NEHAŇTE ĽUD MÔJ

SLÁDKOVIČ, Andrej (1820 – 1872)

báseň, 1845

Vlastenecká báseň apologetického charakteru, komponovaná ako básnická výzva, bola prvýkrát publikovaná v prvom ročníku prílohy Slovenských národných novín Orol tatránski v roku 1845. Je to jedna z najpôsobivejších obrán slovenského národa, v ktorej lyrický subjekt vyvracia falošné obvinenia na adresu slovenského národa, ktoré majú za cieľ spochybniť jeho právo na samostatnú existenciu.

Básnik sa zbavuje idealizujúceho postoja k Slovákom a usiluje sa hľadať príčiny nedostatkov, ktoré sa národu pripisujú. Za výhrady voči národu sa považujú jeho nedostatočná veľkosť, mladosť, ahistorickosť, nevzdelanosť, hmotný nedostatok, podriadenosť či nedostatok dôstojnosti. Sládkovič argumentuje v prospech národa predovšetkým odkazom na prírodu a jej kvality, akoby sa aj vzdelanie malo v slovenskom kontexte dočasne, kým sa nepoložia pevné základy slovenskej vedy, nahradiť akýmsi kolektívnym prírodným predvedomím. Predrevolučný čas, keď báseň vznikala, predurčuje jej optimistické vyznenie, vieru vo veľkú budúcnosť Slovanom, stav očakávania.

Báseň patrí do Sládkovičovej drobnej lyriky. Forma básnického apelu v prepojení s nacionálnou témou signalizujú aktívny a angažovaný postoj básnika v aktuálnom spoločensko-politickom pohybe. Jeho zaujatie pre vec národa má charakter apelu, ktorý je adresovaný tak vonkajším nepriateľom, ako aj vnútorným rozvracačom, všetkým, ktorí spochybňujú miesto a význam slovenského národa ako samostatnej entity. Východisková národno-obranná tendencia sa spája s oduševneným posilňovaním národnej hrdosti. To je potvrdenie faktu, že Sládkovič vedome „bral na seba úlohu slúžiť ako básnik kultúrnym úsiliam a politickým potrebám národného hnutia“ (S. Šmatlák).

Významové jadro básne predstavuje úvodná výzva „Nehaňte ľud môj“, refrénovito sa opakujúca na začiatku každej strofy, spolu s dvoma záverečnými veršami: „Ale nechaj mi národ bez hany: / Národ patrí k veciam svätým!“ Hodnotové priradenie pojmu národ do sféry sakrálneho, ktoré je nedotknuteľné, a teda nekritizovateľné, zvýrazňuje ideologický rozmer básne.

Báseň tvorí osem strof využívajúcich slabičný veršový systém; v jednotlivých 8-veršových strofách sa pravidelne striedajú 10-a 8-slabičné verše, s rýmovou schémou abab.

Neskoršou polemickou reakciou na Sládkovičovu báseň bola báseň Kolomana Banšella Nechváľte ľud môj (1873), v ktorej Banšell prehodnocoval Sládkovičovu romantickú obranu národa a podrobil ju kritike.

Vydania

Nehaňte ľud môj. In: Orol tatránski, 1845.

Spisy básnické. Banská Bystrica : Eugen Krčméry, 1861; Turčiansky Sv. Martin : Kníhkupecko-nakladateľský spolok, 1900.

Dielo. Bratislava : SVKL, 1961.

Literatúra

KLEINSCHNITZOVÁ, F.: Andrej Sládkovič a jeho doba. 1820 – 1850. Praha : Anna Bečková, 1928.

KOCHOL, V.: Andrej Sládkovič. In: Poézia štúrovcov. Bratislava : Vydavateľstvo SAV, 1955, s. 86-202.

PIŠÚT, M.: Romantizmus v slovenskej literatúre. Bratislava : Slovenský spisovateľ, 1974, s. 407-439.

ŠMATLÁK, S.: Dejiny slovenskej literatúry II. Bratislava : Literárne informačné centrum, 2001.

Autorka hesla

Ľubica Somolayová (Schmarcová)