predstavami a nárokmi na literatúru a usvedčovalo ich z primitívnej plytkosti, preto nebolo žiaduce ho vydávať. Význam aj tohto Švantnerovho diela rehabilitoval až J. Števček, i keď spočiatku za cenu zjednodušenia jeho posolstva: „Fantastickorozprávková a démonická podoba Nevesty hôľ ustupuje dnes už do úzadia a do centra našej pozornosti sa dostáva prírodná realita zobrazená Švantnerom v celej svojej zmyslovej kráse. Lyrický obsah tohto diela, jeho konkrétna zmyslovosť, obraz prírody vo všetkých jej podobách a premenách ostáva trvalou hodnotou“ (v doslove k 2. vydaniu, 1962). Až v roku 1977 O. Čepan zaradil Nevestu hôľ do literárneho systému slovenského naturizmu ako jeho završujúce, vrcholné dielo – tento dobre podložený názor potvrdili aj ďalšie analýzy a interpretácie. Inšpiratívny vývinový vplyv tohto Švantnerovho románu nebol však nijako významný, a to najmä pre subjektívne aj objektívne vývinové obmedzenia tohto typu prózy. Úspešných nástupcov však nenašiel aj preto, že je do veľmi veľkej miery produktom špecifických čŕt tvorivého talentu svojho autora.

Vydania

Nevesta hôľ. Martin, 1946; Bratislava, 1962 (In: Malka a Nevesta hôľ. Dielo 1); 1973; 1976 (In: Novely); 1979 (In: Novely 1); 1987; 2001 (In: Nevesta hôľ a iné prózy).

Literatúra

BUTVIN, J.: Nová kniha Švantnerova. In: Národná obroda, roč. 3, 1947, č. 58, s. 5.

ČEPAN, O.: Kontúry naturizmu. Bratislava, 1977.

FISCHEROVÁ, A.: Prijímanie a interpretácia románu Nevesta hôľ. In: František Švantner. Život a dielo 1912 – 1950. Martin, 1972, s. 42-50.

KUZMÍKOVÁ, J.: František Švantner (V zákulisí naturizmu). Bratislava, 2000, s. 68-104.

MARČOK, V.: Fikcia človeka a sujet. Podoby sujetu vo Švantnerových a Tatarkových prózach. In: Litteraria 12. Bratislava, 1971, s. 205-239.

ŠMATLÁK, S.: Próza Františka Švantnera. In: Slovo a tvar, roč. 4, 1950, č. 4, s. 124-136.

ŠTEVČEK, J.: Baladická próza Františka Švantnera. Bratislava, 1962.

ŠTEVČEK, J.: Moderný slovenský román. Bratislava, 1983, s. 217-240.

ŠTEVČEK, J.: Zmysel Švantnerovho diela. In: František Švantner. Život a dielo 1912 – 1950. Martin, 1972, s. 13-30.

ŠÚTOVEC, M.: Romány a mýty. Bratislava, 1982, s. 147-243.

ŠÚTOVEC, M.: Mýtus a dejiny v próze naturizmu. Bratislava, 2005.

TOMČÍK, M.: Príspevok k interpretácii lyrizovanej prózy. In: Slovenská literatúra, roč. 17, 1970, č. 3, s. 257-267.

Autor hesla

Milan Šútovec