NÁPRSTOK

DUŠEK, Dušan (1946)

zbierka poviedok, 1985

Predstavuje jeden z vrcholov Dušekovej prózy, ale aj modernej poviedkovej tvorby v slovenskej literatúre. Autorovo tvorivé gesto sa v prvej polovici osemdesiatych rokov ocitlo v latentnom polemickom vzťahu voči oficiálnej estetike veľkých románových predlôh. Svojou epizodickosťou, tiahnucou skôr k aforistike, prispelo k nastoleniu nových (postmoderných) estetických kritérií, ktoré sa naplno prejavili a rozvinuli najmä v debutoch napojených na literárnu situáciu deväťdesiatych rokov.

Množstvo reálií a jazykových atribútov jasne vymedzuje časopriestorové súradnice Dušekovho „panoptika“ postáv a dejov. Autor zachytáva život malomestského spoločenstva na Záhorí v období rakúsko-uhorskej monarchie, približne na prelome 19. a 20. storočia. Napriek tomu „veľké dejiny“ do autorovej literárnej fikcie priamo nevstupujú. Základnou témou je téma domova, identifikácie jednotlivca s konkrétnym prostredím a s vlastným spoločenstvom cez určité kultúrne stereotypy, komunikačné praktiky a vzorce správania.

Previazaním krátkych textov (prostredníctvom jednotlivých postáv a motívov prechádzajúcich z textu do textu, ale aj prostredníctvom semiotického kódu autora) dochádza v zbierke Náprstok k významovému prepojeniu mikrotextov, k ich kompozičnému navrstveniu a zreťazeniu na princípe reliéfnosti. Vzniká tak zaujímavý prozaický útvar, štylizovaná mozaika so schopnosťou cez jednotlivé detaily fiktívnych životných svetov poviedkových postáv postihnúť aj komplexnejší (dejinný, sociálny) celok.

Autorov zmysel pre detail v štruktúre textov prerastá do znakovej roviny rozprávania. Reálie – živé i neživé – sa stávajú signifikantnými pre jednotlivé postavy, udalosti, ich vzťahy k okoliu a postupne začínajú plniť symbolickú funkciu. Súčasne tak dochádza jednak k zmyslovému nasýteniu vyrozprávaných príbehov či epizód, jednak k ich semiotickému zmnožovaniu. Svet hrdinov zbierky je svetom zaplneným ľudskými vyznaniami, zároveň však svetom neukončeným, teda otvoreným a premenlivým – rovnako ako sú otvorené a premenlivé autorove naračné postupy.

K „veľkým dejinám“ s ich početnými, najčastejšie anonymnými štatistami sa autor obracia výlučne cez „malé dejiny“ živých ľudí s ich konkrétnymi radosťami, bolesťami a smútkami, s ich pominuteľnými a neopakovateľnými životnými svetmi. Práve z tejto viac-menej skrytej konfrontácie „veľkého“ a „malého“, „vysokého“ a „nízkeho“ plynie základné významové napätie próz. Týmto spôsobom sa autorovi zároveň podarilo vyhnúť dobovému „schematizmu“ v literatúre. Bohatstvo vnemov, celkový kolorit jeho próz vypovedá o dobovej skutočnosti viac než akákoľvek programová informácia. Autor i jeho postavy si predovšetkým uvedomujú význam kultúrnej pamäti pre život jednotlivca i ľudského spoločenstva, história moci zostáva mimo ich záujmu.

Pluralita ľudských typov v konečnom dôsledku vytvára plastický obraz dobového spoločenstva s jeho charakteristickými činnosťami, prejavmi alebo rozvrstvením. Zachytený je tu prírodný i sociálny (pracovný) cyklus (remeselníci, obchodníci, sedliaci, úradníci, železničiari), spolkový a verejný život (hasiči, futbalisti, divadelníci), nechýbajú čudácke postavičky samotárov a dedinských bláznov. Zachytená je tu kolektivita i jednotlivec, bohaté rodinné väzby, človek od narodenia až po smrť – v jeho prirodzených životných cykloch vzostupu, ale aj zostupu.

Na uvedený – de facto kultúrno-semiotický – prístup nadväzuje aj autorova naračná stratégia. Rozprávanie je nielen prostriedkom, ale aj predmetom literárneho zobrazenia. Čitateľovi je neustále pripomínané, že len prostredníctvom verbalizácie možno sprostredkovať, a tým aj objektivizovať skúsenosti a zážitky jednotlivých postáv, ktoré by inakšie upadli do zabudnutia.

V niektorých poviedkach hrá rozprávanie dokonca hlavnú úlohu (napr. Životnosť, Závoj a Kopyto). Buď smeruje k fikcii, alebo k transcendovaniu reality na jej kultúrno-duchovný rozmer. Hovorový štýl reči, využívanie nárečových prvkov a frazeologizmov spoluutvára neopakovateľnú atmosféru rozprávania, v ktorom sa udeľuje malým veciam veľký význam a malým ľuďom veľká pozornosť. Táto sémantika je najčastejšie súčasťou inverzného pôsobenia textov, ktoré v duchu bachtinovskej grotesky podávajú „nízke“ (napríklad telo a telesnosť) ako „výraz univerzálneho“ (M. Jankovič) a „vysoké“ ako výraz spoločenskej pretvárky a historizujúcich mystifikácií.

Naznačená ambivalencia je tak pre významovú, ako aj výrazovú stránku zbierky nielen charakteristická, ale priamo určujúca. Kritika upozorňovala na skutočnosť, že stavba Dušekovho textu sa začína (v rozpore s vtedajšou normou i praxou) od vety, teda v žiadnom prípade nie od vlastných interpretačných rámcov ako súčasti autorskej „predkalkulácie“. Aj preto pôsobia jeho texty neobvykle vitálne, nesené „rozkošou z tvorenia“ ako generátorom vlastnej existencie.

V súlade s naznačenou autorskou filozofiou je pravda v textoch ukrytá v zážitku, tiež v zážitku reči alebo v skúsenosti s „iným“. Preto je viac kategóriou dôvernosti, blízkosti, mnohostranného a mnohoznačného prepletenia jednotlivých osudov a vzťahov ako kategóriou odstupu, odľudštenia a odcudzenia medzi ľuďmi, resp. medzi ľuďmi a ich okolím. Zámerné patinovanie literárnych fragmentov – „časovaných snímok“ poštmajstra Emanuela naznačuje aj polohu spomienkovej prózy.

Z domácich autorov možno upozorniť na Dušekove estetické paralely s tvorbou V. Šikulu alebo R. Slobodu, ktorým takisto nikdy nebola cudzia fantazijnosť a poetika detského vnímania skutočnosti.

Vydania

Náprstok. Bratislava, 1985; 2005.

Literatúra

BŽOCH, J.: Náprstok Dušana Dušeka. In: Ľud, roč. 38, 25. 5. 1985, č. 121, s. 4.

HALVONÍK, A.: Hodnoty a štvorlístky. Zamyslenie nad knižkami mladých prozaikov za r. 1985. In: Smena na nedeľu, roč. 21, 1986, č. 10, s. 8.

HAMADA, M.: Básnik prirodzeného sveta. In: HAMADA, M.: Sizyfovský údel. Bratislava, 1994, s. 194-195.

HEVIER, D.: Pravdivé príbehy pozoruhodného prozaika. In: Romboid, roč. 18, 1983, č. 2, s. 72-74.

CHROBÁKOVÁ, S.: Dušekove závoje a predvoje. In: Dotyky, roč. 1, 1989, č. 7, s. 16-17.

Kritici diskutujú o Dušanovi Dušekovi. (Prispeli: P. Glocko, L. Machala, V. Marčok, F. Matejov, J. Noge, D. Okáli, D. Pauleová, V. Šabík, L. Vadkertiová, D. Dušek.) In: Romboid, roč. 21, 1986, č. 6, s. 21-32.

KRŠÁKOVÁ, D.: Dušan Dušek. Bratislava, 2002.

MIKULA, V.: Glosárium. In: MIKULA, V.: Literárne observatórium. Bratislava, 1989, s. 204.

PATARÁK, J.: D. Dušek: Náprstok. In: Slovenské pohľady, roč. 102, 1986, č. 3, s. 116-118.

POKORNÝ, M.: Prášky proti letargii. In: Literární měsíčník, roč. 16, 1988, č. 8, s. 124.

ZAJAC, P.: Náleziská Dušana Dušeka. (Doslov.) In: DUŠEK, D.: Prášky na spanie. Bratislava, 1987, s. 252-259.

Autorka hesla

Stanislava Chrobáková-Repar