MODRÁ KATEDRÁLA

ČERVEŇ, Ján (1919 – 1942)

zbierka noviel, 1942

Zbierku tvoria novely Divé vtáča, Zlomený kruh, Prorok, Modrá katedrála a Svätá žiara, publikované na prelome tridsiatych a štyridsiatych rokov časopisecky. Dvadsaťtriročný autor umrel pár mesiacov pred vydaním svojho knižného debutu. Editor výberu z Červeňovej pozostalosti s názvom Modrá a zlatá Stanislav Šmatlák uvádza, že spisovateľ chcel do zbierky zaradiť ešte dva pravdepodobne úplne nové texty, ktoré sa však nenašli. Choroba alebo zásah redaktora rozhodli o torzovitosti zamýšľaného celku. Ako doklad ambivalentnej genézy osobitého štýlu „imaginárne nadľahčenej, snovej prózy“ zostavovateľ uverejnil aj deväť drobných, štýlovo kontrastných próz, ktoré majú anekdotický charakter a opierajú sa o fabulačné klišé dobovej kalendárovej humoresky. Červeň ich publikoval paralelne v časopise Nový svet, zväčša pod pseudonymom N. E. Vreč, čo je hlásková inverzia jeho mena. V Šmatlákovom vydaní sa tiež nachádza odborná štúdia o Williamovi Shakespearovi a úryvky z denníkových záznamov. V nich môžeme čítať polemickú formuláciu umeleckého programu mladého autora: „Čo treba našej literatúre: najskôr nech zahodí tú starú, hroznú poéziu gatí a halien, ktorá z ľudí urobila primitívov a sympatických somárikov. Hľadať netradičné témy: pestré, romantické, drsné, preniknuté nervozitou, iróniou. Nenechať sa zabíjať hlúpymi lyrickými tirádami, ktoré každý jalový človek tak miluje. Preč s urbanovskými kapitolami výkrikov, ktoré visia vo vzduchu…“ (27. mája 1940).

Divé vtáča je novela, ktorá vybočuje z tragickej paradigmatiky ostatnej Červeňovej tvorby. Časovo je najstaršia a spolu so Svätou žiarou „najromantickejšia“; tematicky sa viaže k fragmentu zo života mladého Shakespeara, má vnútornú vitalitu a renesančnú atmosféru. Autor sa inšpiruje biografickými faktmi, sústreďuje sa na moment Williamovho úteku od rodiny, ktorý presne datuje: je to 12. november 1585. Využíva motív domova ako hniezda, hniezdenia ako sexuálnej potreby a túžby, ale aj voľného letu ako nevyhnutného predpokladu tvorivej slobody.

Z hľadiska významovej výstavby ďalších Červeňových noviel hrajú kľúčovú úlohu motívy sna a smrti. Zlomený kruh a Svätú žiaru spája znetvorenosť hlavných postáv – ide o dve spracovania námetu straty ľudskej podoby. V Zlomenom kruhu sa mladý Hipolyt vracia na prázdniny do rodného domu, kde stretáva podobne postihnutú Viktóriu, čo ich zbližuje. Keď však Hipolyt pod vplyvom snového stretnutia s mŕtvou matkou podstúpi plastickú operáciu, Viktória ho znenávidí, pretože zlomil kruh ich spolupatričnosti. Rozdiel medzi nimi však nie je večný – bude trvať „iba do smrti“. Rytier Štefan zo Svätej žiary má takisto znetvorenú tvár – prišiel o ňu na bojisku. Po dlhých mesiacoch letargie sa pod vplyvom sna, v ktorom prežije svoj vlastný pohreb, rozhodne vrátiť medzi ľudí. Svoju ošklivosť zakryje maskou, ale opití kumpáni ho pri nočnej hostine vyprovokujú, aby ju sňal. Vzápätí sa od neho s odporom odvracajú. Pred samotou a izoláciou ho zachraňuje „svätá žiara“ – „dve jasné ruky“ milujúcej matky. V zložito komponovanej novele Prorok sa Matúšovi Buocovi zrúti sen o vlastnej vyvolenosti, o tom, že je hlásateľom slova Božieho. Vo chvíli umierania pochopí, že bol iba sektárom, úbohým nešťastníkom, ktorý zošalel z náhlej straty manželky. Práve smrť však pre neho znamená paradoxnú možnosť zostať prorokom v očiach druhých. Prepustený väzeň Igor Lambert z titulnej novely prežije v malom kostolíku profetický sen: sníva sa mu modrá katedrála, ktorá v ňom vyvolá silný pocit vznešena, ktorý vedie k jeho rozhodnutiu začať nový život. Hriešnik sa polepší, ale zrazu má predtuchu vlastnej smrti, pretože už všetko dosiahol „a Boh sa nad ním zmiloval“. Za zvukov zvonov modrej katedrály Igora zmetie vodný príval.

Ústredným problémom Červeňovej prózy je relativizácia zdania a skutočnosti. Na úrovni motivickej výstavby sa premieta do významových polí sna a smrti, ktoré sú prejavom autoštylizácie (psychofyzická trauma). Už S. Šmatlák upozornil na spisovateľovu vlastnú, transcendentnú teóriu snov. Tie Červeň chápe ako prejavy nadhmotného bytia, ako „poslov Božích“. Dôsledkom „poetického subjektivizmu“ autorského stvárnenia kontextov epického diela je realizácia bdelého života „v imaginárnej oblasti“ – ako bdelého sna (O. Čepan), nie ako epickej udalosti. V súvislosti s Červeňovou tvorbou literárni historici upozornili na dôležitosť funkcie farebnosti (symbolika žltej ako označenie vädnutia a choroby, modrej a zlatej ako výrazu vitálnej sily slnečného dňa), na alternáciu vizuálnej roviny a roviny symbolickej (S. Rakús), na významovú, „antirealistickú“ funkciu výberu nezvyklého mena a pomenovania vôbec (F. Koli). Napríklad v novele Zlomený kruh sa antroponymá Hipolyt a Viktória spájajú so širšími kultúrnymi významami: v gréckej mytológii Hippolytos zahynul „pričinením koní“ a o zohavenie Hipolyta z tejto novely sa takisto pričinil kôň, meno Viktória sa v širšom kultúrnom kontexte spája s víťazstvom, čo poskytuje kľúč na hlbšiu významovú interpretáciu textu.

Dobová kritika prijala Červeňov debut s nadšením ako prekonávanie tzv. opisného realizmu, ale aj dobového prázdneho lyrického verbalizmu. J. Kútnik-Šmálov v tejto súvislosti vyzdvihol jeho jednoduchý, klasický štýl, „ktorý sa zbavil nepotrebných okrás a poslúcha jedine prísny zákon umeleckej účinnosti“. D. Tatarka zasa upozornil na dôležitosť kompozície a osobitného stvárnenia témy, pre ktoré nazval Červeňa „básnikom sujetu“.

Vydania

Modrá katedrála. Martin, 1942; Bratislava, 1964 (In: Modrá a zlatá); 1980; 1998.

Literatúra

ČEPAN, O.: K periodizácii tzv. lyrizovanej prózy (Ornamentalisti, lyrizátori, naturisti a sujetoví básnici). In: Literárne dejiny a literárna veda. Bratislava, 2002, s. 20-31.

KOLI, F.: Antroponymia a významové dianie textu (K interpretácii antroponymie v Červeňových novelách). In: Romboid, roč. 31, 1996, č. 3, s. 40-48.

KÚTNIK-ŠMÁLOV, J.: Ján Červeň: Modrá katedrála. In: Kultúra, roč. 15, 1943, č. 4, s. 183-184.

POVAŽAN, M.: Novými cestami. Bratislava, 1963, s. 90-102.

MATUŠKA, A.: Za a proti. Bratislava, 1975, s. 245-246.

RAKÚS, S.: Próza a skutočnosť. Bratislava, 1982, s. 73-85.

SUCHOŇ-CHMIEL, B.: Symbolika farieb v próze Jána Červeňa. In: Štyridsiate roky 20. storočia v slovenskej literatúre. Bratislava, 2006, s. 44-51.

ŠMATLÁK, S.: Zvukové kvality v próze Jána Červeňa. In: Slovo a tvar, roč. 3, 1949, č. 1, s. 13-22.

ŠMATLÁK, S.: Sémantický rozbor prózy Jána Červeňa. In: Slovo a tvar, roč. 3, 1949, č. 2, s. 52-64.

ŠMATLÁK, S.: Motivická výstavba a kompozičná osnova prózy Jána Červeňa. In: Slovo a tvar, roč. 3, 1949, č. 3, s. 90-102.

ŠMATLÁK, S.: Torzo, ktoré žije. In: ČERVEŇ, J.: Modrá a zlatá. Bratislava, 1964, s. 7-15.

TATARKA, D.: Modrá katedrála. In: Proti démonom. Bratislava, 1968, s. 82-95.

Autorka hesla

Jelena Paštéková