NEPREBUDENÝ

KUKUČÍN, Martin (1860 – 1928)

poviedka, 1886

Poviedka bola prvý raz publikovaná v edícii Slovenské besiedky v Skalici v roku 1886. Je syntézou Kukučínových štýlotvorných umeleckých postupov predchádzajúceho tvorivého obdobia. Dobové recenzie upozornili v súvislosti s Neprebudeným na umelecký impulz Turgenevovej prózy Mumu, preloženej v roku 1883 Vajanským. Patrí nielen k najpozoruhodnejším dielam slovenského realizmu, ale viacerými znakmi toto štýlové obdobie aj prekračuje.

Hlavnou postavou poviedky je dvadsaťročný mentálne zaostalý Ondráš Machuľa, dedinský pastier husí. Jeho vonkajšia charakteristika nemilosrdne konštatuje, že „kto len pozrie naň, musí ho poľutovať. Akoby Stvoriteľ chcel vzbudiť v ľuďoch obdiv, zasypúc ho všetkými nedostatkami. Hlava veľká, krytá ostrými vlasmi, ktoré svojou nepoddajnosťou ponášajú sa na zvieraciu srsť. Čelo nízke, oči nápadne malé, lícne kosti vypuklé, nos rozpľaštený na kabát a ústa široké. Postava malá, nevyvinutá, zhrbená. Keď kráča, ruky mu vopred celembajú ako cepy – celý človek málo ponáša sa na človeka.“ Má však dobre vyvinutú pamäť a fantáziu, tak si na pažiti predstavuje rozprávkové vízie o zámkoch a princeznách – tu sa mu však zjaví skutočná princezná. Je to pekná Zuzka Bežanovie, ktorá mu priniesla obed, lebo ich dom bol na rade. Ondro si ju veľmi nevšíma, lebo ho vyrušila v snení, na to však ona nie je zvyknutá, preto s ním začne koketovať, zaklame mu, že sa rozišla s Janom Dúbravovie a naznačuje, že by sa mohol o ňu viac zaujímať. V Ondrovi sa prebudia driemajúce city, situáciou, ktorá vznikla, je uchvátený: „Už oddávna nepocítil, že by mu bola krv tak bystro prúdila ako teraz. Hej – bol veru na väčšom úpeku, než kým ležal na slnci.“ „Zuzka dosiahla svoj cieľ: husár bol podmanený.“ Dôverčivý ako dieťa zobral vážne jej hru a začal žiť v predstave nastávajúceho sobáša.

V epickej digresii sa dozvedáme, že Ondráš je sirota – manželstvo jeho rodičov, dovtedy príkladných gazdov, sa jeho narodením rozpadlo. Otec začal od nešťastia piť a matka sa utrápila. Jeho výchovy sa ujala matkina sestra – vdova, osoba „akurátna“, ktorá „vysoko stojí nad všetkými ženami“, a ktorej hovoril totka. Keď k nej príde Zuzkina mama a znepokojená totka ju upozorní na Ondrove zámery s jej dcérou, Bežanka správu podceňuje – je rada, že jej dcéra sa páči. Predtucha tragických okolností sa však spúšťa ako lavína, hoci si to aktéri ešte celkom neuvedomujú. Paralelne s Ondrášovým chystaním sa na svadbu sa chystá skutočná svadba Zuzky a Jana, ale oveľa skôr, ako plánovali. Bežanka s dcérou tak chcú zmariť Ondrove plány. Zoči-voči jeho nadšeniu sa však nenájde nikto, kto by mal „to srdce“ a povedal mu, ako sa veci majú. Za takých okolností sa tragické vyústenie stáva nevyhnutnosťou. V deň svadby sa podarí totke zatvoriť Ondráša do komory, no ten sa napokon vyslobodí a príde na svadobnú veselicu. Z dôverného správania sa Zuzky a Jana pochopí, čo sa stalo a obviňuje seba, že to všetko preto, lebo prišiel neskoro. Sadol si k maštaliam a „zabudnutý, osamote oddal sa bôľu“. Vtom niekto zakričal, že horí a nastal všeobecný chaos, pobehovanie bezradných a pripitých svadobčanov. Uvidiac Ondra pri maštaliach, označili za podpaľača jeho a priviazali ho o plot. Tam ho našla Zuzka a majúc preňho výčitky svedomia, pomohla mu vyslobodiť sa „z pút“. Ondro začuje Bežankino bedákanie, že jej husi sú zavreté – vrhne sa po ne do maštale, no tam ho usmrtí horiaca strecha.

Spočiatku buduje Kukučín text na ambivalencii výkladu, pohráva sa s možnými variantmi, aby zvýraznil kontrastnosť rozdielu medzi navodenou predstavou – vysokým očakávaním – a postavou. Tento zámer realizuje od počiatku poviedky. Kontrastne tu využíva romanticko-baladickú idealizovanú predstavu udatnej smrti husára s nedvižným telom: „Na zemi leží Ondráš Machuľa, husár lenovský. Nie že by bol zabitý alebo ranený – vyvaľuje sa po pasienku, lebo nemá roboty. Telo jeho mŕtva hmota… (…) Nedbá ani na muchy, ktoré naň bezočivo dotierajú a po tvári sa pasú.“ I ďalší opis anticipuje, že s Ondrášom niečo nie je v poriadku, lebo je nasmerovaný do „podozrivého“ superficitu: „Ondráš sníva. Kto by mu nezávidel? Nestará sa o ženu, o deti, o statok, o dom, o gazdovstvo – o nič. Tak mu je ako v raji.“ Ďalší odsek pokračuje v homonymickej hre s rozdielnymi významami slova husár, rozvíjajúc túto paralelu až do výsmešne-groteskných polôh: „Je husárom; no nevidno koňa, že by sa pri ňom pásol, ani uniformy, že by zatušovala nedostatky, ktoré od matky-prírody pochodia. Miesto toho vidno po celom boku rozlezené jeho husi.“ Kukučín navodí dojem zdanlivého dostatku, ideálneho stavu, ktorý však trvá len v Ondrových predstavách. Keď je Zuzkou vtiahnutý do interakcie so skutočným svetom, jeho reálny príbeh smeruje ku katastrofe. Cítime ju i z autorovho ironicko-zhovievavého nadhodnocovania Ondrovej „významnej“ funkcie, z rešpektovania limitov jeho mentálneho ustrojenia: „Husi zajímať – to nie žart! K tomu treba aspoň toľko, ak nie viac zbehlosti ako k vedeniu vojska. Ukrýva sa to pred pastierom – hľadí sa mu z očí stratiť. No Ondráš zná všetky spády svojho povolania – prenikne všetky fortiele husacieho rozumu.“ Autor ako výnimočný pozorovateľ opisuje husacie „vojsko“, ktoré pri všetkom gagote a chaose rešpektuje svojho veliteľa – pričom osciluje na ostrej hrane komiky a tragiky. Práve z takýchto oscilácií vyúsťuje neurčitosť, neistota i interpretačná nejednoznačnosť, podporujúce umelecký účinok textu pri všetkej nezvratnosti jeho tragického vyústenia. Husi vôbec majú v tomto texte významnú funkciu – nahrádzajú Ondrášovi spoločenstvo ľudí, rozumejú mu, pomocou „stratenej“ husi má zámienku dostať sa do Bežanov, záchrana ich husí z horiaceho domu sa mu napokon stane osudnou.

Hoci totka niekedy stráca so svojím zverencom trpezlivosť, nedokáže sa naňho naozaj nahnevať: „Má srdce… Dal by i košeľu zo seba. Nebožiatko, ono je ako dieťa. Neublíži ani muche; nezavadí do nikoho.“ Nedá sa povedať, že by Kukučín v texte označil konkrétnu postavu za pôvodcu Ondrášovej tragédie, hoci pri povrchnom pohľade by to mohla byť márnivá Zuzka Bežanovie. Autor alternatívne rozohráva sériu nezámerných skutkov, náhod, nepredvídateľností, ktoré dopomohli k Ondrášovej smrti, v prvom pláne však čoraz zreteľnejšie vnímame text ako alegóriu necitlivosti, nedostatku empatie – príčiny a následky (ako osvedčená rovnica realistického determinizmu) tu nie sú úmerné. Zuzkina koketéria je príliš malicherná oproti tragickým následkom, ktoré nechtiac spustila, preto v texte čoraz viac presakuje Kukučínov skepticizmus voči ľudskému spoločenstvu, kde čistý človek, ktorý nie je zákerný, nemá šancu ubrániť sa bezcitnej zlobe. Dedinu trápi záhada Zuzkinho predčasného sobáša, pretože verejná mienka chce mať na všetko jasnú a jednoduchú odpoveď – táto záhada je však oveľa subtílnejšia a zložitejšia, a preto ani tí, ktorí poznajú jej vysvetlenie, o nej nehovoria. Bežanka i totka vedia, že verejná mienka by ako argument neuznala okolnosti prebudenej lásky u zaostalého Ondráša. Záverečný požiar, náhodne vzbĺknutý od cigarety opitého svadobného zváča, nám Kukučín ponúka ako metaforu požiaru z lásky, ale i trestu vyššej moci.

Poviedka Neprebudený je ojedinelá nielen svojou kompozíciou, vlniacou sa v sínusoidách dejovej retardácie a akcelerácie, čím Kukučín dosiahol nečakaný dramatický efekt, ale aj svojím krutým posolstvom, vydeľujúcim ju spomedzi „harmonizátorského“ Kukučínovho diela.

Vydania

Slovenské besiedky. Skalica, 1886.

Neprebudený. Keď báčik z Chochoľova umrie. Martin, 1919.

Zobrané spisy I. Turčiansky Sv. Martin : KÚS, 1910; 1919; 1928; 1933; 1938; 1941; 1946; 1948.

Zobrané spisy I. Martin : Matica slovenská, 1941.

Z teplého hniezda a iné rozprávky. Martin : Matica slovenská, 1946.

Dielo II. Bratislava : SVKL, 1957.

Neprebudený. Bratislava : Tatran, 1968.

Výber I. Bratislava : Tatran, 1980.

Keď báčik z Chochoľova umrie. Bratislava : Tatran, 1983.

Z teplého hniezda a iné rozprávky. Bratislava : Mladé letá, 1987.

Neprebudený. Bratislava : Hevi, 1993.

Dom v stráni a iné prózy. Bratislava – Kalligram, 2009.

Preklad do češtiny: Mladá léta. Praha : SNDK, 1960.

Literatúra

ČEPAN, O.: Kukučínove epické istoty. Bratislava : Tatran, 1972.

Jazykovedné štúdie 5. K jazyku a dielu Martina Kukučína. Bratislava : Vydavateľstvo SAV, 1960.

JURÍČEK, J.: Martin Kukučín. Život pútnika. Bratislava : Mladé letá, 1975.

Martin Kukučín v kritike a spomienkach. Bratislava : SVKL, 1957.

NOGE, J.: Martin Kukučín. Epik života – život v epike. Martin : Osveta, 1991.

NOGE, J.: Martin Kukučín, tradicionalista a novátor. Bratislava : Vydavateľstvo SAV, 1962.

NOGE, J.: Martin Kukučín, tradicionalista a novátor II. Bratislava : Vydavateľstvo SAV, 1975.

PRÍDAVKOVÁ-MINÁRIKOVÁ, M.: Textologické a štylistické problémy diela Martina Kukučína. Bratislava : SAV, 1972.

Autorka hesla

Marcela Mikulová