MÁŠ ČO NEMÁŠ

CHMEL, Karol (1953)

básnická zbierka, 1985

Básnický debut Karola Chmela motivicky vychádza zo životných situácií, ktoré sú širšie abstrahované do filozofujúcich polôh. Zbierka si v kontexte už rozvinutej poetiky osamelých bežcov (v rovnakom roku vychádzajú Správy z jablka Ivana Štrpku) či „búrliváckeho“ debutu Jozefa Urbana (Malý zúrivý Robinson, 1985) vyhradila miesto svojskou obraznosťou a výrazom, ktoré už anticipovali nastupujúci postmoderný koncept poézie. Dobová kritika ju prijala pomerne zdržanlivo, vyčítala jej nižšiu mieru komunikatívnosti, spôsobenú autorskou tendenciou „zahmlievať výpoveď abstraktnými štylizáciami“ (E. Babín) a „vyhradzovať si báseň výlučne pre seba a svoj bizarný svet autonómneho systému jazyka“ (P. Plutko). Priaznivo prijala debut S. Chrobáková.

Názov zbierky navodzuje princíp paradoxu, ktorý je jedným z konštitutívnych princípov Chmelovej poetiky, zároveň však v sebe kondenzuje jednu z centrálnych myšlienok zbierky. Jej problematika sa sústreďuje okolo ústrednej línie: vlastnosť – vlastné (podstatné, esenciálne) – vlastniť (mať). Mottom zbierky je citát z listu (pravdepodobne priateľa) Pavla, polemicky odkazujúci na tradičné biblické mottá. Pavel objavuje kdesi „na druhé straně hlavy“, kdesi v podvedomí niečo zabudnuté detské, samozrejmé, a zároveň cudzie, vracajúce sa k hranici počiatku a konca. Úvodná báseň Tešenie je autorským predhovorom k samotnej zbierke, v ktorom sa vyznáva zo svojho postoja k používaniu jazyka („Len / pár slov…“), k predmetnému svetu a zo svojej radosti z celkom prostej, zdanlivej samozrejmosti – z napĺňania konštitutívnych, primárnych funkcií či esenciálnych vlastností („ako sa teším z ciest, / ktoré vedú“). Autor problematizuje arbitrárnosť javov, overuje pomenovania na základe ich esenciálnych vlastností. Akcentuje tieto vlastnosti fenoménov a dokonca ich ešte zintenzívňuje. Príkladom takéhoto postupu nie sú len spojenia vzniknuté na základe princípu homogénnosti až totožnosti „výkrik tmy / do tmy“ (Pohyb, nehybnosť), „vzduch plný vzduchu“ (Bez zmeny), ale aj názov druhej Chmelovej zbierky Ovocnejší strom (1989). Príťažlivosť nespočíva v protikladoch, prejavuje sa atraktivita podobného, rovnorodého: „Voda sa túla / okolo studne“ (Krnô, nálada). Istá miera prítomnosti esenciálnej vlastnosti vo fenoméne vytvára v tomto poetickom svete základný predpoklad ľudského chápania, priraďovania označovaného k označujúcemu, resp. i mimojazykový súlad označovaného s predmetom, obsahu našej predstavy s javom predmetného sveta: „O niečo menej dreva v stromoch / a skutočnosť už pripúšťa, / že sa môže vymykať našim predstavám…“ (O niečo menej…). Titulná báseň s incipitom Máš čo nemáš formuluje problém „nevlastnej“, teda potenciálnej vlastnosti, ktorou môže byť i nedostatok, t. j. negatívne vymedzená vlastnosť, resp. schopnosť pociťovať túžbu. Prostredníctvom imperatívov pripomínajúcich žáner zaklínadiel apeluje na recipienta a volá po prejavení sa: „Máš čo nemáš? / Tak to spodstatni! / Zjav sa!“ Poetické prejavenie esenciálnej vlastnosti tak relativizuje tradičný koncept pravdy, pretože „pravda je bez vlastností“ (Kontext). K overovaniu až spochybňovaniu možnosti poznávať skutočnosť pristupuje tematizovanie časopriestorových obmedzení, relativizovanie času, chronologického vnímania predmetného sveta.

Chmelove texty sa vyznačujú neustálou prítomnosťou reflexívneho, filozofického podtónu, vypovedáva však prostredníctvom obraznosti, nie pojmov, a tak zostáva vo sfére poézie. Chmel odhaľuje a analyzuje zložitosť, rozpornosť a paradoxnosť skutočnosti a ľudského bytia. Zaujíma ho kontinuita javov, ich vrstvenie, ovplyvňovanie. Texty často štruktúruje na základe kontrastnosti, ale tá zároveň predstavuje aj samotný obsah výpovede v podobe koncovej pointy. Protirečivý ráz reality spôsobuje, že lyrický subjekt stojí pred ustavičnou požiadavkou vnútornej voľby. Zápasí o vlastnú identitu, o autentickosť, v súčasnom dezintegrovanom svete, na ktorého akceleráciu odpovedá koncentráciou času (minulosti, prítomnosti i budúcnosti) v jednom obraze. Chmelov básnický výraz charakterizuje výrazová úspornosť až (strážayovská) gnómickosť, úsporná metaforika, voľný verš (ambícia realizovať viazaný verš je veľmi zriedkavá), civilnosť a citovosť. Mnohé z básní majú záznamovo-momentkový charakter, rekonštruujú vnem, silu okamihu. Momentky podliehajú autorskej disciplíne, prejavujúcej sa v cite pre mieru a tvar. Sú aforizujúce alebo ironizujúce, vyznačujú sa presnosťou a prísnosťou myšlienky. Výsledným efektom je éterickosť a hĺbka, pričom značnou zdržanlivosťou odkazujú na asketický typ postmoderny.

Karol Chmel je jedným z iniciátorov domestikácie postmoderného modu básnenia v slovenskom kontexte. Už svojím debutom prispel k rozširovaniu tematických okruhov slovenskej poézie o poetické reflektovanie otázok jazyka a reči, vzťahu jazyka a skutočnosti, resp. autonómnosti jazykových znakov, otázky relativity času či zdržanlivého vypovedávania na hranici mlčania ako reakcie na relativitu poznávania, prípadne absenciu konečného zmyslu.

Vydania

Máš čo nemáš. Bratislava, 1985.

Literatúra

BABÍN, E.: Tri nové tváre. In: Pravda, roč. 67, 1986, č. 41, 18. 2. 1986, s. 5.

CHROBÁKOVÁ, S.: Byť, čiže mať. In: Romboid, roč. 21, 1986, č. 4, s. 71-73.

CHROBÁKOVÁ, S.: Juxtapozícia (Problémová úvaha nad poéziou Karola Chmela). In: Slovenská literatúra, roč. 42, 1995, č. 2-3, s. 140-150, č. 4, s. 267-279.

PLUTKO, P.: Slovenská poézia ’85. In: Slovenské pohľady, roč. 102, 1986, č. 7, s. 47.

Autorka hesla

Ľubica Somolayová (Schmarcová)