MLADÉ LETÁ

KUKUČÍN, Martin (1860 – 1928)

novela, 1889

Novela bola prvý raz uverejnená v časopise Slovenské pohľady v roku 1889. Patrí medzi tzv. spomienkové prózy: Kukučín navštevoval gymnázium v Revúcej, kde sa dej odohráva, v rokoch 1871 – 1874.

Novela Mladé letá má pri všetkej zdanlivej jednoduchosti viacero paralelných vrstiev, spojených výraznou rozprávačovou intervenciou. V prvom pláne sú Mladé letá „zádumčivou potulkou po spomienkach na študentský ľúbostný ošiaľ“ (O. Čepan), no rovnako sú tiež o radostiach a strastiach dospievania i reflexiou o úrovni dobového školstva i postavenia učiteľa. Hlavnú líniu dejového napätia tvorí láska priateľov – oktavána Miška Jahodu a septimána Ferka Putorisa k dcére učiteľa Zvarinu – Elene. Miško, syn chudobného učiteľa, mal „samé eminencie“, no o učiteľstve nechcel ani počuť, hoci ho otec videl ako svojho nástupcu. Ale, ako píše Kukučín, „príliš nadaní ľudia sú vraj planí pedagógovia. Ešte s nadanými žiakmi si poradia, ale tupé hlavy sú im protivné.“ Subjektívneho rozprávača, komentujúceho intímne citové „poryvy“ hlavných hrdinov, v texte často strieda objektívny rozprávač, zachytávajúci život stredoškolskej mládeže v malom meste – ako dospievala i ako ju formovala škola.

Ferko sa do Eleny zaľúbil už dávnejšie a teraz, po troch rokoch sa mu spomienka na ňu vrátila. Miško sa do nej zaľúbil až na tancovačke po divadelnom predstavení, ktorého bol hlavným hrdinom. Elena si s ním síce rada zatancovala, ale ukázalo sa, že jej vrstovníci sú jej ľahostajní. Napriek tomu však Elena koketovala s oboma chlapcami a vzbudzovala u nich plané nádeje. Citové prepojenia chlapcov na Elenu sa realizujú prostredníctvom doučovania jej brata Petríka, čo vytvára v texte rôznorodé zápletky.

Zdanlivo ničím nie zvláštny, banálny príbeh študentov Kukučín prepája obrazmi života v učiteľskej rodine, keď boli Miško s Ferkom pozvaní na Veľkú noc k Zvarinovcom do Motišoviec. V tejto epizóde nadväzuje Kukučín na tradície biedermeierovskej prózy príjemnej rodinnej atmosféry, milých vzťahov a starostlivosti, kde je všetko také pekné a usporiadané, že Ferko zrazu chce byť tiež učiteľom ako Elenin otec. Jeho predstava „fungovania“ manželky učiteľa je takisto v intenciách biedermeieru – ona bude učiť ostatné ženy svojím príkladom vo vedení domu a hospodárstva vytvárať „domáci raj“. Keď o svojom rozhodnutí nadšene napíše domov, otec ho odhovára od tohto ťažkého a nevďačného povolania. Učiteľ Zvarina je synekdochou slovenského inteligenta, pôsobiaceho na vidieku, ktorý, „keby ho bol osud hodil do širokého sveta, bol by musel urobiť kariéru. Takto zahrabal sa, čiastočne i svojou vinou; v odľahlej dedine, Motišovciach, strávil v nej mladé časy i ostarel, pôsobiac v tichosti, bez hluku a bez nárokov? V tomto portréte by sme mohli vidieť samého autora, keby nebol zanechal učiteľovanie v rodnej dedine a neodišiel študovať do Prahy. Napriek tomu vníma funkciu učiteľa ako „osvietenského“ buditeľa, aký bol na slovenskej dedine stále potrebný. Zamýšľa sa tu i nad úrovňou školstva i nad zavádzaním novej metodiky.

Podľa O. Čepana sa v novele „svár fatalizmu a vôle premieta do dvoch odlišných postáv: racionalistu Miška Jahodu a odovzdaného romantika Ferka Putorisa“. Ich dovtedajšie priateľstvo sa začalo po veľkonočnom týždni zhoršovať. Citlivý a plachý Ferko sa dvorí Elene cez jej brata, Miško sa domáha jej lásky ako svojho práva. V Elene kreslí Kukučín ženu, ktorá sa zahráva s mužským citom, no nenachádza pri tom uspokojenie, ale smútok. Elena, necítiaca lásku ani k jednému z chlapcov, premenila motišovskú školu – ako v jemne ironickom komentári píše autor – na „špitál“ chorých sŕdc.

Novela končí študentským majálesom, kde Elena tancuje s neznámym mladým človekom. Vysvitne, že je to farár z druhej dediny, ktorý ju pozná od malička – Ferkovi je hneď nesympatický, lebo vetrí jeho úmysly, Miško však už má vo vyhliadke slečnu Marínu. Záver nie je písaný v duchu sentimentálneho happy-endu, ale v zádumčivo-molovom tóne Ferkovho racionálneho konštatovania, že od Veľkej noci Elena dozrela v ženu – „zdalo sa mu smiešnym, že ešte len pred chvíľou považoval ju za seberovnú“. Dospievanie so všetkými traumami, trápeniami a neistotou ústi síce do Ferkových sĺz za nesplnenou predstavou, ale zároveň nám dáva autor neexplicitne pocítiť, že sú to slzy úľavy, z ktorých sa rodí dospelosť.

O. Čepan hodnotí Mladé letá ako prózu, reprezentujúcu istú verziu nemožnosti prekonať hranice medzi rôznorodými kontextami – ľuďmi, tradíciami a prostredím –, v čom predstavuje motivický zárodok, v plnej intenzite rozvinutý v románe Dom v stráni (1903 – 1904).

Vydania

Zobrané spisy XIII. Turčiansky Sv. Martin : KÚS, 1929; 1939; 1946.

Dielo IV. Bratislava : SVKL, 1958.

Výber I. Bratislava : Tatran, 1980; Mladé letá. Bratislava : Mladé letá, 1982.

Preklad do češtiny: Mladá léta. Praha : SNDK, 1960.

Literatúra

ČEPAN, O.: Kukučínove epické istoty. Bratislava : Tatran, 1972.

Jazykovedné štúdie 5. K jazyku a dielu Martina Kukučína. Bratislava : Vydavateľstvo SAV, 1960.

JURÍČEK, J.: Martin Kukučín. Život pútnika. Bratislava : Mladé letá, 1975.

Martin Kukučín v kritike a spomienkach. Bratislava : SVKL, 1957.

NOGE, J.: Martin Kukučín. Epik života – život v epike. Martin : Osveta, 1991.

NOGE, J.: Martin Kukučín, tradicionalista a novátor. Bratislava : Vydavateľstvo SAV, 1962.

NOGE, J.: Martin Kukučín, tradicionalista a novátor II. Bratislava : Vydavateľstvo SAV, 1975.

PRÍDAVKOVÁ-MINÁRIKOVÁ, M.: Textologické a štylistické problémy diela Martina Kukučína. Bratislava : SAV, 1972.

Autorka hesla

Marcela Mikulová