NA PRAHU POČUTEĽNOSTI

LAUČÍK, Ivan (1944 – 2004)

básnická zbierka, 1988

Po osemnástich rokoch mlčania, keď sa autorova poézia nezmestila do zúžených dobových kritérií, autor v nej voľne nadviazal na skupinovú estetiku Osamelých bežcov, najmä posilnením znakových procesov v poézii a otvorenosťou významovej štruktúry básní. Laučík svojím básnickým rukopisom rozvíja pôvodne scholastickú koncepciu „textu – labyrintu“, ktorý si vytvára vlastný svet kultúrne kódovaných odkazov a pre nepoučeného čitateľa môže pôsobiť až neprístupne. Dôležité je však poznať vonkajší i vnútorný (literárny, autorský) kontext príslušnej poetiky a k samotnej percepcii pristupovať ako k aktu spolutvorby. Z tohto pohľadu sú potom námietky o básnickom hermetizme, subjektivizme či nezrozumiteľnosti, ktoré na adresu tejto poézie neraz zazneli, nepresné a neopodstatnené. Príznačné je len to, že Laučíkova intelektuálne ladená poézia kladie zvýšené nároky na čitateľa, na samotný proces významového dourčovania.

Zbierka sa člení na dve časti s básnickým prológom a epilógom. Básne sa najčastejšie odvíjajú od prírodných motívov Liptova, prírodné univerzum tu však sprítomňuje aj univerzum ľudské a vesmírne, tzv. ekológiu života s jej hodnotovými a významovými presahmi. Častá je téma slobody, ktorá sa spája najmä s vlastnou dobrovoľnou askézou. Opakované motívy jaskyne, vzduchu, svetla alebo ľadu priberajú v procese básnického diania svoj kultúrno-semiotický rozmer, fungujú ako atribúty autorovej básnickej symboliky, ktorá má priamy dosah na disparátnu a viacznačnú sémantiku básnických textov.

Kritika neraz upozorňovala na „geologický“, resp. „kultúrno-archeologický“ metaforický model básní, pre ktoré je príznačný básnicky sprostredkovaný zostup do zasunutých vrstiev ľudského podvedomia, individuálneho i archetypálneho. Avšak popri intelektuálnosti, metakultúrnom type „laserovo prenikavej obraznosti“, Laučíkova poézia aktivuje aj čitateľovo predzmyslové vnímanie vecí. Významové opozície svetla a tmy, horúčavy a mrazu, ale aj ostrosti a mäkkosti, ktoré vstupujú do sémantického poľa básní, naliehajú priamo na somatickú (haptickú či palpačnú) skúsenosť ľudského predvedomia. Genealógia vnímania je tu zastúpená komplexne – prostredníctvom kultúrneho modelu (Lotman, Foucault) i predempiricky.

V konečnom dôsledku sa v tejto poézii relativizuje ostrý predel medzi anorganickou a organickou prírodou, medzi „telom“ a jeho interpretáciou, čo v prenesení na kultúrno-sociálny hodnotový terén evokuje úvahu o tesnom prepojení civilizačno-technických a prírodno-kultúrnych procesov, aj s príslušnou básnickou výstrahou.

Silný básnický účinok súvisí s častým striedaním kontrastných motívov a významov, s ich zámerným prepájaním, ale aj s charakteristickou dynamikou textu, kde sa systematicky využíva prenesený princíp filmového strihu. Takáto „montáž“, postupy blízke juxtapozícii, však nezasahujú lexikálno-syntaktickú štruktúru textov, vzťahujú sa výlučne na poetologickú stránku básnického tvaru. Priraďovanie a vŕšenie nových a nových metafor a metonymií, synestézií, paradoxov, detailných básnických opisov a personifikácií má za následok zvýraznenie procesuálneho charakteru básní, ku ktorým je nemožné (a aj neúčelné) priraďovať jediný správny denotát. Zmysel tejto poézie tkvie v rozohraní celého intelektuálneho a emocionálneho potenciálu u každého účastníka básnickej udalosti zvlášť – vzhľadom na zvýraznenú evokačnú silu básne i na jej fragmentárnu celistvosť. Autorská významová intencia v textoch neabsentuje, je však zložitejšie lyricky šifrovaná. Určuje ju „poundovská tradícia načerpaná zo vzduchu“, aj s jej nelineárnosťou, holizmom a syntetizmom (I. Štrpka).

Mnohovrstevná metafora je výsledkom prekríženia horizontov prežívania a reflexie. Báseň sa stáva sieťou kooperujúcich významov, kde práve subjektívne zaujaté „previdenie“, vnútorný hlas „na prahu počuteľnosti“ zohráva dôležitú úlohu pri konečnom významovom organizovaní básnickej štruktúry.

Nielen mrazivo čisté a ostro presné pomenovania, ale aj mlčanie ako „prazáklad, miera reči“ sa tu zúčastňuje na akte básnickej katarzie. V „geologickom tichu“, tme a v „arktickej zime“ jaskynného priestoru sa lyrický subjekt usiluje dovidieť, dohmatať, premlčať až ku kryštalickej čírosti vlastného ľudského jasu: „Jas člení dni. / Zhoreli ozdoby / mojich prístreší.“ Opatrná nádej, ktorú charakterizuje už samotný prehovor, otázky a otvorenosť odpovedí sa práve vo voľných veršoch tohto básnika premieňajú na hodnotu, ktorá má svoj širší sociálny kontext i silu mravného posolstva.

Laučíkova poézia sa postupom času čoraz výraznejšie presúva z periférie do centra tvaroslovných úsilí v slovenskej literatúre. Niektorí kritici ju dávajú do priamej súvislosti s estetikou umeleckej postmoderny.

Vydania

Na prahu počuteľnosti. Bratislava, 1988.

Literatúra

GOMBA, C.: Ivan Laučík: Na prahu poučiteľnosti. In: Romboid, roč. 24, 1989, č. 11, s. 127.

HEVIER, D.: Čo sa nezmestilo do mlčania. In: Slovenské pohľady, roč. 104, 1988, č. 11, s. 125-126.

CHROBÁKOVÁ, S.: Medzi jemnosťami je hrubosť pravdou (Slovenská poézia 1988). In: Slovenské pohľady, roč. 105, 1989, č. 7, s. 45-55.

CHROBÁKOVÁ, S.: Prekročiť prah vlastného nevedomia. In: Romboid, roč. 24, 1989, č. 7, s. 75-77.

KASARDA, M.: Ivan Laučík. In: Osamelí bežci (Správy z ľudského vnútra). Levice, 1996, s. 69-99.

LČ: Návrat do poézie. In: Nové knihy, 1988, č. 42, s. 1.

ŠTRPKA, I.: Laučíkov prah. In: Literárny týždenník, roč. 1, 1988, č. 2, s. 4-5.

Autorka hesla

Stanislava Chrobáková-Repar