NÁMESTIE SVÄTEJ ALŽBETY

JAŠÍK, Rudolf (1919 – 1960)

román, 1958

Tragický príbeh lásky mladej dvojice v čase vojny a rasového prenasledovania sa odohráva na pozadí historického kontextu začiatku štyridsiatych rokov minulého storočia, v dobe, keď rasové perzekúcie vrcholili vyvážaním židovských obyvateľov Slovenskej republiky do vyhladzovacích táborov. Priestorom, v ktorom sa utvára vzťah osemnásťročného slovenského chlapca Igora Hamara a židovského dievčaťa Evy Weimannovej, je periféria provinčného slovenského mesta „pod viničným vrchom“, proletársko-židovská štvrť obklopujúca Námestie sv. Alžbety. Idylu večerných ľúbostných schôdzok Igora a Evy vo veži kostola dramaticky ukončí nariadenie, podľa ktorého sú Židia povinní nosiť na verejnosti žlté hviezdy. Táto stigma vstupuje medzi milencov, oddeľuje ich od seba práve tak, ako vyčleňuje všetkých Židov od ostatného obyvateľstva. V ťažkom položení, keď sa od prenasledovaných odvracajú ich bývalí priatelia a známi z radov inovercov, a iní, napr. bývalý holič Flórik, zneužívajú situáciu na bezostyšné obohacovanie sa, ostáva Igor svojej láske verný. Evu má pred transportom zachrániť konverzia na katolícku vieru – krst a následný sobáš s Igorom. Miestny kňaz požaduje od nemajetného, umierajúcu matku opatrujúceho proletárskeho mládenca za vystavenie krstného listu peniaze, ktoré sa Igor márne pokúša získať. Potrebnú sumu nepožičia Igorovi jeho bývalá milenka, na Evu žiarliaca bohatá vdova Erna, peniaze nezíska ani pri zúfalom pokuse o vykradnutie klenotníctva a pomoc mu odmietne aj Evin otec Samko. Veľkorysá ponuka iného Žida Maxiho, ktorý predá Samkovi podiel vo firme a peniaze daruje Igorovi, prichádza neskoro. Evu odvlečú do prvého transportu, no ešte pred odchodom vlaku ju na zhromaždisku za stanicou zastrelia esesáci. Jej rodičia a mladší brat spáchajú spoločnú samovraždu. Igor sa rozhodne pomstiť Evinu smrť: zabije gardistu a arizátora Flórika.

Hlavná sujetová línia románu – príbeh Igora a Evy – má baladický pôdorys. V tradičnej balade je nešťastný koniec hrdinu chápaný ako osudový trest, napr. za porušenie sociálneho tabu, zákazu alebo za zlý skutok. Milenci z Námestia svätej Alžbety sú nevinnými obeťami neosobnej politicko-mocenskej konfigurácie – fašizmu. Trest sa mení na zvoľu, miesto metafyzicky poňatej osudovosti zaujala nepochopiteľná, iracionálna dejinnosť. Ústredný, baladicky poňatý príbeh tragickej lásky sa rozvíja na širokom sociálnom pláne prostredia a postáv. Abstraktný konštrukt veľkých dejín dokázal Jašík živo konkretizovať v obraze slovenského provinčného malomesta prostredníctvom reakcií jeho obyvateľov na danú historickú situáciu. Najväčšiu prispôsobivosť preukáže holič Flórik: odmietne strihať židovských zákazníkov, vstúpi do Hlinkovej gardy (a do dejín: podľa A. Mráza „z anonyma sa stáva dejateľ“), aktívne sa zúčastní deportácií, svoje obete okráda a vraždí. Protikladom Flórikovho ekonomického arizátorstva je gardista Haso, popletený idealista a okresný teoretik rasovej čistoty. Pod dojmom drastických výjavov, ktoré videl pri prvom transporte, spácha samovraždu. Postoj k židovským spoluobčanom je v Jašíkovom románe kritériom charakteru: lumpenproletár a krčmový povaľač Žltý Dodo zo zištnosti udáva tých, čo nenosia žlté hviezdy, epizódna postava starého riaditeľa gymnázia nadobúda heroický rozmer schopnosťou otvorene vystúpiť proti rasovému besneniu študentov. Vzťah k nadchádzajúcej katastrofe rozdeľuje aj Židov. Viacerí, ako napr. Evin otec Samko, si nevedia predstaviť reálny rozmer ohrozenia. Výnimkou je Maxi, na prvý pohľad komická figúra štvrte, pijan, ktorého katastrofické vízie a ironické komentáre väčšina súvercov neberie vážne, hoci práve tie najlepšie vystihujú skutočný stav. Iba tento pária je napokon schopný veľkoryso a účinne pomôcť pri pokuse o Evinu záchranu.

Základným výstavbovým princípom románu Námestie svätej Alžbety je kontrast. Séria významových opozícií je zjavná na pláne postáv, keď voči sebe stojaci aktéri diania sú nositeľmi aj viacerých, často paradoxne protikladných vlastností. (Napríklad Eva vo vzťahu k Igorovej bohatej milenke Erne symbolizuje nielen čistotu, nevinnosť oproti skazenosti, chlipnosti, ale aj „zisk“ skutočnej lásky v protiklade k „strate“ – citovému nenaplneniu; Samko sa popri samotárskom a mizantropickom Maxim javí ako starostlivý otec rodiny, no zároveň aj ako vypočítavý a krátkozraký lakomec, konfrontovaný a zahanbený šľachetnosťou cudzieho človeka.) Kontrast sa prejavuje aj vo vnútornej žánrovej štruktúre diela. Žánrovým východiskom pre komorne ladený baladický príbeh tragickej lásky, sústredený na citový svet protagonistov, je novela. Táto línia približuje Jašíkovu knihu k tým dielam zahraničnej literatúry, v ktorých sa dávny sujet nešťastného, na nepriazni okolia troskotajúceho a tragicky zavŕšeného vzťahu Rómea a Júlie transformoval do sociálno-kritického, často protivojnového angažmán. K najznámejším patrí novela Romaina Rollanda Peter a Lucia (1920). V českej literatúre paralelne s Jašíkovou knihou vyšla próza Jana Otčenáška Romeo, Julie a tma (1958) – do protektorátu zasadený príbeh chlapca neúspešne zachraňujúceho židovské dievča pred transportom. Rollandova i Otčenáškova kniha zachovávajú novelistické rámce, kniha Rudolfa Jašíka ich prekračuje smerom k románu. Privátny, subjektívne prežívaný príbeh Igora a Evy je na viacerých miestach prekrytý širšie rozvrhnutou dejinnou freskou, v ktorej je dianie objektivizované realistickým nadhľadom tradičného sociálneho románu.

V Jašíkovej knihe dominuje autorské rozprávanie. Odstup od príbehu a protagonistov, charakteristický pre tento typ narácie, je lomený silným subjektívnym akcentom: rozprávač na celej ploche románu manifestuje zaujatý postoj k dianiu i postavám. Hoci nevstupuje do deja ako aktér, na niektorých miestach sa ozve jeho „hlas“ (v 1. osobe jednotného čísla) ako priamy komentár k rozprávanému. Subjektivitu narácie podporuje aj expresívny jazyk. Jašík často používa slovo v prenesenom – obraznom a symbolickom – význame v reči rozprávača i v pásme postáv (bohatú obraznosť majú Maxiho vizionárske prehovory). Pri charakteristike postáv je osoba reprezentovaná časťou tela redukovaná na charakteristický znak alebo prejav (metonymia). Veci, najmä dôverne známe toposy, v románe ožívajú (antropomorfizácia, napr. veže a zvonov, t. j. miest, kde sa stretávajú milenci), ľudia, v súlade s dobou, sa transformujú na zvieratá, najmä na hmyz a potkanov (zoomorfizácia: napr. esesáci sú stvárnení ako „nasýtení vlci“). Symbolické, hodnotovo príznakové je aj využitie farieb („Čierne duše vlkov! Ich oči čierne!… Farba ty otupná, čo s pohrebmi sa len snúbiš…“). Okrem významových posunov využíva Jašík aj tradičné lyrizačné postupy na úrovni vety (syntaktické inverzie: „Puch kýsi mŕtvolný…“) a výberu jazykových prostriedkov (poetizmy). Jednotlivé kapitoly románu tvoria relatívne uzavreté celky s vlastnou nosnou témou. Tendencie k lyrickému stvárneniu ustupujú v závere knihy rýchlemu dramatickému rozuzleniu navŕšených konfliktov.

V kontexte súdobej slovenskej prozaickej tvorby s tematikou slovenského štátu predstavoval Jašíkov román tematickú i tvarovú inováciu. Oproti námetovej spektakulárnosti Povstania, ktorá dovtedy dominovala pri stvárňovaní uvedeného obdobia, autor predstavil každodennú tvár režimu a jeho spätosť s najväčším zločinom proti ľudskosti tých čias. Upriamil pozornosť na slovenský variant „konečného riešenia židovskej otázky“ (ako eufemisticky nazvali genocídu jej iniciátori). Téma napriek svojej závažnosti a unikátnosti nepatrila po februári 1948 v oficiálnej literatúre medzi kľúčové, pretože v optike triedne rozdeleného sveta zaujímali obete rasovej perzekúcie iba okrajové postavenie. Jej produktívnosť (a nielen pre literatúru) potvrdili až nasledujúce roky: Jašíkov román v týchto súvislostiach presahuje rámce slovenskej prózy a zaraďuje sa k tvorbe českých spisovateľov Ladislava Fuksa či Arnošta Lustiga, ale aj k dielam z iných druhov umenia – napr. k filmu Obchod na korze.

Námestie svätej Alžbety nadväzuje na niektoré z lyrizačných postupov, charakteristické pre časť slovenskej prózy tridsiatych a štyridsiatych rokov. V čase prvého vydania knihy išlo o jednu z možných ciest regenerácie dobovej epiky. Jej produktívnosť v nasledujúcom desaťročí potvrdila tvorba L. Ťažkého a V. Šikulu. Lyrizácia znamenala aj návrat subjektu do centra spisovateľovej pozornosti: jedinca s jeho ohrozeným prežívaním, ale tiež s možnosťou riskantnej voľby, v ktorej je obsiahnuté aj riziko neporozumenia okolitému svetu. Takáto individuálna situovanosť bola v príkrom rozpore s kvázi objektivizačnými tendenciami, ktoré kopírovali dobou poznačený ideologický výklad dejín a boli charakteristické pre vojnovú prózu v predchádzajúcom období od konca štyridsiatych a v prvej polovici päťdesiatych rokov. Prekročenie schematického modelu literatúry je súčasťou vývinovej hodnoty Jašíkovho románu.

Vydania

Námestie svätej Alžbety. Bratislava, 1958; 1960; 1962; 1969, 1982; 1986; 2000.

Literatúra

BLAŽKOVÁ, J.: Spálená láska. In: Smena, roč. 11, 30. 4. 1958, s. 4.

– de: Dva a tma. In: Host do domu, roč. 7, 1960, č. 5, s. 5.

GAERTNER, H.: Milenci z náměstí svaté Alžbety. In: Věstník židovských náboženských obcí v Československu, roč. 21, 1959, č. 5, s. 5.

KUSÝ, I.: Povstalecká próza. Bratislava, 1984, s. 196-205.

LENČO, J.: Nová kniha R. Jašíka. In: Kultúrny život, roč. 13, 1958, č. 16, s. 4.

MATUŠKA, A.: Osobnosti. Bratislava, 1973.

MRÁZ, A.: Medzi prúdmi 2. Bratislava, 1969, s. 207-217.

RAKÚS, S.: Próza a skutočnosť. Bratislava, 1982, s. 89-100.

ROSENBAUM, K.: Román Rudolfa Jašíka Námestie svätej Alžbety. In: Rudolf Jašík. Seminár o živote a diele. Bratislava, 1979.

VOHRYZEK, J.: Glosy. In: Mladá tvorba, roč. 3, 1958, č. 10, s. 19-20.

Autor hesla

Vladimír Barborík