Mŕtvi nespievajú
Medzi ideológiou a dobrodružstvom
„Ulica sa roztvára. Chodci zmätene pobehujú. Auto zavýja a tisne ich k stenám pravnianskych domov a tam odovzdane čakajú na svoj osud.
Pravnianske zvony ohlasujú poludnie a všetko splýva do akejsi kvílivej a bolestivej piesne, v ktorej sú ľudské výkriky nepochopiteľné a zbytočné.
Kľakovi zhasla cigareta. Pevne ju drží zovretými perami. Z rozbitého okna trčí krátka čierna hlaveň. Pred ostrou zákrutou šofér málo stíšil. Stočil volant a tie domy, ktoré Kľako tak dobre videl, stiahla akási ruka, akoby to neboli ani domy, lež kulisy. Hlavná ulica. Bicyklista. Padá na zem“ (s. 454).
Vo finále druhej časti románu R. Jašíka (1919 – 1960) Mŕtvi nespievajú (1961) citovaný výjav pripomína filmové westernové príbehy, v ktorých hŕstka statočných zachraňuje obsadené a ohrozené mesto. Týka sa mesta Pravna na pravé poludnie, mlčiacej väčšiny pravnianskeho obyvateľstva, predovšetkým však Jána Kľaka, dobrodruha, pijana, niekdajšieho poručíka, ktorý najprv bojoval po boku nemeckej fašistickej armády, neskôr aj s batériou prebehol na stranu ruskej armády, aby napokon spoluorganizoval odbojovú partizánsku akciu vo vlastnom, fašistami obsadenom meste.
S účinkovaním Jána Kľaka je zviazaná najvýraznejšia naratívna línia Jašíkovho vojnového románu. Človek, pomýlený a zmanipulovaný povinnosťou, neskôr paralyzovaný strachom a utrpením, sa v ňom mení na rozhnevaného revoltujúceho hrdinu. V logike Kľakovho príbehu je inscenovaná záverečná románová epizóda, oslobodzovacia akcia v Pravne, ktorá je úspešná, avšak román sa ňou končí takpovediac uprostred deja. Na s. 456 nájdeme už len redakčnú poznámku: „Tu sa končí nedopísaný druhý diel románu Mŕtvi nespievajú. V polovici zlomila autorovo pero neúprosná smrť a nedovolila mu dokončiť jeden z najzaujímavejších a najvýstižnejších obrazov o našom národnooslobodzovacom boji.“
Biografický kód a ideologický kontext Jašíkovho torza
Tému vojny, stvárnenú ako chaos, zmätok, zbabelosť a vice versa skôr náhodný než uvedomelý čin odporu, v slovenskej próze 20. storočia nepokrýva až tak veľa vydarených, umelecky presvedčivých titulov. Na rozdiel od textov, ktoré sa venovali faktu prvej vojny ako téme univerzálnej svetovej apokalypsy a dosiahli pozoruhodné umelecké výsledky (J. Hrušovský, M. Urban, J. C. Hronský), sú poviedky, novely a romány o druhej vojne, napísané po roku 1945, zviazané s heroizovaním národného odboja a často s jednostrannou apoteózou ruského osloboditeľa. Historicko‑politické dôvody takéhoto postupu sú zrejmé a často aj pochopiteľné. O to viac je potrebné pozorne a spravodlivo odlíšiť mieru a spôsob ideologizovania, ktoré počas prvého desaťročia po vojne spisovateľov rozdelilo minimálne do dvoch pozícií v pohľade na udalosť vojny, oslobodenia a bezprostrednej povojnovej obnovy. Jašíkov prípad ukazuje, že prostriedkom takéhoto rozlíšenia môže byť posúdenie uzavretosti verzus otvorenosti literárnej formy voči ideologicky rigidnému námetu.
Román Mŕtvi nespievajú vznikal ako jeden z početných pokusov priblížiť obraz aktívneho odporu na základe biografickej skúsenosti autorov s vojenskou, ale tiež odbojovou a diverzantskou činnosťou počas druhej svetovej vojny. Jeho historicky prirodzené okolie utvárajú prózy A. Bednára, V. Mináča, L. Laholu, D. Tatarku, ktoré sú, s výnimkou Bednárovho Skleného vrchu, rovnako ako Jašíkov román písané pod vplyvom autobiografickej skúsenosti.
Na rozdiel od Mináčovej ideologickej tendenčnosti v Generácii, Tatarkovho zintímňovania v Rozhovoroch bez konca, Bednárovej alegorickosti v Sklenom vrchu a Laholovho skepticko‑tragického sarkazmu v zbierke próz Posledná vec, Jašík čitateľa na začiatku šesťdesiatych rokov oslovuje literárne zdanlivo petrifikovanou formou. Jej východiskom je na jednej strane živá autopsia, ale tiež autorova potreba objektivizovať osobne prežité ako kolektívnu, národnú a revitalizujúcu skúsenosť.
Pôvod takéhoto postoja voči sociálno‑historickému námetu je uložený v Jašíkovom pretrvávajúcom kontakte s estetickými a poetologickými princípmi slovenskej medzivojnovej moderny a neskôr naturizmu, ktoré kládli dôraz na monumentálnu obrodnú silu jednotlivého originálneho typu a charakteru v naturálne nazeraných socio‑kultúrnych a mentálnych súvislostiach. V jeho piatich najvýznamnejších prózach Na brehu priezračnej rieky (1955), Námestie svätej Alžbety (1958), Čierne a biele kruhy (1961), Mŕtvi nespievajú (1961) a Povesť o bielych kameňoch (1961) sa literárna tradícia medzivojnovej moderny produktívne kombinuje s estetickými vplyvmi sociálnej balady, mýtu a legendy a tiež s dôrazom na expresívne vyznievajúcu kompozíciu viacnásobných paralelných kontrastov. Podobné postupy sa v literatúre objavili už o tridsaťročie skôr, Jašík k nim pridáva skepsu zo zážitku vojny, iróniu hraničiacu s groteskou, avšak tiež nemálo angažovanosti za „človeka nových čias“. Všetky staré a zlé časy pochováva buď v tragických koncoch svojich hrdinov – motív smrti, ktorá víťazí nad láskou (Námestie svätej Alžbety) –, alebo dôrazom na prirodzenú perspektívu nastupujúcej generácie detí, ktorá vitálne dominuje nad bývalým, konzervatívnym, a preto málo životaschopným svetom rodičov a starých otcov (Povesť o bielych kameňoch, Čierne a biele kruhy).
Nedokončená trilógia Mŕtvi nespievajú naznačuje podobnú autorskú stratégiu. Odlišné sú však širšie historické súradnice námetu, veľké množstvo postáv a divergentný pohyb voči očakávanému ideologickému stereotypu, ktorý vyžadoval pravdivý, objektívny a historicky presvedčivý obraz vojny. Literárna kritika si tento fakt povšimla a komentovala hlavne na pozadí Mináčovej trilógie Generácia. Ivan Kusý v knihe Premeny povstaleckej prózy konštatoval, že „Mináč podáva pohyb Povstania a Jašík zastávky na tejto ceste“.[1]
Ján Števček tvrdí: „Mŕtvi nespievajú sú pokusom o veľký spoločenský román, ktorý však dnes, po istom odstupe a potom, čo sa zjavili iné diela s podobnou tematikou, stráca čosi zo svojej presvedčivosti – myslím tu predovšetkým na niektoré frontové scény so značnou dávkou efektnosti, pripomínajúce Remarquove vojnové romány.“ Na inom mieste toho istého textu konštatuje: „Anarchia je pre Jašíka viac než poézia, je to životné gesto.“[2] Števčekov postreh presne vystihuje rozdiely v Mináčovom a Jašíkovom epickom štýle. Mináčova reportážnosť, žánrový manierizmus a nadhľad historizujúceho esejistu sa zrážajú s Jašíkovou výpravnosťou, zmyslom pre detail a privolávaním expresívnych zmyslových, často vizuálnych alebo akustických obrazov. V naznačenej súvislosti je, aj napriek výhrade kritiky, Jašíkovo torzo esteticky autonómnejším útvarom než Mináčova syntéza v Generácii. Neoslovuje oponentov a epigónov, ostáva uzatvorené v poloprízračnom naratíve románového príbehu.
Kľako a tí druhí
Kalendárium Jašíkovho života a diela uvádza viaceré fakty, ktoré sa v románe Mŕtvi nespievajú objavujú ako súčasť fikcie a v epizodických príbehoch sú v rozprávačsky komplikovanej forme, pripomínajúcej epos, rozložené do románových osudov jednotlivých postáv. Autor nimi na scénu príbehu v druhom pláne naratívu privoláva vlastné dramatické spomienky. V dvoch základných epických priestoroch (bojiská verzus zázemie) a im podriadených početných podružných líniách rozprávania konštruuje obraz vojny ako obdobia skepsy, utrpenia, ale aj vzbury vo frontovej línii a intríg, zbabelosti, pomsty, ale tiež odboja v prostredí zázemia. Pred očami čitateľa v monumentálne rozvrhnutom epickom panoptiku defilujú otcovia a deti, vládnuci a ovládaní, dobrodruhovia a zbabelci, zodpovední a manipulovaní, kričiaci a mlčanliví, živí a mŕtvi.
Jašíkov román o vojne, odboji a povstaní bol výzvou už v čase svojho vzniku, pretože spontánne, bez cielenej reflexie ponúkol alternatívu iritujúceho, povedľa zavedených pravidiel žánru plynúceho písania. Je to román, ktorý vojnu nezobrazuje v ideologickej skratke, ale pokúša sa ju explikovať v rozprávačskej digresii vo chvíli spomienky na intenzitu prežitého, čím do rozprávačskej štruktúry spontánne vkladá prvky akčného, dobrodružného a expresívne podfarbeného písania.
I. Kusý v monografii Premeny povstaleckej prózy na margo historického románu v „období trilógií“, za ktoré považuje roky 1958 – 1963, hovorí, že historický román má v tomto päťročí črty politického románu a že až neskoršie sa začínajú zjavovať tendencie dobrodružného žánru. To je tvrdenie, ktoré má však iba relatívnu platnosť. Slovenská politicko‑historizujúca próza bola už v bezprostredne povojnovom období zložitým žánrovým útvarom a vo svojich lepších výkonoch nevychádzala primárne iba z ideologickej reflexie. Dokumentuje to aj Jašíkova epická práca s námetom vojny. Autor postupuje opačne, než to vyžaduje rigidná ideológia. Vynecháva veľkú konštrukciu, upína sa k autopsii a necenzurovanej oživenej spomienke, aby jej prostredníctvom čitateľovi priblížil viac dramaticko‑monumentálny než objektivizujúci obraz udalostí. Ďalej sa pokúsim ukázať najnápadnejšie postupy takejto stratégie.
Orientačnou pomôckou môže byť podrobné kalendárium Jašíkovho života a diela, ktoré nájdeme v spomienkovej publikácii Rieky, hory, hviezdy a človek z roku 1978. Zaujímať nás bude dátum 2. apríl 1959, keď autor román Mŕtvi nespievajú začal písať. Zomrel neočakávane a predčasne, o necelých šestnásť mesiacov neskôr. Za pomerne krátke obdobie do svojej smrti stihol v spomienkach oživiť a textovo realizovať torzo približne 450‑stranového románu, ktorý prinavracia a literárne pomenúva iné, tiež pomerne krátke obdobie Jašíkovho života. Podľa spomenutého kalendária sa epizódy zobrazené vo frontovej línii románu viažu na rok 1940, keď bol autor dvakrát väznený za protištátne rozširovanie letákov – tento fakt v románe ilustruje motív anarchie a subverzie v zázemí a kontrastne i komplementárne ho svojím konaním reprezentujú postavy komunistu Driňu a anarchistu Remeša. Od septembra 1941 až do marca 1943 bol R. Jašík ako vojak‑telefonista na východnom fronte v ZSSR. Počas tohto obdobia sa raz neúspešne pokúsil o útek a druhýkrát o sabotáž. Zničil všetok technický a optický materiál batérie, bol odsúdený na trest smrti a zachránila ho amnestia. Tento dramatický úsek Jašíkovho frontového života je literárne prepísaný v postave Jána Kľaka, ktorý sa z frajerského poručíka pracujúceho za žold mení na skeptického pijana, neskôr na vojnového anarchistu a následne na osloboditeľa rodného mesta. Jašíkovo vojnové finále je podobné. Až do príchodu Červenej armády pôsobil v organizovanom odboji na Kysuciach. Po vojne, od roku 1945 až do smrti, sa jeho život pätnásť rokov pohybuje medzi systematickou a disciplinovanou literárnou tvorbou a občianskymi postami novinára a politického pracovníka.
V románe Mŕtvi nespievajú je Jašíkova autobiografická skúsenosť s vojnou a odbojom stvárnená nepriamo a je rozložená do epizodických, spravidla expresívne, anekdoticky a dramaticky osnovaných príbehov, ktoré sa kryjú s jednotlivými kapitolami románu. Analogicky je komponovaná aj veľká románová forma. V dvoch častiach plánovanej trilógie sa dejové línie z frontu a zázemia periodicky striedajú a komplementárne dopĺňajú. Štyristopäťdesiatpäť strán románu je celkovo rozvrhnutých do prvého dielu so šestnástimi kapitolami a do jeho pokračovania s ôsmimi kapitolami. V počte strán je rozvrhnutie neproporčné a predznačuje štýlovú nerovnorodosť Jašíkovho projektu. Na rozdiel od prvej časti je druhý diel trilógie extenzívnejší a výpravnejší, viac sústredený na prípravu subverznej dobrodružnej akcie v zázemí než na epické predvedenie „exemplárnych“ situácií a charakterov v podmienkach ekonomického, rasového a ľudského ohrozenia.
V zhode s logikou biografického príbehu sa Jašíkovo rozprávanie o vojne začína v apríli r. 1942: „Zima v štyridsiatom druhom bola neobyčajne tuhá. Pretiahla sa až do posledných marcových dní a odmäk v prvom aprílovom týždni bol taký prudký, že zanedlho skopneli polia i brehy planického chotára a poza dedinu divo sa rútila mútna voda v potoku“ (s. 9). Táto expozícia v stručnej alegorickej skratke (ľudia a udalosti ako mútna rozvodnená rieka) predpovedá epické dianie prvej časti trilógie. Autor v nej pripomína vrcholiace konfliktné udalosti v zázemí a na fronte. Čitateľ je spoluúčastníkom diania, keď „pohár trpezlivosti a tolerancie“ preteká cez svoj okraj. Už od prvej kapitoly Jašíkovho románu s titulom Zlodeji číta predovšetkým o chaose, zlobe, netrpezlivosti, o prevahe historického chaosu nad schopnosťou sústredeného uvedomelého činu. V dejovej línii zázemia – mesta Pravna a dediny Lukavice – sa vynárajú, miznú a opäť sa objavujú postavy a figúry poznačené sociálno‑historickou stigmou obdobia.
Jašíkova paradigma typov a charakterov zahŕňa robotníkov (cestár Lukan, komunista Driňa, komunista Műnich), živnostníkov (mlynár Pastucha, obchodník Zembal, veľkoobchodník a arizátor Machoň, krčmár Domin, Žid Häksch), mestskú honoráciu (dekan Švára, gardista Kirschner, učiteľ Kľako) a tiež postavy, ktoré nie sú definované svojou profesiou alebo sociálnou pozíciou.
Nefrontové priestory sú u Jašíka teritóriom konzervatívnych otcov (Lukan, Kľako, Műnich, Kirschner, Zembal), ktorí správy z bojísk získavajú iba prostredníctvom odvelených, vo vojnovej armáde bojujúcich synov, a matiek, ktoré odreagúvajú smrteľné straty (šialená Műnichová, ľahostajná Kirschnerová). Prostredníctvom takejto schémy sa Jašíkov pohľad na dianie v zmiešanom nemecko‑slovenskom prostredí mestečka Pravna realizuje na dvoch úrovniach.
V podloží naratívu sú uložené: 1. kultúrne stereotypy a loci communes, typické pre Jašíkovu lyricko‑naturistickú poetiku. Na úrovni kompozície a celkovej dramaturgie textu sú však „preverované“, 2. entropiou udalosti vojny ako nepochopiteľnej katastrofy, v ktorej sa ľudia chcú alebo musia orientovať. Román je v dôsledku toho rapsodickým, expresívnym prúdom voľne plynúceho rozprávania a jeho čiastkové motívy a situácie sú podriadené hlavnej téme vojny ako „chrapúnskeho podniku“, s ktorým sa treba nielen osobne (prvá časť románu), ale aj objektívno‑historicky (druhá časť románu) vyrovnať.
V dejovej línii zázemia sa parciálne objavujú odkazy na časové situovanie udalostí podľa kalendára alebo rozhlasového vysielania. Táto línia textu je epicky explicitnejšia, viac sústredená na opis, reflexiu, vyjadrovanie názorov a postojov a dáva preto väčší priestor objektívnemu rozprávačovi. V prvom diele je zázemiu venovaných osem kapitol románu, v torze druhého dielu sa už front neobjavuje vôbec, pretože predtým oficiálne organizovaný boj synov sa mení na dobrodružný odboj partizánskeho typu v zázemí mesta Pravna. Jašík premenu vojakov na partizánov epicky pripravuje v prvej časti románu v dejovej línii pochodu na východný front, prvých bojov, strát a kolízií, až po afektívny čin vzbury.
V prvej časti románu sa na scéne bojísk východného frontu objavuje množstvo postáv, ktorým autor venuje odlišnú mieru epickej pozornosti. Sujetovo centrálnu pozíciu udeľuje postave poručíka Jána Kľaka. Konanie a usudzovanie tejto postavy má najbližšie k epicky prekreslenému neepizodickému charakteru, ktorý prechádza najhlbšie motivovanou premenou. Prvýkrát sa v románe objavuje prostredníctvom repliky svojho otca, ktorá odzneje v náhodnom dialógu s cestárom Lukanom, otcom iného románového protagonistu – Kľakovho rovesníka – vojaka Lukana. Kľakov nepriamy vstup na románovú scénu čitateľovi sľubuje sklon k dobrodružstvu a hazardu v jeho povahe:
„Neviem, po kom má povahu. Všetko berie naľahko. Keď sa mi vrátil z vojenčiny, rok pisárčil, zarábal na seba a jedného večera príde domov a vraví: Otec! Dôstojníci si ľahko žijú, nič nerobia, sekajú frajerinu, a to, pán Lukan, ako ma počujete. A všimnite si tie výrazy. Ľahko si žijú, nič nerobia, sekajú frajerinu a váľajú sa v peniazoch. Idem za oficiera. Ja ti dám oficiera, ja ťa zaraz povýšim, neovládol som sa, dal som mu jednu, a to ma mrzí doteraz. Oj, mrzí ma tá facka. Vari sa to ňou aj začalo. Z poriadneho syna sa stal poručík, a teraz bojuje proti Sovietskemu zväzu“ (s. 33).
Takto semiotizovaný Kľakov obraz sa počas pochodu na východný front postupne mení. V prvej tretine románu sa jeho reflexia vojny redukuje na expresívne odreagúvanie udalostí cigaretou, pijatikou, nadávkami a cynickým sarkazmom veliaceho dôstojníka. Jašíkovi sa prostredníctvom opisu, ale hlavne dialógov a vnútorného monológu podarilo evokovať absurdný pocit bez presvedčenia slúžiacich vojakov, ktorí sú v „chrapúnskom podniku“ viac pasívnymi obeťami než uvedomelými aktérmi diania. Expressis verbis Jašík hovorí o „deťoch“, pre ktorých je služba okupantskej armáde zmesou povinnosti a strachu, hovorí o chlapcoch, ktorí sú neustále konfrontovaní s potrebou dobrodružstva a hrdinstva. Aj preto v záverečnej kapitole prvej časti románu, s nadpisom Veliteľ železnej roty, bez ideologického pátosu a prikrášľovania ukazuje, že premena „žoldniera“ Kľaka na partizána je súhrou osudovej náhody, únavy, hnevu a náhleho náhodného konsenzu medzi rozkazujúcim a „mlčanlivým“. Obaja, poručík Kľako aj konský pohonič, „mlčanlivý“ Viktor Šamaj, reagujú rovnako, spolu zabijú nemeckého veliteľa a pripravia tak batérii príležitosť na prechod k útočiacej ruskej armáde. Prvý reaguje Šamaj, Kľako sa pridáva a Jašík epické finále prvej časti románu reflektuje ako ticho, v ktorom sa poslušné bojazlivé deti menia na náhle prebudených a konajúcich mužov:
„A ešte bolo potom pol minúty ticho. V tom tichu odumieralo v nich detstvo a všetko, čo s detstvom súvisí a je s ním úzko spojené. V tom tichu odumieral ich detský rozum, ich zákopy v starom palebnom postavení a odpaľovanie dlhou šnúrou, ich sprisahania a plány, ako sa za každú cenu dostať domov. A v tom tichu odumrelo aj to, čo chcel mlčanlivý s ľahkým guľometom. Chcel vyhnať nemeckého dôstojníka z palebného postavenia, a potom zbohom vojna, my ideme preč krovinami, ktoré tu vysadil pánboh. A kým Kľako s mlčanlivým nevystrelili, dovtedy sa to videlo múdre“ (s. 317‑318).
Dobrodružné, expresívne a emocionálne vypäté správanie Jašíkovho hlavného protagonistu je vyjadrením autorovho bytostného pacifizmu, ktorý sa zložitou a nepriamočiarou cestou mení na axiologicky artikulované postoje bojovníka proti fašizmu. Naznačuje to románové finále, ktoré predpovedá pretrvávajúci zápas s fašizmom ako hlavným ideologickým nepriateľom. Kľakova remarquovsky naskicovaná postava neurotického buriča a rebela sa rozširuje o dimenziu reflektovaného cieľavedomého odboja, pripomínajúcu „rozvážne chlapáctvo“ Hemingwayových hrdinov. Predchádzajú mu však úvahy, ktoré podčiarkujú Jašíkov latentný pacifizmus, dôraz na pasivitu alebo samovražedné riešenie mravne, morálne a existenciálne zložitej situácie. Analogické motívy „riešenia“ sa objavujú aj v románe Námestie svätej Alžbety. Autor nimi potvrdzuje primárne existenciálny rozmer vojny a holokaustu, stratenosť a bezmocnosť svojich hrdinov zoči‑voči nepochopiteľnej dobe bez prediktabilných riešení:
„S touto vojnou nemám a nechcem matnie spoločného. – Kľako sa začal odporne chichotať. – Ach, Lukan. To som si myslel aj ja, ešte pred troma týždňami. Lukan, Lukan. My žijeme v takej bláznivej dobe, že čerta na tom záleží, čo si myslíš. Alebo veľmi málo. Dôležité je to, čo robíš. Čo robíš, človeče! Nič iné tu nerozhoduje. Je pravda, že z tohto pekla vedie niekoľko ciest. Po jednej ide Hajnič, šialený Wittner. Oni bojujú a myslia si, že vedia prečo. Pokladajú toto peklo za nutnosť. Ja ďakujem, veľmi pekne ďakujem, mňa na tú cestu nedostanú. To ti hovorím otvorene. Druhá, druhá je zvláštna. Nebojovať. Kdesi sa zakopať, utiecť domov, ale to je prakticky nemožné. Alebo vyskočiť zo zákopu a nechať sa zabiť ostreľovačom. To som raz skúšal. Ale také prasce ako Hajnič a Lukan ma stiahli, – jasné tóny v jeho reči striedajú sa s pošmúrnymi. Tie sú hlboké, tisne si bradu na prsia. – Som slaboch, strelník Lukan. Všivák! Raz som to povedal Hajničovi, a nevidím dôvody, prečo by som to nemohol povedať aj tebe. Preto sa bojím tej tretej cesty. Na ňu môžu vykročiť iba silní muži“ (s. 189).
Citovaný text ukazuje, že Jašíkove axiologické istoty majú podvojný charakter a netýkajú sa iba situácie na fronte, ale aj v zázemí. Viac ako k neistej budúcnosti, ktorú nie je možné odhadnúť, sa vzťahujú k tradičným stereotypom sociálnych polarít (váhajúci intelektuál, silný robotník, perzekvovaný Žid, agresívny arizátor, privilegovaný štátny úradník, prenasledovaný komunista, maloobchodník verzus veľkoobchod ako ekonomickí súperi). To všetko sú skúsenosti, zisky a manká slovenskej pospolitosti prvej polovice 20. storočia a Jašík sa ich usiluje urobiť súčasťou svojho historicky interpretujúceho naratívu. Nevieme podrobnosti o pokračovaní jeho projektu, nepoznáme autorovu víziu historicky a sociálne progresívnych pohybov, domýšľame si ju však z jeho vlastného smerovania a osudu.
Naratívne aj rétoricky – na margo Jašíkovho historizujúceho diskurzu
Literárna kritika vo viacerých prípadoch (A. Matuška, J. Števček, S. Rakús, M. Tomčík) konštatovala, že súčasťou Jašíkovho naratívneho štýlu je používanie lyrizujúcich postupov. Jedným z najvýraznejších, a to na viacerých úrovniach výpovede, je uplatňovanie k o m p l e m e n t á r n e h o k o n t r a s t u. Jeho princíp spočíva v operatívnom včlenení jedného sémantického obsahu do opačného, pričom sa akcentuje buď ich absolútna protikladnosť, alebo naopak, možná príbuznosť v rôznorodosti. Naposledy to v súvislosti s románom Námestie svätej Alžbety konštatoval Vladimír Barborík, keď zistil, že „kontrast sa prejavuje aj vo vnútornej žánrovej štruktúre diela“,[3] ktoré je kombináciou románovej a novelistickej formy.
V prípade, že budeme analogicky uvažovať o románe Mŕtvi nespievajú, objavíme dve voči sebe kontrastne postavené modality výpovede. Prvou je extenzita výrazu v pláne opisu prežívania postáv, vonkajšieho prostredia a kľúčových, historicky načrtnutých udalostí, čo je žánrová situácia kopírujúca naratívnu stratégiu veľkých, psychologicky komplikovaných foriem epiky, ukazujúcich premenu hrdinu v dramatickom zápase s dejinami, kliatbou alebo nepriazňou osudu a pokrýva fabulačný pôdorys románu. Jej komplementárnym protikladom sú referenčné, rétorické a semiotizované sujetové postupy, ktoré sa podieľajú na makrokompozícii románu.
Z paradigmy sujetových makrokompozičných postupov pochádza Jašíkovo oddelenie frontovej a nefrontovej línie deja, sveta otcov a synov, mužov a žien a predovšetkým jeho jazykovo‑štylistická práca s p o m e n o v a n í m jednotlivých kapitol románu, ktoré sú metaforickými alebo emblematickými indíciami pre dianie v jednotlivých sekvenciách (napr. Zlodeji, Otcovia, Deti, Mlčanliví, Pošmúrne ráno, Rozdelené mesto, Raz vstanem z mŕtvych, Útočí štráfkompánia, V zemi nikoho, Defilé, Mŕtvi nespievajú, Ďaleké a blízke, Veliteľ železnej roty, Zamrežované nebo, Boh sa rád pomstí, Muži sa prebudili, Muži v čiernom, Mesto leží pod nohami).
Centrálne situované dianie románu však nahráva fabule a tá vychádza z neopakovateľnosti autobiografického zážitku. Aj preto je rozprávanie živelné, nesúvislé, nekauzálne, pretržité, všadeprítomný paralelný kontrast románovú výpoveď kóduje ako subjektívny zážitok, ktorý však vegetuje v kolektívnom podvedomí a neskôr aj vedomí.
V takto semiotizovanej veľkej románovej forme sa Jašíkovi otvoril priestor pre kultiváciu vnútorného monológu v rovine: 1. opisu deja a prostredia, 2. rečových prejavov postáv, expresívnych dialógov a osobnej frazeológie, spoluutvárajúcej charakter hrdinov. Jašíkove opisy deja a prostredia korešpondujú so zmyslovými zážitkami narátora, uplatňujú sa v nich vizuálne a zvukové kontrasty, ktoré epicky približujú situácie ohrozenia, strachu a všadeprítomnej smrti. Stvárnenie smrti a vojny však nikdy nemá ideologický pôdorys, jeho dominantnou axiológiou je existenciálna skepsa a pokora. V kapitole Pošmúrne ráno je takto prepísaná situácia, v ktorej sa živí vojaci prvýkrát stretnú s mŕtvymi:
„Mŕtvi. Museli tu ležať od jesene. Ktosi ich musel v jeseni povyzliekať, poukladať na hŕbu. Potom prišli mrazy a navialo snehu. Teraz je jar, sneh sa roztopil a odkryl mŕtvoly. Ešte nezapáchajú, sú ružové ako živé telá, vyumývané snehom – studenou a horúcou vodou. Ešte nezapáchajú, sú ružové ako živé telá… Z ružovej hŕby trčí silná noha a ešte z nej vyčnievajú tri ruky. Dve akoby o čosi prosili. Dlaňami sú proti sebe, chcú sa spojiť, zopnúť, zalomiť prsty a palce preložiť krížom, chcú sa ešte raz pomodliť. Nie, tváre si nevšímajú. Lukan aspoň nie, lebo vie, že sú mladí, v jeho rokoch“ (s. 104‑105).
Ak je u Jašíka reflexia (dosť vzácna a zriedkavá) spojená s pokojným a sústredeným opisom, v pláne akcie a deja je leitmotívom dobrodružstvo, riziko a vytesňovanie rozumovej a emocionálnej kontroly. V dejovej epickej akcii sa presadzujú dialógy, nadávky a refrénovito využitá expresívna frazeológia. Oproti mlčaniu a „mlčanlivým“, t. j. neakčným a neprebudeným, oproti „m ŕ t v y m, k t o r í n e s p i e v a j ú“, sa uplatňuje diskurz živých, smerujúcich k precitnutiu a vzbure. Markantné je to v Kľakovom frontovom idiolekte. Vojna je ním charakterizovaná ako „chrapúnsky podnik“, refrénovito sa vracajú negatívne pomenovania – svinstvo, svinský pocit, byť v riti, fašírka – a nadávky – doboha, Mária drevená. Jedna z frontových postáv románu to komentuje nasledovne: „Kľakov slovník pozostáva z tridsiatich slov. Jedno hnusnejšie od druhého“ (s. 44).
Okrem nadávok Jašík v záujme markantnosti výrazu využíva aj parafrázu deviovaných, nespisovných foriem jazyka, ktoré majú charakterizačnú funkciu. V kapitole Zamrežované nebo je to idiolekt režimistického policajta Feriča, ktorý vypočúva a mučí komunistu Driňu kvôli rozširovaniu letákov. Ferič je predvedený ako komická figúra, ktorú však výpovedný kontext kapitoly dotvára do podoby monštruózneho prisluhovača moci. „Vyzut – pozeral, ako si Driňa rozšnurováva kanadky… – Aj štrimfle si daj dole a lahny si na lavicu. Tam, tam, de myslíš! Postel tu nemáme… – Ferič vstal, obišiel stôl a s gumovým obuškom pristúpil k lavici. – Tam si sadny a drž…! – O polhodinu odchádzal Driňa štvornožky do cely. – Prešpurákov na teba! – reval za ním Ferič a obliekal si blúzu“ (s. 342‑345).
Jazykový prejav v externej aj internej komunikačnej akcii – dialógy, ale aj sebaidentifikujúce monológy postáv – sú uzlovými miestami románu. Vševediaca replika narátora sa objavuje len preto, aby potvrdila jeho skeptické naladenie voči dejinám a charakteru človeka, ktorý sa s nimi konfrontuje. Príkladom je úryvok z kapitoly Šialená:
„Život už dávno nestojí za nič, aj psa by prestal zaujímať. Ohromne rýchle sa mení tento pojem. Čo je vlastne stále, trvanlivé? V ľudskom živote nič. Hentie hviezdy. Ale ony sú len pre seba. Rieky. Aj ony sú len pre seba. Ľudia k nim prichádzajú, stavajú ponad ne mosty, kúpu sa v nich. A rieky ostávajú riekami, sú nevšímavé. Zdanlivo sú pre ľudí, ale sú pre seba. Človek to o sebe nemôže povedať. Nie je rieka, nie je hviezda. Čo je teda? Nič! Človek je iba človek, a to je málo“ (s. 323).
Jašíkova predstava o „nestálosti“ človeka kontroverzne vstupuje do dobou požadovaného obrazu jeho súčasníka, ktorý mal byť lepším a progresívnejším „blížencom“ dejín, vstupovať do nich vždy aktívne, s vervou a bez zábran, pripravený a vystrojený zápasiť o lepší zajtrajšok.
Jašíkov hrdina je iný – je iný prirodzene a spontánne, bez cielenej iniciatívy byť iným v ideologicky programovanom písaní povojnového obdobia.
ZORA PRUŠKOVÁ
Pramene
JAŠÍK, Rudolf: Mŕtvi nespievajú. Bratislava : Pravda, 1975.
Rieky, hory, hviezdy a človek. Cesta a posolstvo Rudolfa Jašíka. Martin : Osveta, 1978.
Literatúra
BAGIN, Albín: Literatúra v premenách času. Bratislava : Slovenský spisovateľ, 1978.
KUSÝ, Ivan: Premeny povstaleckej prózy. Bratislava : Slovenský spisovateľ, 1974.
KUSÝ, Ivan: Povstalecká próza. Bratislava : Slovenský spisovateľ, 1984, s. 196‑205.
MATUŠKA, Alexander: Rudolf Jašík. Bratislava : Slovenský spisovateľ, 1964.
RAKÚS, Stanislav: Próza a skutočnosť. Bratislava : Smena, 1982, s. 89‑121.
Rudolf Jašík. Seminár o živote a diele. Bratislava : Smena, 1979.
Slovník diel slovenskej literatúry 20. storočia. Bratislava : Kalligram – Ústav slovenskej literatúry, 2006.
ŠTEVČEK, Ján: Torzo a obrysy Jašíkovho diela. In: Lyrická tvár slovenskej prózy. Bratislava : Slovenský spisovateľ, 1969, s. 207‑215.
ŠTEVČEK, Ján: Súčasný slovenský román. Bratislava : Tatran, 1987.
TOMČÍK, Miloš: Lyrické korene v epickom diele Rudolfa Jašíka. In: Epické súradnice. Bratislava : SPN, 1980, s. 87‑97.
[1] KUSÝ, Ivan: Premeny povstaleckej prózy. Bratislava : Slovenský spisovateľ, 1974, s. 205.
[2] ŠTEVČEK, Ján: Torzo a obrysy Jašíkovho diela. In: Lyrická tvár slovenskej prózy. Bratislava : Slovenský spisovateľ, 1969, s. 212 a 209.
[3] BARBORÍK, Vladimír: Rudolf Jašík: Námestie Svätej Alžbety. In: Slovník diel slovenskej literatúry 20. storočia. Bratislava : Kalligram – Ústav slovenskej literatúry SAV, 2006, s. 158.