NAJDÚCH

ZÁBORSKÝ, Jonáš (1812 – 1876)

veselohra v piatich dejstvách, 1867

Hra bola vydaná spolu s inými hrami v Skalici roku 1870.

Dej divadelnej hry je štruktúrovaný ako sieť zápletiek, ktoré sa navzájom podmieňujú. Iniciálnou a hlavnou stratagémou je: syn zemepána Kobozyho chce získať úrad slúžneho. Na realizáciu tohto cieľa je využitý prostriedok: Kobozy hostí zemanov, aby volili Gejzu. Keďže však Kobozy nemá dostatok peňazí, aby hradil takéto „mnohé nákladky na reštauráciu“ (prekážka), chce oženiť syna s dcérou bohatej, ale lakomej zemepánky Sajhy (etapa stratagémy). Aby dosiahol tento cieľ, tvári sa pred Sajhou, že je bohatý a má veľa služobníctva (ďalšia etapa stratagémy). Tento čiastkový cieľ (získať peniaze od Sajhy) sa zároveň v štruktúre intrigy stáva prostriedkom na realizáciu prvotného cieľa: mať čím podplácať zemanov, aby sa Gejza stal slúžnym. Realizácia podradeného cieľa (získanie peňazí sobášom) zasa podmieňuje realizáciu nadradeného cieľa (umožnila by „kúpiť“ funkciu slúžneho). Pokus o realizáciu oboch cieľov teda vytvára sekvenciu. Zápletka vzniká prekrižovaním Kobozyho stratagémy so stratagémou Sajhy (tá chce zasa od Kobozyho získať statok). Tieto protikladné stratagémy sú teda – svojím zameraním na cieľ – čiastočne solidárne: Sajha s Kobozym sa preto dohodnú na sobáši Gejzu a Ľudmily. Protivníci sú teda falošnými spojencami. Syntagmaticky nasleduje komplikácia zápletky novou prekážkou: Ľudmila nechce za muža Gejzu a utečie s Gejzovým protikandidátom na slúžneho Jablonkayom, ktorého miluje (2. dejstvo). Touto komplikáciou do seba text inkorporuje tradičný melodramatický topos lásky s prekážkami. Kobozy s Gejzom takto strácajú jeden z prostriedkov (svadbu s Ľudmilou), ktorým by mohli dosiahnuť základný cieľ (funkciu slúžneho). Na konci 1. dejstva sa priraďuje iná prekážka: dedinské dievča Maňuša pohodí v Kobozyovskom dvore najdúcha – nelegitímne dieťa, ktoré s ňou splodil jej zvodca Gejza. Syntaktickým pravidlom, riadiacim konštrukciu deja, je teda komplikácia zápletky: zmnožovanie prekážok, ktoré najprv odročujú a napokon znemožňujú dosiahnutie cieľa.

Toto pravidlo generuje novú komplikáciu: keď Kobozyovci zavrú Maňušu, sedliaci sa vzbúria. Táto udalosť „narastie“ v ústach ľudí tak, že zemania prestanú podporovať Gejzovu kandidatúru (posledná prekážka, a to neprekonateľná). Generuje i nové komplikácie vo vedľajšej línii deja, kde je hlavným aktérom Sajha: Sajhin cieľ je získať čo najviac majetku. Prekážky sú: 1. Sajha chce vydať Ľudmilu za Gejzu, ale tá utečie s Jablonkayom. Toto je relatívne samostatná zápletka, ktorá sa – vo vertikálnej osi vzťahov – na vyššej úrovni integruje do nadradenej zápletky (útek znemožňuje Kobozymu získať od Sajhy peniaze prostredníctvom sobáša Gejzu a Ľudmily). 2. Sajha kúpi od žida perly, o ktorých však vysvitne, že sú falošné (tiež relatívne samostatná, ale integrovaná zápletka). 3. Sajhin dom vyhorí (záverečná prekážka, ktorá dosiahnutie cieľa úplne znemožní – je zásahom deus ex machina do deja). Obe dejové línie teda zároveň generuje dodatkové pravidlo: posledná prekážka je absolútna, znemožňuje dosiahnutie cieľa.

Funkcia prekážok v dejovej línii Kobozyovcov a v línii Sajhy je však opačná: v línii Kobozyovcov prekážky spôsobujú konečné stroskotanie, neúspešnosť stratagémy. Túto líniu teda organizuje sujetový princíp tragédie (stroskotanie), a to tragédie fraškovitej (stroskotanie je malicherné tak, ako malicherný bol cieľ). Dejová línia Sajhy je zasa organizovaná sujetovým princípom komédie, ktorého záverečným momentom je všeobecné uzmierenie, vyrovnanie. Toto zmierenie umožňujú práve neprekonané prekážky: vďaka nim (vďaka strate peňazí a majetku) sa Sajha zmieruje s dcérou a jej mužom Jablonkayom. Ten zároveň získava funkciu slúžneho – tento motív je dvojito kódovaný vzhľadom na obe dejové línie, do ktorých je zapojený: v línii Kobozyovcov je fraškovito tragický (lebo funkciu nezískal Gejza), v línii Sajhy je zasa pozitívny, súc solidárny s kódom komédie. Toto preplietanie sa dvoch sujetových princípov v štruktúre drámy nám umožňuje text žánrovo zatriediť ako fraškovitú tragikomédiu.

Treťou dejovou líniou, ktorá sa zo syntagmatického hľadiska s oboma predchádzajúcimi striedavo prelína, je línia cirkulácie najdúcha. Ten napĺňa funkciu „čierneho petra“: je viacnásobne pohadzovaný – a každý, komu sa ocitne „na ruke“, sa ho snaží fígľom pohodiť niekomu inému. Najčastejším fígľom je rátanie s ľudskou chamtivosťou. Táto cirkulácia má cyklický charakter cirkulácie daru (M. Mauss): dar sa po absolvovaní okruhu navracia tomu, kto ním „obdaroval“ matku – Gejzovi do Kobozyovského dvora. To je pointa veselohry: čierny peter zostáva napokon na ruke tomu, kto ho dal do hry. Názov hry zdôrazňuje práve túto dejovú líniu ako dominantnú, hoci v naratívnej štruktúre drámy nesie skôr funkciu cyklicky návratného leitmotívu. Záverečný motív návratu najdúcha k fyzickému otcovi je tiež simultánne účastný v kóde fraškovitej tragédie (je „nasadením korunky“ Gejzovmu stroskotaniu) i v kóde komédie (návratom daru k darcovi sa obnovuje rovnováha). Táto simultánna účasť motívu v dvoch žánrových kódoch je umožnená jeho pozíciou v naratívnej štruktúre: tento motív je totiž sujetovo situovaný v priesečníku dvoch dejových línií – línie stratagémy Kobozyovcov a línie cirkulácie najdúcha. Racionálny princíp zachovania naratívnej rovnováhy je v Záborského paradigmatike omnoho dôležitejší než napríklad citový vzťah matky k dieťaťu (nelegitímne dieťa Maňuša dvojnásobne pohodí).

V istom zmysle však názov drámy Najdúch označuje základnú prekážku a komplikáciu: v konečnom dôsledku je to práve nelegitímne batoľa, najdúch, ktorý spôsobuje stroskotanie stratagémy Kobozyovcov. Práve preto, že Gejza splodil „koperdaňa“, Maňuša ho pohodila na kobozyovský dvor, Kobozy zato zavrel Maňušu, preto bola vyvolaná vzbura sedliakov, začalo sa hovoriť o Gejzovom „zločine“, a teda zemania sa odvrátili od Gejzu – a Gejza sa preto nestal slúžnym… Práve najdúch dáva v štruktúre drámy do pohybu tento obludný, avšak striktne mechanistický kauzálny nexus, ktorý vrcholí stroskotaním stratagémy Kobozyovcov. Základná príčina cez reťazec príčinno-dôsledkových sprostredkovaní nevyhnutne spôsobuje konečný dôsledok.

V dráme funguje špecifická metóda jazykovej realizácie takto vyabstrahovanej naratívnej štruktúry. Podľa Záborského teoretických postulátov „v divadelnej hre nesú rozhovory dej“ (traktát Básnici). Hovorenie je zároveň konaním (napr. Kobozyovci chcú presvedčiť Sajhu, že sú bohatí). Ku komickému nedorozumeniu môže dôjsť pri rozdiele medzi doslovným a metaforickým významom výpovede. Dialógy sú zároveň orientované viacvektorovo: iba časť výpovedí je relevantná pre rozvíjanie zápletky, integrujúc sa takto na vertikálnej osi do úrovne naratívnej štruktúry. Táto časť výpovedí sa potom stáva súčasťou naratívnej štruktúry, plniac funkciu motívov. Iná, pomerne veľká časť výpovedí je zasa pre rozvíjanie deja irelevantná: má iba charakterizačnú, nie fabulačnú funkciu – charakterizuje prostredie alebo postavy. Aj časť epizód (napr. Sajha zatvára svojho manžela do chlieva) je síce súčasťou sujetu, nie však fabuly. Vytvára paradigmu fakultatívnych motívov. Dramatický text takto vyvoláva dojem rozptýleného náhodného diania, ktoré akoby nepodliehalo konštrukčnej schéme. Dráma až okázalo nedodržuje princípy jednoty času a miesta, formulované klasickými poetikami. Dej sa odohráva na „nízkych“ miestach (napr. v krčme). Pri lineárnom vnímaní textu je hierarchia výpovedí vzhľadom na fabulačnú schému často zastretá. Striktne skonštruovaný dejový mechanizmus sa týmto postupom maskuje, akoby sa rozpúšťal v náhodnom dianí. Tak napríklad v 6. výstupe 4. dejstva majú postavy dvoch drotárov a krčmárky iba minimálnu naratívnu funkciu svedkov úteku cigánky a Maňuše: a táto minimálna naratívna funkcia je rozptýlená do ich dlhého dialógu charakterizovaného hojnými nárečovými prvkami. Na štylistickej rovine totiž vládne v Záborského texte heteroglossia: postavy hovoria viacerými nárečiami i jazykmi. Nájdeme tu jazykové prvky východoslovenské, rusínske, poľské, nemecké, maďarské.

Záborský v tomto texte buduje svoju vlastnú „mytológiu“, spočívajúcu v kombinácii svojich obsesívnych tém, ktoré intertextuálne odkazujú na ostatné Záborského texty: napr. vedľajšia postava „panslavistického farára“, či miesto deja – Chujava. I charakteristiky v reči postáv sú doslova totožné s charakteristikami v pásme rozprávača i reči postáv v prózach („líca ako vahany a brucho ako môj Pejo“).

Vydania

Výber z diela III. Bratislava : SVKL, 1954.

Dielo II. Bratislava : Tatran, 1989.

Literatúra

Dejiny slovenskej literatúry III. Bratislava : Vydavateľstvo SAV, 1965.

Biografické štúdie 8. Martin : Matica slovenská, 1978.

ČEPAN, O.: K dielu Jonáša Záborského. In: ZÁBORSKÝ, J.: Výber z diela I. Bratislava : SVKL, 1953.

ČEPAN, O.: Staromilský novátor Jonáš Záborský? In: ZÁBORSKÝ, J.: Dielo I. Bratislava : Tatran, 1989.

ČEPAN, O.: Groteskne pochmúrny kriticizmus Záborského. In: ZÁBORSKÝ, J.: Panslavistický farár. Bratislava : Tatran, 1982.

ČEPAN, O.: Bitka z dvoch strán alebo plačúci Jeremiáš a smejúci sa Demokrit. In: ČEPAN, O.: Literárne bagately. Bratislava : Archa, 1992.

LEHUTA, E.: Dramatik Jonáš Záborský. Bratislava : Národné divadelné centrum, 1998.

MRLIAN, R.: Dramatická tvorba Jonáša Záborského. In: ZÁBORSKÝ, J.: Výber z diela IV. Bratislava : SVKL, 1954.

Autor hesla

Tomáš Horváth