MIŠO

KUKUČÍN, Martin (1860 – 1928)

poviedka, 1892

Poviedka bola publikovaná v časopise Slovenské pohľady v roku 1892. Literárnymi historikmi je považovaná za „reprezentačný“ text, na ktorom si Kukučín „skúšal“ nosnosť svojich charakteristických poetických prostriedkov s ohľadom na koncipovanie zamýšľaného románu z revolúcie 1848/1849, ako to dokazuje jeho korešpondencia.

Text vyvolal spontánny ohlas hneď po vyjdení, pretože sa v ňom spoznali niektorí obyvatelia Hontu, kam autor chodieval na prázdniny k priateľovi farárovi Jurajovi Slávikovi, v texte vystupujúcom pod menom Drozdík. Mišo bol jeho sluha, gazdiná Ločmanka, vlastným menom Kocmanka, Jablonice sú skutočný Almáš, kde mal Slávik faru.

Hoci je plocha poviedky rozčlenená do piatich častí, z ktorých každá má vlastný „nadpis“, nedá sa hovoriť o výraznejšej fabule: Kukučínov monografista J. Noge ju označuje za „charakterovú“. Kukučín v texte kladie dôraz na povahokresbu hlavného hrdinu Miša, ktorého všeobecne „kladný“ obraz narúša jeho láska k alkoholu. Táto jeho slabosť ohrozila Mišove vzťahy s pánom farárom i so starou gazdinou Ločmankou. Ústredná zápletka sa odvíja od jeho posledného opitia sa, keď bol objednať nový válov pre svine a u vinára Korbeľa nemohol odolať výbornému vínku. Trpezlivosť farára Drozdíka má však svoje medze a Mišo cíti, že prichádza o dobré miesto, kde dúfal „dožiť“, preto sľubuje farárovi, že prestane piť. Ten sa rozhodne dať mu ešte šancu.

Kukučín opisuje Mišov alkoholizmus s toľkou empatiou a sympatiami, že i čitateľ je ochotný „privrieť oko“ nad touto slabosťou: Mišo je skôr pôžitkársky vychutnávač vína a slaboch, ktorý si nevie povedať „dosť“, než hrubý a násilnícky pijan, s akým sa môžeme stretnúť napr. u Tajovského. O tom, že je „preplákaný trúnkom“ sa dozvedáme nepriamo, od gazdinej, ktorá ho večne karhá. „Čo sú tu spolu, vedú boj, tu otvorený, tu skrytý, a Mišo je obyčajne víťaz, čo hneď len morálne. Zadrží chladnosť a veselosť. Ločmanku hneď schytí hnev a zvedie k rečiam, ktoré pána iba rozhnevajú.“ Autor je teda na strane Miša a „bárs pán to opatrne tají, myslím, že tajne viac sympatizuje s Mišom než s Ločmankou. Mišo je elegantný.“ Mišo si je vedomý svojej dôležitosti a obľúbenosti – rád o tom rozpráva, veľmi ho však mrzí, že zarmútil pána. „Nadišiel Miša akýsi strach a nekonečná túžba za pokáním. Chce počuť prísny hlas svojho pána, jeho hnevlivé slová… Ach, keby chcel chytiť palicu a dobre, dobre ho ubiť! Tak by mu dokonale odľahlo.“

Autorská stratégia je budovaná na kontrastovaní polohy diskrétneho humoru a priateľskej irónie spojenej s postavou Miša voči filozoficky závažnej morálno-spoločenskej reflexii farára Drozdíka nad „odľudštenosťou“ zákonov, ktoré nezahŕňajú „ľudský rozmer“. Tak je to i pri právach a povinnostiach sluhov a pánov – „jest čosi, čo sa nesprace do paragrafu“. Keď mu sluha Mišo povie, že by uňho rád doslúžil do smrti, „lebo, pán farár, ja ich mám rád!“ – tu farár vie, že „láska! To neprišlo do zákona! Zákon hľadí na pomer sluhu a pána ako na obchod.“

V poslednej piatej časti poviedky sa Mišo poberá na jarmok s predsavzatím, že už nebude piť: „I v dedine veľa chlapov nepije – prečo by ja musel? Nie – ja už nebudem!“ Na jarmoku však zisťuje, aké ťažké je nepiť, lebo všade číhajú nástrahy: v podobe nevesty Grnáčky alebo Teliara, ktorých pozývaniu do hostinca síce „hrdinsky“ odolal, ale prežil si pritom svoje „existenciálne“ muky, ktoré Kukučín opisuje s majstrovskou empatiou. Poviedka sa však nekončí priamočiarym happy-endom „prevrátenia sa hriešnika“, ale rozpačitou skepsou gazdinej Ločmanky, ktorá nedáva dlhé trvanie Mišovej abstinencii.

„Humoristický kolorit“ otvára, ako je tomu vždy v Kukučínovej próze, cestu k závažnejším otázkam. „Váha filozofických problémov sa humorom prenáša na detaily, ‚zľudšťuje‘ sa. Touto degradáciou osudové problémy však nič nestrácajú zo svojej nástojčivosti“ (O. Čepan).

Vydania

Zobrané spisy II. Turčiansky Sv. Martin : KÚS, 1910; 1920; 1925; 1930; 1938; 1941; 1947; 1949.

Z teplého hniezda a iné rozprávky. Martin : Matica slovenská, 1946.

Dielo V. Bratislava : SVKL, 1959.

Obecné trampoty. Bratislava : Mladé letá, 1963.

Výber I. Bratislava : Tatran, 1980.

Keď báčik z Chochoľova umrie. Bratislava : Tatran, 1983.

Z teplého hniezda a iné rozprávky. Bratislava : Mladé letá, 1987.

Literatúra

ČEPAN, O.: Kukučínove epické istoty. Bratislava : Tatran, 1972.

Jazykovedné štúdie 5. K jazyku a dielu Martina Kukučína. Bratislava : Vydavateľstvo SAV, 1960.

JURÍČEK, J.: Martin Kukučín. Život pútnika. Bratislava : Mladé letá, 1975.

Martin Kukučín v kritike a spomienkach. Bratislava : SVKL, 1957.

NOGE, J.: Martin Kukučín. Epik života — život v epike. Martin : Osveta, 1991.

NOGE, J.: Martin Kukučín, tradicionalista a novátor. Bratislava : Vydavateľstvo SAV, 1962.

NOGE, J.: Martin Kukučín, tradicionalista a novátor II. Bratislava : Vydavateľstvo SAV, 1975.

PRÍDAVKOVÁ-MINÁRIKOVÁ, M.: Textologické a štylistické problémy diela Martina Kukučína. Bratislava : SAV, 1972.

Autorka hesla

Marcela Mikulová