MUZA ZE SLOVENSKÝCH HOR

PALKOVIČ, Juraj (1769 – 1850)

básnická zbierka, 1801

Básnická zbierka Juraja Palkoviča, ktorú vydal vo Vacove u kníhtlačiara Antonína Gotlíba v roku 1801, je vôbec prvou slovenskou lyrickou básnickou zbierkou piesní a básní, ód a elégií, bájok a idýl. Možno ju hodnotiť ako jeden z prvých reprezentačných výstupov modernej slovenskej poézie, v ktorej estetická hodnota už potvrdzuje svoju prioritu.

Väčšinu básní, ktoré sú súčasťou zbierky, napísal Palkovič ešte pred rokom 1800. Už v roku 1798 mal pripravený na vydanie súbor svetských lyrických básní, ktorému chcel dať názov Zpěvopanna ze slovenských hor. Po dohode s Bohuslavom Tablicom, Štefanom Leškom a Josefom Dobrovským ho premenoval na Muzu ze slovenských hor a vydal ho až o tri roky neskôr v roku 1801. (Predtým, v roku 1800, vydal divadelnú hru Dva buchy a tri šuchy s podtitulom Slovenská komedie k zasmání se pro pána i sedláka a preklad ľudovýchovného spisu Kunšt prodloužení života lidského od Christopha Wilhelma Hufelanda /1762 – 1836/.)

Krátko po vyjdení vyvolala Palkovičova básnická prvotina rôznorodé reakcie. Hlavným argumentom jej negatívneho hodnotenia bolo to, že vyšla v čase, keď ešte Slováci neboli pripravení na takýto typ básní, neboli schopní ich prijať a pochopiť.

Palkovič svoju Múzu venoval všetkým priaznivcom slobodných umení, t. j. ctiteľom a podporovateľom umenia a vzdelávania, a to nielen zo slovenského prostredia, ale aj z Čiech. Svojimi básňami chcel prispieť k potvrdeniu kvalít domáceho jazyka. Dokonca – ako píše v Předmluve – mal v úmysle vydať aj jej pokračovanie: „Jestliže se zpěv mé Muzy učeným mužům a krajanům mým obojím, Čechům i Slovákům jejichžto veselý a čilý duch jistě k uměním a kumštům svobodným způsoben jest, zalíbí, tak se ona ještě i budoucně slyšeti dá: na tom, pravím, budu, abych pořád i víc takových svazečků básní vydati mohl.“ Tento zámer sa mu ale nepodarilo naplniť.

V Předmluve možno nájsť aj dôležité informácie o jazyku, v ktorom Palkovič napísal svoje básne. Tradične sa zvykne označovať ako čeština, on sám sa však prikláňal k názoru obohacovania pôvodnej češtiny (tzv. kralickej) slovenskými prvkami: „Že sem místem samým Slovákům vlastních slov a způsobů mluvení užíval (což se však předce zřídka stalo), to mi, jakožto Slovákovi, Čechové, doufám, laskavě prohlídnou. Sic sem se jistě prostřední cestou jíti a jak Čechů, tak i Slovákům dosti učiniti snažil.“

Zbierka obsahuje básne rozmanitého charakteru: lyrické, idylické, ľúbostné, ktoré sú plné rokokovej galantnosti a anakreontiky, ale i erotické básne a piesne (Minka lkající), v ktorých sa mieša sentimentálne roztúženie s pravou vrúcnosťou reálneho citu (Bolestná láska) či so žiarlivosťou (Závist zamilovaného). Svoje miesto v nej majú aj klasicistické ódy Óda na horu Sinec (vyjadrujúca autorov vrúcny vzťah k rodnému kraju) alebo Óda na mladost (so sapfickou rýmovanou strofou). Jej pevnou súčasťou sú tiež básne moralizátorského ladenia Trojí výstraha Lidušce od otce dána či poučné epigramy Nanka a kočka.

Rozmanitosťou básní, ktoré Palkovič zaradil do zbierky (či už sú to jeho vlastné autorské básne, alebo jeho preklady), potvrdil svoje schopnosti a zručnosti v básnickom umení. Preukázal nielen to, že mal prehľad v princípoch klasickej antickej poézie, ale rovnako sa prejavil ako znalec pravidiel prízvučnej (sylabotonickej) prozódie: okrem najprirodzenejšieho trocheja a daktylotrocheja použil i jamb (tzv. verše s predrážkou). Zároveň upozornil aj na bohatý potenciál ľudovej piesne (básne Minka lkající, Ej, škoda, Bože, Šariša alebo Píseň při víne).

Okrem prekladov z nemčiny (G. A. Bürger: Píseň nádenníka, J. H. Voss: Slavení růží, Ch. F. Gellert: Damétas a Fillis) zaujíma v Palkovičovej zbierke osobitné miesto jeho preklad prvého spevu Homérovej Iliady, ktorý mal veľký ohlas aj v českom prostredí. Išlo totiž o vôbec prvý preklad Homéra do prízvučného hexametra v češtine, čím Palkovič potvrdil jej možnosti aj z lexikálneho hľadiska.

Z pôvodnej Palkovičovej básnickej tvorby si výnimočnú pozornosť zasluhuje jeho pokus o epickú poéziu, ktorému dal priam symbolický názov Slavín a Krásobyla (Palkovič totiž použil mená so silnými dobovými literárnymi konotáciami: Slavín bolo meno časopisu, ktorý vydával český jazykovedec Josef Dobrovský, a Krásobylu prevzal Palkovič z tzv. puchmajerovských almanachov). Sentimentálny príbeh dvoch zaľúbencov, ktorí sú na úteku po tom, čo Krásobyla oslobodí svojho milého Slavína, situoval do dávnovekých Krkonôš. Obohatil ho množstvom fantastických príhod v strašidelnom prostredí tajomného lesa, plnom rôznych oblúd a hadov, v ktorom musia bojovať s dračou saňou. Desivosť udalostí umocňuje obrazmi nepriaznivého počasia či vsunutím zbojníckeho motívu do príbehu. Skladbu mal v úmysle dokončiť v druhej knihe svojich básní, čo sa mu ale nepodarilo. Aj keď ide o umelecky nie celkom bezchybné dielo, treba ho rešpektovať ako jeden z vôbec prvých pokusov o takýto žáner epickej poézie v slovenskej literatúre (podobne si Palkovič vyslúžil prvenstvo svojím pokusom o veselohru a prekladom Homéra).

Programová báseň Vidění Dobromyslovo je inšpirovaná gréckou antickou poéziou (Hesiodos), no súčasne do nej preniká aj slovanský prvok. Je koncipovaná ako rozhovor Zpěvopanny (Múza Kalliope) s básnikom Dobromyslom, do postavy ktorého sa štylizuje sám Palkovič. Je možné, že táto báseň je osobnou výpoveďou básnika zo sklamania, ktoré prežil počas svojej cesty do Francúzska. Stretol sa tam s veľkou biedou a nepokojmi, ktoré boli v protiklade k ideálom francúzskej revolúcie o slobode a rovnosti všetkých obyvateľov krajiny. Po melancholických obrazoch Dobromyslovho bezútešného sklamania prichádza k nemu Múza, ktorá mu dodáva povzbudenie a sebavedomie. Poúča ho, o čom má spievať a prorokuje mu večnú slávu, keď ho vidí v nebi „slávou osloneného“. Otvára mu bránu do sveta poézie, pričom zdôrazňuje jej pravé hodnoty, ktorými sú pravda, cnosť a krása.

Juraj Palkovič spolu s Bohuslavom Tablicom položili základy slovenskej svetskej umelej ľúbostnej i národnej poézie, na ktoré nadviazali Samuel Rožnay, Vojtech Šimko či Pavol Jozef Šafárik, Ján Kollár a Ján Hollý. (Šafárikova báseň Zdání Slavomilovo je ideovo veľmi blízkou Palkovičovej programovej básni Vidění Dobromyslovo, čo potvrdzuje aj podobnosť ich názvov. Palkovičova básnická tvorba tak nepochybne mala veľký vplyv na formovanie Šafárikovho básnického profilu.)

Postupné odkrývanie hodnoty Palkovičovho básnického umenia, ktoré potvrdil už vo svojej básnickej prvotine, ukazuje, že je priam nutné rehabilitovať ho ako básnika a vyvrátiť také hodnotenia, podľa ktorých bol iba epigónom známych básnikov.

Vydania

Muza ze slovenských hor. Vacov : A. Gotlíb, 1801.

Juraj Palkovič – Muza ze slovenských hor. Bratislava : Ústav slovenskej literatúry SAV, 2016.

Literatúra

BRTÁŇ, R.: Poézia. In: Juraj Palkovič. Materiál z celoslovenskej vedeckej konferencie o jeho živote a diele dňa 28. februára 1969 v Rimavskej Sobote pri príležitosti 200. výročia narodenia. Bratislava : Obzor, 1971, s. 31-40.

KRAUS, C.: Palkovičov zástoj vo vývine slovenskej literatúry. In: Juraj Palkovič. Bratislava : Obzor, 1971, s. 41-50.

KRAUS, C.: Palkovičove literárne začiatky. In: Obzor Gemera, roč. 8, 1977, č. 2, s. 159-164.

VLČEK, J.: Palkovič a Tablic ako veršovci. In: Slovenské pohľady, roč. 11, 1891, s. 93-98.

VYVÍJALOVÁ, M.: Juraj Palkovič (1769 – 1850). Bratislava : SAV, 1971.

RIŠKOVÁ, L.: Niekoľko slov o Jurajovi (Jiřím) Palkovičovi (1769 – 1850). In: Juraj Palkovič – Muza ze slovenských hor. Bratislava : Ústav slovenskej literatúry SAV, 2016, s.227-294.

Autorka hesla

Lenka Rišková