MOLOCH

LUKÁČ, Emil Boleslav (1900 – 1979)

básnická zbierka, 1938

Kým v predchádzajúcej zbierke Elixír (1934) sa Lukáč v jej prvej časti venoval ešte problémom osobnej pripravenosti človeka na ťažký zápas i pripravenosti samotnej poézie, v zbierke Moloch sa už vo všetkých jej šiestich častiach venuje takzvanej poézii časovo-nadčasovej. Dobová kritika (J. Felix) ju pokladala za vyvrcholenie slovenskej symbolistickej poézie, o čom svedčí úvodná báseň Belvedere (2. 11. 1938 Viedeň), reagujúca na rozhodnutie ministrov zahraničných vecí Talianska a Nemecka z 2. novembra 1938, ktoré malo za následok okyptenie Slovenska. Celá táto konkrétna udalosť sa dostáva v básni do širokého, v duchu symbolického ponímania až kozmického kontextu. Rovnaký charakter má i báseň Európa, v ktorej sa cez zmiešané mytologické motívy únosu Európy býkom Minotaurom stvárňuje pomocou apokalyptických výjavov kríza európskej civilizácie, spôsobená morálnym úpadkom pôvodnej anticko-kresťanskej kultúry. Netrpezlivosť, lesť, prekliata vášeň a tajná neresť viedli Európu „v náruč štvornohú“, „z azúru dolu k brlohu“. Ďalšiu báseň Goya, ale v podstate celú poéziu zbierky akoby dotváral Goyov štetec do podoby infernálnych, no pritom veľmi adresných vízií. V tom spočíva časovosť i nadčasovosť týchto veršov, ich vystupňovaná ľudská a spoločenská angažovanosť. Fašizmus ako choroba storočia je témou celej zbierky, ale okrem spomenutých básní ešte v troch prehovoril básnik spôsobom vrcholného básnického vypätia (Moloch, Reč storočí a Atlas). Ak v básni Európa za jednu z hlavných príčin úpadku európskej kultúry pokladá jej ústup od hodnôt antického sveta, v Reči storočí uvádza ďalšiu príčinu – tragédiu kresťanstva. „Znie slovo príkre: Kameň na kameni, / len salamander na ňom hreje sa / a klbko zmijí syčí na podstení, / kde katedrála stála. Nebesá!“ A v básni Atlas zasa vpisuje tragédiu materiálne a mravne zdevastovaného sveta do príbehu mytologického Atlasa, ktorý za účasť na boji proti bohom (u Lukáča ide o boj človeka proti Bohu) musí za trest niesť na svojich pleciach Zem. V závere sa básnik pýta, či si Zem, ba celý svet, ktorý je v moci ničivých síl, teda svet chaosu, vôbec zaslúži takúto oporu a podporu: „Kríž, šibenica, bodák, guľa, / či zaslúžiš si zemeguľa, / milosti, súcitu?“

Sám básnik, ale aj dobová kritika (J. Felix) spájala túto podobu Lukáčovej poézie, ktorá bola veľmi blízka nadrealistickej apokalyptickej poézii, s tvorbou P. O. Hviezdoslava, najmä s jeho Krvavými sonetmi (boli obľúbeným čítaním básnika v čase písania Molocha). Lukáč podobne ako Hviezdoslav sledoval, ako sa „jasný palác európskej kultúry“ prepadával do rumoviska, za čo robil zodpovedným človeka. Hviezdoslavove verše uviedol aj ako motto celej zbierky, takže možno povedať, že Lukáč v Molochovi priamo nadviazal na Hviezdoslavove Krvavé sonety. Tak ako Hviezdoslav i Lukáč vidí príčinu úpadku človeka a sveta v „zosurovení mravov“ a v zanimalizovaní humánnych hodnôt, čo spôsobuje najmä moderné sebectvo. Lukáč však navyše podáva aj diagnózu vtedajšej choroby ľudstva – fašizmu, a preto je jeho obraz ešte údesnejší. Z poézie zbierky Moloch vystupujú „strašidelné, drsné, periférne, protiestetické obrazy“ (J. Felix): „Z bifteku mladých tiel si krája nenásytný / lord City spokojne, až mu to kvapká z úst…“ alebo „počúvať dážď zlata divo húsť / šklebivú pesničku na huslí ľudských hnátoch / a tarantelu vyziabnutých mátoh“. Sám básnik si uvedomuje antiestetickosť a údesnosť svojej poézie, keď hovorí: „Nedivte sa, že spev môj spola vytie.“

Napriek tomu, že zbierka Moloch je v zajatí pesimizmu, Lukáč ako transcendentálny básnik predsa len hľadá a nachádza aj východisko v konečnom víťazstve duše. V básni Úsmev psychy, ktorá je síce ojedinelá, zaznieva jasný tón silnej viery v nezničiteľnosť duše i ducha. „I v tebe budem biť, živly ma nezotročia, / ostanem víťazná.“

V zbierke Moloch priniesol Lukáč lyriku, ktorá sa prepracovala k nadosobným hodnotám, a pritom neprestala byť hlboko osobná, to jest nezmenila sa na rétorické veršovanie, ale stala sa vyslovením osobného poznania nadosobnej pravdy. Tieto hodnoty Lukáčovej poézie boli živé a sugestívne, s impulzom pre ďalší vývin slovenskej lyriky (J. Lenko, M. Kraus, V. Mihálik a ďalší). Tým sa potvrdilo aj rozhodnutie poroty na literárnom súbehu Mazáčovho nakladateľstva v Prahe roku 1938, ktorá dielu prisúdila prvú cenu za poéziu.

Vydania

Moloch. Praha – Bratislava, 1938; Bratislava, 1971 (In: Európsky hodokvas); 1979.

Literatúra

Čo zostalo z básnika? (Zborník.) Bratislava, 2000.

FELIX, J.: Kritické rozlety. Bratislava, 1985, s. 265-267.

CHORVÁTH, M.: Básnická tvár E. B. Lukáča. In: Elán, roč. 10, 1939, č. 5-6, s. 12-13.

KOSTOLNÝ, A.: O poézii Emila Boleslava Lukáča. Bratislava, 1970.

TOMČÍK, M.: Poézia na križovatkách času. Bratislava, 1983, s. 55-59.

Autor hesla

Milan Hamada