MENDÍK

KUBÁNI, Ľudovít (1830 – 1869)

poviedka, 1860

Poviedka Mendík (Sokol, 1860) je jedinou krátkou prózou Ľudovíta Kubániho, ktorá nebola inšpirovaná primárne autobiografickou skúsenosťou autora.

Na rozdiel od „humo-smutnoresiek“, ako autor žánrovo charakterizoval prózy Hlad a láska (1860), Pseudo-Zamojskij (1861), Čierne a biele šaty (1861), Emigranti (1870) a Suplikant (1873), sa v Mendíkovi pokúsil zladiť nosné epické princípy svojich próz s tradičnou schémou romantickej prózy s cieľom zobraziť v prozaickom texte aktuálne problémy porevolučného života na osudoch postáv, ktoré by na čitateľa pôsobili čo najrealistickejšie. Na tento účel si Kubáni zvolil dôverne známe dedinské prostredie a učiteľskú rodinu, ktorej členovia plasticky zosobňujú prijímanie a vyrovnávanie sa so zmenenými spoločenskými (v ideovom pláne prózy predovšetkým hodnotovými) pomermi na dedine v päťdesiatych rokoch 19. storočia.

Ústredným epickým konfliktom je voľba dcéry medzi poslušnosťou k rodičom, ktorí jej vyberú ženícha, a vlastným rozhodnutím, ktorá sa v ideovom podloží textu premieta do rozdielu medzi romantickým videním sveta, uprednostňujúcim idealistickú vieru v lásku, dobro, spravodlivosť a sociálnu rovnosť, a svetonázorom prakticky a materialisticky založených ľudí. Na priestore desiatich kapitol Kubáni metódou epizódnych rozprávaní načrtol príbeh Sidonie Cleopatry Šípikovej, dcéry sušického učiteľa Philippa Šípika, ktorej lásku k mladému kaplánovi Bohuslavovi Trnovskému zmarí zámer matky vydať dcéru za bohatého, ale starého, nevzdelaného a prízemného mäsiara Volovca. Svadbu so spoločensky vhodným, čiže finančne zabezpečeným ženíchom prekazí odhalenie, že Volovec je zlodej. Kaplán, ktorého manželské vyhliadky doposiaľ maril postoj budúcej svokry dôsledne sa riadiacej príslovím „najskôr fara, potom Mara“, sa medzičasom dostáva k vlastnej farnosti a Sidonia si ho napokon po otcovom rozhodnutí berie za manžela. Druhú líniu poviedky tvorí príbeh Martina Klipáka, siroty z učiteľskej rodiny, ktorý sa k Šípikovcom dostáva ako pomocník do domácnosti (mendík).

Takto zvolená sujetová schéma umožnila autorovi artikulovať viacero dobových problémov: v postave mendíka osud sirôt (pričom tragický podtext chlapcovho osudu dodal poviedke sociálny charakter, v próze tohto obdobia pomerne zriedkavý), v postave sokov Volovca a Trnovského problém spoločenských vrstiev na dedine (zbohatlíci verzus inteligencia), v konflikte Sidonie s matkou dilemu medzi starým a novým svetom. Sociálne podfarbený osud Martina Klipáka sprostredkovaný obrazmi odstrkovania, ponižovania a psychického i fyzického týrania, ktorých sa dopúšťajú manželia Šípikovci, ich syn Mutius Horatius a starší mendík Gašpar Kura, spolu s autorskými indíciami (mendík v názve poviedky, marginálna poznámka autora, aby sa čitatelia k mendíkom správali slušnejšie ako Šípikovci) sa zvykli interpretovať ako nosná zložka poviedky a jej pôsobenia. Avšak funkciou mendíka v texte nie je primárne upozorniť na zlé spoločenské a sociálne postavenie dieťaťa slúžiaceho v učiteľskej rodine, ale zabezpečiť prostredníctvom tejto postavy vhodné riešenie ústredného konfliktu. Klipák, na ktorom sa neustále neprávom vyvršuje Margaretha Šípiková, je iba raz potrestaný učiteľom, a práve vďaka tomuto trestu dochádza k odhaleniu amorálnosti budúceho ženícha: mendík za trest nocujúci v maštali sa stáva svedkom vlúpania, v strachu vybieha von, kde stretáva zaľúbeného kaplána ponevierajúceho sa okolo učiteľského domu, spolu zalarmujú dedinu a Volovec je verejne odhalený ako zlodej.

Postava mendíka a jeho funkcia v texte dôsledne zapadajú do autorskej koncepcie Kubániho, ktorá v štruktúre poviedky využíva kompozičné zákonitosti rozprávkového žánru: zvýznamňovanie mendíka v názve poviedky nie je odkazom na jej sociálny akcent, ale na funkciu pomocníka pri riešení neľahkej životnej situácie Sidonie Šípikovej, ktorú literárna historiografia doposiaľ zvykla interpretovať ako intervenciu náhody. Adaptovanie rozprávkovej schémy priznáva autor explicitne iba v závere poviedky, kde tradičnou rozprávkovou formulou ironicky komentuje nenapraviteľnosť Volovca a jeho pomocníčky: „Potrestaní a opovrhnutí od ľudí žijú, ako žili – ak nepomreli“; implicitne dochádza k jeho odhaľovaniu na úrovni postoja rozprávača, ktorý je výrazne harmonizujúci, vo vzťahu k ústredným postavám priam láskavý, ako aj markantne v pláne postáv, najmä na učiteľskom páre. Kým manželov Šípikovcov zobrazil Kubáni ako negatívne (Margaretha) či ambivalentné (Philipp) postavy, a teda implicitné objekty kritiky, záver poviedky naznačuje radikálnu zmenu ich hodnotového rámca, ku ktorej prichádza v prípade učiteľa až po vyriešení konfliktu bez jeho priameho pričinenia, v prípade manželky náhlym sebauvedomením motivovaným spoločenským fiaskom so zlodejským ženíchom. Na pozadí mimoriadne plastických postáv poviedky vystupuje Philipp Šípik ako pozoruhodný umelecký typ človeka na rozhraní medzi starým a novým svetom. Vo svojom prístupe k životu aj vo svojom mudrlantstve, ktoré sa prejavuje poučovaním, rečou preplnenou latinskými citátmi, ktorými zakrýva svoju povrchnosť a zbabelosť, pôsobí komicky: je predstavený ako prototyp muža pod papučou, ktorý pre hraničný alibizmus a pohodlnosť radšej necháva zásadné životné rozhodnutia na žene, i keď s nimi vnútorne nesúhlasí, akoby mal problémy riešiť sám s rizikom, že jej bude oponovať, a pseudovzdelanca, ktorý vlastné názory nahrádza početnými klišé a citátmi a rola dedinského učiteľa mu vyhovuje najmä preto, že o vzdelanie tu skutočný záujem nie je. V rozhodujúcom okamihu sa napokon – hoci v zhode so svojím charakterom až po vyriešení ústredného konfliktu bez jeho priameho pričinenia – „vyšvihuje na stupeň samostatnosti domáceho pána“ a za nového ženícha vyberá dcére muža, ktorého má rada. Morálnym protikladom oboch „vzorov“, ktoré Šípik reprezentuje, je kaplán Tranovský. K vyhroteniu ich povahovej protikladnosti dochádza v pôsobivej scéne písania listu, v ktorom sa Šípik rozhodne odradiť mladého nápadníka svojej dcéry od pytačiek.

Štylistické prostriedky prózy sú v zhode s autorským zámerom a charakterom postáv (latinské citáty Šípika, gemerské nárečie Volovca, detská reč mendíka), ktoré Kubáni vykreslil na rozhraní clivého súcitu a humoristického nadhľadu. Od romantickej línie príbehu rozprávač udržiava ľahko ironický odstup zvýrazňujúci humoristický charakter textu.

Poviedka Mendík sa považuje za najtypickejšiu Kubániho prozaickú prácu (O. Čepan). Vyniká umeleckou zrelosťou a ideovou určitosťou (riešenie konfliktu medzi ideálnom a skutočnosťou) a je odrazom snahy vnášať do prózy so súčasnou tematikou sociálno-psychologické črty, ktoré tejto tematike zodpovedajú.

Vydania

Mendík. Obraz z učiteľského života. In: Sokol, roč. 1, 1860, č. 3-7.

Mendík. Emigranti. Praha : Leopold Mazáč, 1928.

Valgatha a iné prózy. Bratislava : SVKL, 1965, s. 35-82.

Literatúra

ČEPAN, O.: Literárne dielo Ľudovíta Kubániho. In: Literárne postavy Gemera 1. Bratislava : Obzor, 1969, s. 222-254.

ČEPAN, O.: Ľudovít Kubáni a jeho prozaické dielo. In: Valgatha a iné prózy. Bratislava : SVKL, 1965, s. 9-33.

Autorka hesla

Jana Pácalová (Piroščáková)