MARÍNA

SLÁDKOVIČ, Andrej (1820 – 1872)

básnická skladba, 1846

Vrcholné lyricko-reflexívne dielo slovenskej romantickej poézie predstavujúce subjektívno-ľúbostnú podobu štúrovskej tvorby.

Podnetom k napísaniu skladby bola osobná ľúbostná skúsenosť Andreja Sládkoviča: jeho nešťastná láska k Márii Pišlovej sa stala východiskom básnických reflexií o láske k žene, k životu, k okolitému svetu, k rodnému kraju a k dobovo aktuálnym otázkam vlastenectva a národnosti. Zároveň je to aj intelektuálna reflexia o láske, kráse, rozume a mladosti, ktorá nesie znaky dobovej hegelovskej filozofie, predchádzajúcej literárnej tradície (J. Kollár) a domáceho romantického svetonáhľadu.

Marína znamenala medzník vo vývine slovenskej romantickej poézie. Sládkovič v nej rozšíril tvorivé možnosti štúrovskej tvorby. Priniesol zvýšenú senzualitu, zdôrazňovanie subjektu a jeho rozporného citového života a vášnivosť. Do centra básnického prejavu sa dostali intímne vyznania a ospevovanie milovanej ženy. Skladba tiež obohatila strofický inventár romantickej poézie. Je napísaná umelou desaťveršovou strofou, odlišnou od jednoduchej dikcie folklórnej piesne. Verše sú striedavo desať- a osemslabičné. Strofy sú relatívne samostatné sémanticko-syntaktické jednotky. Z hľadiska obraznosti je to najbohatšia romantická poézia. Charakterizuje ju apostrofickosť a vznešenosť.

Pôvodne sa skladba skladala z 219 strof, ktoré Sládkovič neskôr rozšíril o ďalšie strofy, pridal k nim cyklus v rukopise pomenovaný Pohronská Víla a záver, čím sa konečný počet ustálil na 291 strof.

Skladbu tvorí niekoľko tematicko-reflexívnych celkov, ktoré sú jej základným kompozičným činiteľom. Z obsahového hľadiska ju možno rozdeliť na dve časti: 1. lyricko-epickú, zobrazujúcu lásku lyrického subjektu k Maríne ako k žene; 2. reflexívno-symbolickú, v ktorej intímna láska k žene nadobúda nadosobný, spoločenský a filozofický rozmer.

Začiatočné strofy básne sú oslavou nadčasovej krásy. Krása je jedným zo základných hesiel básnikovho ideového programu a jeho tvorivého úsilia. Je zjednocujúcim činiteľom skladby. Pre básnika je stelesnením všetkých pozemských a nadpozemských krás  ospevovaná Marína. Milovaná žena je aj zosobnením krás rodnej zeme. Marína nie je teda len žena, ale tiež symbol lásky a krásy, pričom v závere dostáva podobu éterickej bytosti.

V prvej časti skladby jednoznačne prevláda subjektívny princíp. Básnik vychádza z prežívania svojho vnútra, z bohatého sveta citov a zmyslov. Osobné túžby postupne objektivizuje, rozširuje hranice vlastného ducha do objektívnych, prírodných a univerzálnych súvislostí. Intenzívne ospevovaná láska k Maríne – žene mu postupne dovoľuje vyjadrovať sa ku kráse, k pravde, k mladosti, k prírode, k národu a k pozitívnym hodnotám života. Láska má v Sládkovičovej skladbe široké dimenzie, je to tiež láska k pozitívnym hodnotám, v ktorých sú obsiahnuté univerzálne polohy autorovho a všeobecne ľudského ducha.

Sládkovič zasadzuje svoju lásku do slovenskej prírody a nerozdeľuje svoje srdce na dvoje ako Kollár („pol srdca vlasti, pol Míne“), ale zjednocuje osobný princíp s nadosobným. Končí priznaním nedeliteľnej jednoty lásky k deve a lásky k vlasti. V závere dospieva k harmónii vznešeného a veľkého, časného s nadčasovým a reálneho s nadskutočným. Intímnu, subjektívnu výpoveď vystriedala hlboká reflexívnosť a symbolickosť.

Sládkovičovo tvorivé gesto tu charakterizuje odokrývanie protirečení a ich dialektické spájanie, zlučovanie jednotlivých javov so všeobecnými javmi. Cez syntézu sa chce dostať k vyššiemu zmyslu bytia. Hľadá rovnováhu medzi subjektívnym a objektívnym svetom.

Sládkovič písal Marínu v roku 1844. V roku 1845 bola predložená na čítanie v spolku Tatrín, aby bola schválená na vydanie. Podľa záznamov Jána Kalinčiaka bola však odsúdená ako „hriech oproti duchu slovenskému a oproti budúcnosti slovenskej, lebo vraj kto je za národ pravdive zaujatý, s takými vecami sa zapodievať nemá“. Po takomto odmietnutí sa Sládkovič pokúsil vydať Marínu vlastným nákladom, ale nenašiel dosť predplatiteľov. Napokon ju vydal peštiansky učiteľ Ján Kadavý. Skladba mala hneď priaznivý ohlas v dobovej literárnej kritike. Zmienky o negatívnych ohlasoch nie sú ani v korešpondencii, dokonca ani zo strany Ľ. Štúra. J. M. Hurban napísal, že básnik v Maríne spája „oheň lásky svojej s túžbami vyššími na lepšiu skutočnosť národného blaha uprenými“. M. Dohnány sa v prílohe Slovenských národných novín Orol tatránski nadchýnal: „Marína je pekný kvet na poli literatúry slovenskej, bo je ona výtvor najčistejšej poézie veku budúceho, pravdy a skutočnosti a zmierenia sa sveta s Bohom.“ Takisto chválil krásu jej umeleckého prejavu.

Marína bola prvá a jediná kniha poézie zo štyridsiatych rokov 19. storočia, ktorá vyšla v spisovnej slovenčine.

Vydania

Marína. Spevi Andreja Sládkoviča. Pešť : nákladom Jána Kadavého, 1846.

Spisy básnické Andreja Sládkoviča. Banská Bystrica : E. Krčméry, 1861.

Marína. Praha : nakl. J. Otto, 1921.

Marína. Turčiansky Sv. Martin : Matica slovenská, 1940; 1941.

Marína. Bratislava : SAVU, 1946 (faksimile pôvodného vydania).

Dielo I. Bratislava : SVKL, 1961.

Literatúra

BAKOŠ, M.: Vývin slovenského verša od školy Štúrovej. Bratislava : Vydavateľstvo SAV, 1966, s. 118-125.

DOHNÁNY, M.: Marína. Spevi Andreja Sládkoviča. In: Orol tatránski, roč. 2, 1847, č. 56, s. 444-445; č. 57, s. 452-454.

HURBAN, J. M.: Marína. Spevi Andreja Sládkoviča. In: Slovenskje pohľadi na vedi, umeňja a literatúru, roč. 1, 1847, č. 2, s. 54.

KALINČIAK, J.: O literatúre a o ľuďoch. Bratislava : Pravda, 1949, s. 47-98.

KOCHOL, V.: Andrej Sládkovič. In: Poézia štúrovcov. Bratislava : Vydavateľstvo SAV, 1955, s. 86-202.

KOCHOL, V.: Vyvrcholenie obrodeneckej literatúry. In: Dejiny slovenskej literatúry II. Bratislava : Vydavateľstvo SAV, 1960, s. 389-403.

KRAUS, C.: Básnik Andrej Sládkovič. In: Na vlastný čas sa odvolaj. Bratislava : Obzor, 1970, s. 21-27.

KRAUS, C.: Poznámky. In: SLÁDKOVIČ, A.: Dielo I. Bratislava : SVKL, 1961, s. 615.

MATUŠKA, A.: O romantizme. In: Litteraria XVI. Bratislava : Vydavateľstvo SAV, 1974, s. 5-15.

Autorka hesla

Irena Bilińska