NÁMORNÍCI

GAŠPAR, Tido J. (1893 – 1972)

zbierka poviedok, 1933

Do svojej siedmej poviedkovej knihy autor zaradil „roztratené príbehy z mora“, ktoré „pýtali sa oddávna jaksi dokopy“. Venoval ich matke, lebo ju synovo „mladistvé blúdenie morom stálo najviac strachu, modlitieb a nepokojných nocí“, keď pred skončením obchodnej akadémie ušiel na Jadran a sedem rokov slúžil ako námorník. Inšpirácie z búrlivej mladosti začal stvárňovať hneď po roku 1918, súbežne s hlavnými motívmi svojej tvorby (ženy, láska). „Príbehy z mora“ si zrejme cenil najvyššie, lebo po uverejnení v časopisoch a v zbierkach ich vydal aj súhrnne. Poviedky Ignotus z ponorky (pôvodný názov Balada), Srdcová pravota (S. p. Janka Holuba), Milenec vetrov (Môj vykupiteľ), Adam Čupaj a božia ruka vyšli v Deputácii mŕtvych (1922), poviedka Dvaja orli vyšla v zbierke Pri kráľovej studni (1929), Červený koráb, Matróz Sachsfeld vyšli v zbierke Červený koráb (1931), Čin kadeta Periča a Námorníci vyšli v Slovenských pohľadoch (1932 a 1933).

Najneskôr uverejnenou poviedkou Námorníci (Fragment) sa v rovnomennej knihe začína séria príbehov odohrávajúcich sa pred prvou svetovou vojnou. More a prímorie je v nej, podobne ako v niektorých nasledujúcich, v podstate iba kulisou, dejiskom by mohol byť patricijský salón alebo mestský zábavný podnik kdekoľvek inde. Vtedy by sa však oslabila motivácia vášnivých činov postáv. V Námorníkoch nie je ani zreteľnejší hrdina: autor sa sústredil na atmosféru prístavu, do ktorého sa vrátila eskadra lodí. Mornári sa po dlhom pôste vyroja do ulíc, len plavčík Petar si odpykáva trest na palube. Túžba po milej je mocnejšia, preto ujde. Cestou si z bujnosti vybíja energiu a žiadostivosť ničením pouličných lámp, v čom má i bezmenného spoločníka. (Do 4. vydania Námorníkov pridal autor tragický Petrov koniec: rozvášnený námorník nájde milú v náručí iného, vytiahne si zlú kartu a zastrelí sa.)

Matróz Sachsfeld je typický salónny príbeh nešťastných lások mladého baróna: otec nesúhlasí s jeho vyvolenou a vyženie syna na more ako obyčajného matróza. Milá sa čoskoro vydá za iného. Po čase na loď zavíta admirál s manželkou a dcérou. Kontesa hrá slabo na klavíri, Sachsfeld nevydrží a zakričí svoj názor. Vyzvú ho, aby zahral lepšie. On to urobí, kontesa sa doňho zamiluje, admirál ho však ako vagabunda preloží na inú loď, ktorú cez vojnu potopia. V poviedke Milenec vetrov „snorytier“, slepý zbožňovateľ morí Felix Singer nechce viesť výnosnú fabriku. Otec podľahne synovej „fatálnej posadlosti“ a umiestni ho v obchodnej paroplavebnej spoločnosti. Felix ujde z Hamburgu na vojenskú loď do Puly. Nie je spokojný s tvrdou disciplínou, šikanovaním, neustále túži po oceánoch, po vysnívanom raji v južnej Amerike. Sny sa mu nesplnia: antisemitský dôstojník ho v búrke pošle na malom člne do vlnobitia, z ktorého sa Felix nikdy nevráti.

Nie až tak tragicky, skôr strašidelne či tajomne sa skončí Srdcová pravota: kapitán „odľúbi“ námorníkovi jeho milú. Janko Holub sa nevie brániť, iba strašne trpí. Veliteľa stihne odplata – za nejasných okolností sa potopí s jachtou. V tú istú noc sa však zjaví (jeho duch?) ohrdnutému sokovi, ktorý má na móle stráž. Janko s prízrakom zápasí. Ráno po správe o kapitánovej smrti je presvedčený, že vyššia sila stiahla kohútik pušky a po druhý raz zabila lotra. V poviedke Dvaja orli, ktorá je prechodom k vojnovým poviedkam, opäť zahynie hlavný (tentoraz kladný) hrdina, hneď na začiatku krviprelievania. Zmysel rozprávania je však v symbolizovaní princípu slobody, vyjadrenom na osude orla skalného, menej na osude „orla“ – admirála. Ako v predchádzajúcich príbehoch i tu je milujúca žena v podstate iba menom – okrem krásy a prítulnosti k admirálovi nemá nijakú vlastnosť.

Ignotus z ponorky je „najvojnovejšou“ Gašparovou prózou. Taliansky vlastenec vedie ponorku do pulského prístavu, aby zničil rakúsko-uhorské loďstvo. Dostane sa do pasce. Pri vypočúvaní informovaná matka zatají syna, milá však nevydrží, odhalí jeho totožnosť, a tak Marius Ficcoli odvisne na šibenici. Jeho hrdinskú snahu pripomína mramorová socha. Čin kadeta Periča rozpráva o drobnom „husárskom kúsku“ chorvátskeho námorníka, ktorý v treťom roku vojny pri návšteve nenávideného rakúskeho arcivojvodu vytiahne na stožiar namiesto zástavy zafúľanú handru a ocitne sa preto vo väzení. Vlasteneckým pátosom je predchnutá i poviedka Adam Čupaj a božia ruka, hoci v inom zmysle než predchádzajúce. Urastený obor z Považia neovláda jazyky, každému ustupuje, prijíma akúkoľvek robotu aj za iných, nikdy sa nevzbúri, každému je na posmech. Nepomáha dohováranie rozprávača, ktorému Čupaj predstavuje položenie Slovákov. Krotký a znevažovaný silák si uvedomí ľudskú dôstojnosť až po námornej porážke Talianov, keď ho oslavujúci Nemec znovu provokuje: hodí ho tak o zem, že už nevstane. Hneď si získa obdiv ostatných dovtedajších posmievačov. V Čupajovom prebudení autor symbolizuje precitnutie celého národa, keď príde jeho chvíľa.

Najdramatickejšia je posledná próza Červený koráb. Rozpráva o vzbure flotily v Pule, kde námorníci zosadili veliteľov a sami začali rozhodovať. Nadšených predstáv o svetovej proletárskej revolúcii sa nevzdali, ani keď rakúsko-uhorské loďstvo prebrali chorvátski a slovinskí poslanci. Cudzie im boli záujmy práve zrodenej novej vlasti, opojení získanou mocou naďalej odmietali poslušnosť dôstojníkom z vlastného národa. Všetci zahynú, keď talianski záškodníci podmínujú veliteľskú loď a nálož vybuchne. Gašpar chcel vykonštruovaným príbehom symbolicky naznačiť neúspech revolučných akcií, ak kolektívneho hrdinu, národnostne rôznorodú masu, nevedú vlastenecké myšlienky.

Medzivojnová kritika oceňovala na Gašparovej tvorbe najmä štylistické novátorstvo, narúšajúce konvencie opisného realizmu, pričom si uvedomovala aj nebezpečenstvá jeho výbojov: rozvravenosť, až barokovú pompéznosť, občasnú banálnosť štylistických bravúr. Hoci práve v „príbehoch z mora“ je autor disciplinovanejší, vecnejší, A. Matuška sa vyslovil, že ani v nich „nie je prostý pátosu, pred ktorým pukajú horstvá“, lebo je vzdialený od skutočného života, inšpiruje sa „heroizmom sladkých operiet“. A v Námorníkoch „nemožno pri najlepšej vôli vidieť a cítiť more“.

V námorníckych poviedkach Gašpar prišiel s niekoľkými novými momentmi do vtedajšej slovenskej prózy. Vniesol do nej exotické prostredie i tematiku, nový typ vášnivých hrdinov, milencov mora, slobody a krásnych žien. Krv tu tečie prúdom, pení sa obrazne i doslova, pulzuje erotika, na slovenské zvyklosti až prismelá. Gašpar vytvára hrdinov na všetko odhodlaných, hrdých a smelých, ktorí sa nevzdávajú, za ideu, chlapskú česť či lásku obetujú život. Osud je voči nim krutý, máločo im odpúšťa a trestá tvrdohlavé lipnutie na neuskutočniteľných túžbach a cieľoch, nespokojnosť, vzburu. Srdcia a mysle postáv sa zmietajú v snoch a búrkach, vrie v nich bujná a dobrodružná krv, sú otrokmi zmyselných vášní, sebazáchovných pudov, ale i vlasteneckých ideálov. Málokedy víťazia, sympatická je však ich odvaha, vytrvalosť a neústupnosť, s akou sa boria pri prekonávaní pracovných, ľúbostných a nadosobných problémov. Napriek vykonštruovanosti dejových akcií Gašpar vie vytvoriť ovzdušie vypätých situácií, konfliktov, zrážok. V určitom zmysle patrí medzi jeho prednosti aj štýl, inšpirovaný barokom, Vajanským, domácou i zahraničnou modernou.

Vydania

Námorníci. Bratislava, 1933; Martin, 1944; Bratislava, 1970.

Literatúra

BOR, J. E.: Lyrický novelista Tido J. Gašpar. Bratislava, 1942.

DRUG, Š.: Niekoľko poznámok ku Gašparovmu návratu do literatúry. In: Námorníci. Bratislava, 1970, s. 217-242.

KOSTOLNÝ, A.: Námorníci. In: Politika, roč. 3, 1933, č. 8, s. 35.

MARTÁK, J.: Námorníci. In: Slovenské pohľady, roč. 49, 1933, č. 6, s. 315-316.

MATUŠKA, A.: Tido J. Gašpar. In: Za a proti. Bratislava, 1975, s. 77-79.

Autor hesla

Štefan Drug