NEPOKOJ

VÁLEK, Miroslav (1927 – 1991)

básnická zbierka, 1963

Je to tretia zo „štyroch kníh nepokoja“, ktoré M. Válek publikoval v rýchlom slede v rokoch 1959 – 1965. Nepokoj poskytol kľúčové slovo pre dodatočný súhrnný názov ťažiska jeho tvorby. „Básnik imaginatívnych zázračností“ stal sa v zbierke „analytikom človeka a jeho situácie“ (M. Hamada). Problémovo vypätá poézia zbierky predstavuje rozhranie medzi proteovskou integráciou človeka a ústretovo sa roztvárajúceho sveta – Príťažlivosť (1961) a radikálnou problematizáciou človeka, ako aj poézie – Milovanie v husej koži (1965).

Nepokoj otvára programová báseň Dejiny trávy: anonymné, vegetatívne bytie „trávy“ sa inverzne mení zo samozrejmého podkladu na relativizujúcu dezantropomorfnú mieru veľkých brutálnych dejín i malých privátnych ambícií človeka. Samotná zbierka Nepokoj sa člení na dve časti – Rovnováha a Modro pod očami. Dve rozsiahlejšie, fragmentárne príbehové básne Zvony na nedeľu a Poviedka s osou exponujú Válkove utkvelé motívy lásky, zrady, samovraždy, resp. násilnej smrti. Raz je to príbeh „zakázanej lásky“ s charakteristickým malomestským koloritom štyridsiatych rokov a s následnou reflexiou fatálnej straty detstva, pričom celé toto asociatívne spomínanie iniciuje a rámcuje priebežný motív znepokojujúcich „zvonov“; druhý raz je to zasa vojnová hraničná situácia výsluchu alebo predsmrtného ultimáta – inscenovanie manipulácie človeka človekom a odcudzenosti človeka voči sebe a druhým, pričom hraničná situácia sa montážovo prelína s banálnou sujetovou prehistóriou a úzkostne-absurdnými víziami latentnej obete (básnická paralela k novelistike L. Laholu, A. Bednára alebo J. Johanidesa). Kontrapunktom týchto básní z prvej časti zbierky mal by byť „básnikov ľúbostný kalendár“ (J. Noge) – Kalendár, Zakázaná láska, Zima, Sentimentálne Vianoce, sčasti Jeseň. Táto lyrika priamych alebo stajených prosieb a vyznaní balansuje na hrane medzi existenciálnou potrebou absolútneho vzťahu, resp. jeho kultúrnou predstavou, a triezvym vedomím modernej relativity „vecí ľudských“, medzi elementárnou nehou („Skôr než zaspíš, polož si ma pod podušku, / narastiem ti krásne do vlasov“) a číhajúcou, sebaničivou brutalitou („kdesi vo mne zaskučalo zviera“).

Rovnováha je paradoxne predvedením problematizujúcej rozkolísanosti človeka v dejinách, láske, existenciálnom osamotení. Všetko to výrokovo zhutňuje Elementárna báseň – úvodná otázka: „Kde som?“, hyperbola: „prepadlo sa do mňa tisíc Atlantíd“, apodiktická pointa: „Svet jak golier, čosi ma v ňom škrtí. / Vyhlasujem nevyhnutnosť smrti!“ Uvádza tak druhú časť Nepokoja – Modro pod očami, čo ako pomenovanie a situácia predstavuje významové rozpätie od sinky po telesnom incidente až po príznak únavnej nespavosti alebo naopak precitnutia z opojenia. Reflexiu skúseností s politickým systémom a praktikami, ktoré od polovice päťdesiatych rokov boli eufemisticky označované ako „kult osobnosti“, prinášajú texty Kamenní muži, Odstraňovanie sôch a Verše (paralelu majú v poézii L. Novomeského alebo I. Kupca). Kamenní muži sú schematizujúcim predvedením hodnotovo-generačného konfliktu životnej strnulosti s otvorenosťou a spontánnosťou; Odstraňovanie sôch ako básnický opis dobovo príznačného likvidovania Stalinovho pomníka sa paradoxne mení na identifikovanie pretrvávajúcej „malej sochy“ vo vlastnom vnútri; Verše, venované L. Novomeskému, ktorého vtedajší aktuálny návrat do literatúry bol prijímaný ako rehabilitácia ľavej avantgardy a moderného umenia vôbec, sú básnickou šifrou cynicky zlovoľného nakladania s človekom, ľudskou tvorivosťou a poéziou. Zovšeobecňujúci oxymoron anonymnej, zovšednenej ľudskej krutosti predstavuje báseň Zabíjanie králikov, postavená na invenčnom prepojení vecných žánrov „pracovného návodu“ a „pracovného diára“. Záverečná rozsiahla báseň Bubnovanie na opačnú stranu inauguruje v poézii M. Válka typ žánrového amalgámu vyhrotene politickej lyriky, časovo-priestorového kaleidoskopu súdobého sveta a analytickej seba-reflexie subjektu. „Bubon“ ako metonymia vojen od staroveku po súčasnosť sa metamorfuje na „bubon“ – „brucho“ konzumnej americkej civilizácie (v pozadí je frazeologizmus „vyjsť na bubon“), deklaratívnu priamočiarosť politickej lyriky ilustruje pop-artovské hromadenie znakov konzumne prosperujúcej civilizácie, ohlasovaný utopicko-apokalyptický koniec „imperializmu“ kontrastne vyvažuje krédo „Človek je večný!“; toto všetko ešte významovo stupňujú zlovestné kakofónie „bubnov“, rétorické anafory a enumerácie. (Do „bubnujúcej“ poetiky M. Válka sa vpísala jeho prekladateľská skúsenosť s analogickými textami A. Voznesenského.) Báseň rámcuje autoštylizačný obraz „muža“ – „jazdca“, ktorý napriek apokalypse a ľudskej smrteľnosti uvzato koná svoj pohyb, emfaticky povýšený na „zázračné perpetuum mobile“.

Poetika M. Válka, ktorá postupne prechádzala od postsymbolisticky krehkého harmonizovania javov k ich montážovej konfrontácii a poetisticky splývavej integrácii, stáva sa v Nepokoji poetikou analytického prieskumu disparátností súdobého sveta a človeka. Spája v sebe politicky angažované diagnózy oboch hemisfér vtedajšieho rozdeleného sveta a existenciálnu seba-problematizáciu subjektu, túžbu po druhom, blízkom človeku a deziluzívnu anamnézu erotických obsesií, skľučujúce existenciálne stavy a ich nadľahčujúco nonšalantnú štylizáciu, pátos a iróniu, resp. sarkazmus, priamočiary publicizmus a básnický obraz, prozaizáciu a zvukovo rafinovane inštrumentovaný verš.

Nepokoj ako „najčasovejšia“ zo „štyroch kníh nepokoja“ prináša civilistickú poéziu sekulárneho, technizovaného, politicky a ideologicky manipulovaného sveta; zároveň do tradičných lyrických domén, ako sú sebareflexia, vzťah k druhému, príroda a jej cykly, vnáša obnaženú problémovosť, ktorú poézia M. Válka dokáže však ešte krehko vyvažovať svojím čírym lyrickým živlom.

Vydania

Nepokoj. Bratislava, 1963; 1964 (In: Dotyky. Príťažlivosť. Nepokoj); 1967 (In: Tri knihy nepokoja); 1971 (In: Štyri knihy nepokoja); 1973 (In: Štyri knihy nepokoja); 1975 (In: Štyri knihy nepokoja); 1981 (In: Básne); 1983 (In: Básne); 1986; 2005 (In: Básnické dielo).

Literatúra

BAGIN, A.: Priestory textu. Bratislava, 1971, s. 43-58.

BAGIN, A.: Miroslav Válek: Zabíjanie králikov. In: O interpretácii umeleckého textu 1. Bratislava, 1968, s. 55-70.

BRABEC, J.: Nepokoj. In: Literární noviny, roč. 13, 1964, č. 35, s. 4.

HAMADA, M.: V hľadaní významu a tvaru. Bratislava, 1966, s. 228-235.

HOCHEL, B.: Interpretačné čítanie básne (Miroslav Válek: Odstraňovanie sôch). In: RAK, roč. 8, 2003, č. 6, s. 16-22.

KLÁTIK, Z.: Príťažlivosť nepokojov. In: Pravda, roč. 45, 2. 8. 1964, s. 2.

MAŤOVČÍK, A.: Miroslav Válek v personálnej typodokumentácii. Martin, 1988.

MIKO, F.: Poézia, človek, technika. Bratislava, 1979, s. 212-224, 241-252.

MIKULA, V.: Básnik medzi zúfalstvom a triumfom. (Doslov.) In: VÁLEK, M.: Básnické dielo. Bratislava, 2005, s. 533-543.

NADUBINSKÝ, M.: Polkruh z pút. In: Kulturní tvorba, roč. 2, 1964, č. 17, s. 13.

NOGE, J.: Literatúra v pohybe. Bratislava, 1968, s. 322-335.

SLOBODNÍK, D.: Súradnice poézie. Bratislava, 1985, s. 183-192.

ŠTRPKA, I.: Náš nepokoj. In: VÁLEK, M.: Nepokoj. Bratislava, 1986, s. 87-92.

ŠÚTOVEC, M.: Nepokoj znova. In: Smena, roč. 18, 28. 1. 1964, s. 4.

WINCZER, P.: Slovenská občianska poézia v rokoch 1956 – 1976. In: Slovenská literatúra, roč. 32, 1985, č. 1, s. 44-46, 50-52; č. 2, s. 102-104.

ZAJAC, P. – ZSILKA, T.: Miroslav Válek: Verše. In: POPOVIČ, A. a kol.: Interpretácia umeleckého textu. Bratislava, 1981, s. 124-137.

ZAMBOR, J.: Interpretácie básne Miroslava Válka Zvony na nedeľu. In: Romboid, roč. 39, 2004, č. 4, s. 46-53.

ZAMBOR, J.: Miroslav Válek. In: Portréty slovenských spisovateľov 3. Bratislava, 2003, s. 51-68.

Autor hesla

Fedor Matejov