MALOMESTSKÉ ROZPRÁVKY

JESENSKÝ, Janko (1874 – 1945)

zbierka krátkych próz, 1913

Obsahuje desať próz, napísaných v rozmedzí rokov 1897 – 1912. Presné datovanie poznáme len pri štyroch textoch. Zbierka patrí medzi najčítanejšie a najvydávanejšie knihy Janka Jesenského. Práve v nej nastala vzácna situácia porozumenia autorského i čitateľského kódu bez devalvácie umeleckej hodnoty textu. Obsahuje prózy Šťastie v nešťastí, nešťastie v šťastí, Slnečný kúpeľ, Výborník, Večera, Doktor, Moja domáca pani, Vádium, Redaktor, Vydaj, Strašidlo.

Noblesný Jesenský bytostne odmietal malomeštiactvo s jeho plytkosťou a falošným predstieraním. Malomeštiak bol preňho vždy pripravený pohŕdať úprimným citom ako zbytočnou rekvizitou, ktorá život komplikuje. Proti zdevastovanej morálke malomesta pôsobilo groteskno-satirické gesto veľmi účinne (potvrdzuje sa to najmä v autorovej nasledujúcej knihe Novely). Jesenského autorská suverenita prekrývala hlbokú životnú skepsu pomocou štylistickej bravúry. Z dokonalého ovládania jazyka vybudoval svoju najobávanejšiu zbraň – „ľahkým perom“ dokázal písať o veľmi nepríjemných veciach. Jazykom sa zmocňoval i trestal svojich hrdinov. Uvoľneným, nepatetickým spôsobom potvrdzoval svoju nadvládu nad textom.

Jesenský nenapísal veľa „typických“ dedinských poviedok, a aj keď písal o dedinčanoch, nebol to zmierlivý, chápajúci, dobrácky pohľad. Na rozdiel od Tajovského, ktorý opisuje „drsné“ fakty, Jesenský je drsný v téme, resp. vo „filozofii“ problému. Napríklad často dezinterpretovaná poviedka Šťastie v nešťastí, nešťastie v šťastí nie je tajovskovsky náchylná hľadať v dedinčanoch „tajných boháčov“. Jesenský sa zabáva na tom, ako si sedliak Ďuro Koštiaľ myslí, že prekabátil pánov, čo ho kočom zhodili do blata, no nakoniec je „dobehnutý“ on sám.

Celú varietu groteskných postupov Jesenský rozohráva v zrelej poviedke Vyborník. Ocitá sa totiž na dôverne známej pôde malomesta, kde sa pod heslom „ruka ruku umýva“ veľmi podozrivo šafári. Obuvník Dionýzius Ježo je typickým reprezentantom smradľavého mestečka, kde „z hostinca vyteká kanál a celý rínok smrdí“, kde je „päť lámp a ani jedna nikdy nesvieti“, keďže richtár kradne petrolej. Na Ježovi Jesenský demonštruje úžitkový, primitívny egoizmus malomeštiackeho uvažovania, akého si do sýtosti užil za roky svojho pôsobenia v Bánovciach nad Bebravou (1905 – 1914): „Čižmy a nie trotoár. Dosiaľ sme boli bez neho, budeme aj ďalej.“ Spochybnenie mestskej autority (Ježo bol „výborník“) v závere poviedky jeho vlastnou ženou, ktorá ho vyvlečie z dôležitého zasadnutia mestskej rady, komicky komplementarizuje s richtárovým vážnym preslovom: „Svetlo, páni moji, nám je potrebné…“ S potrebou „svetla“ do zadubených hláv sa v obraznej rovine úprimne stotožňuje sám autor.

S čitateľsky produktívnym využitím kontrastu sa stretávame napríklad v poviedke Slnečný kúpeľ. Tu je to kontrast mestského, „osvieteného“ spôsobu udržovania si telesnej kondície a zdravia predstaviteľov malomestskej inteligencie so životným spôsobom sedliakov, ktorí majú pri práci dosť vzduchu a pohybu a „od krstu sa nekúpu“. Ústredný problém v poviedke Večera – neschopnosť manželky uvariť večeru pre nápadníka dcéry – je pre starého učiteľa dôvodom na rozvod. Komický účinok je opäť spôsobený kontrastom – nepomerom príčiny a následku. Jesenský tu v tragikomickej polohe naznačuje to, čo takpovediac teoreticky rozpracúva vo svojich novoromantických novelách (napríklad Slovo lásky, Otroci, Bozk) – že totiž žena je pasívnym trpným objektom, ktorý si muž vyhliadne. V tejto poviedke dovádza „problém“ do groteskno-absurdnej roviny: ani nie nádejná nevesta, ale večera rozhodne o budúcom ženíchovi.

Jesenského realistické novely charakterizuje uvoľnenosť, prejavujúca sa až v rozkošníckom zmocnení sa textu, ako to vidíme aj v poviedke Doktor. Hodinár Sásik je groteskná figúra, ktorá na tanečnej zábave utrpí veľké fiasko nie preto, že „zriedkakedy zatiahol do slovenčiny“ a zle hovoril po maďarsky, ale preto, že mal „panské maniere“ a hocikedy „zatajil svoje remeslo“, čím urážal všetkých poctivých remeselníkov.

Komickou štúdiou nepochopeného altruizmu je poviedka Moja domáca pani. V ja-rozprávaní je zachytená hrdinova eufória z tanca i z toho, že vychádzal tanečniciam v ústrety, volil slová, ktoré sa im páčili a robili im radosť. Komika je dotovaná čítaním myšlienok rozprávača: „Ja hľadím na všeobecný záujem, je pravda, ale i ja ustanem a spotím sa.“ V rozkošníckej samoľúbosti doznievajú uňho spomienky na bál: „Slečne Ele som ukázal, kto vie tancovať – ja. Na každý pád jej bude ľúto – za mnou.“ Dominujúcim konštrukčným postupom na malej epickej ploche je opäť kontrast: „Rúčka v pazuche. V pazuche ľúbostné fluidum. Plný mesiac. Biela cesta. Zemiaky zľava, raž sprava. Cvrčky. Krása, cit, láska. Znamenitý majáles to bol.“ Nejde však už len o „kompromitujúce“ susedstvo poetizmov so zemiakmi a ražou, relevantný je ironický paradox nezištného správania sa rozprávača, ktorému ide „o všeobecné blaho“, a zištnej domácej, ktorá mu znepríjemňuje život, lebo sa na bále nevenoval jej dcére.

Kontrast bez explicitného komentára určuje aj koncepciu dedinskej poviedky Vydaj: túžba po bohatom vydaji preváži všetky ľúbostné ideály mladosti.

Jesenského polemika s opisným a „ideálnym“ realizmom sa odohráva na úrovni – obrazne povedané – „maškarády“. Táto úroveň mu poskytuje možnosť poukázať na ambivalentnosť reality: nič nie je také, ako sa nám na prvý pohľad zdá. Toto konštatovanie sa dotýka aj žánrov. Jesenský píše „nezáväzné“ besednice, aby sa práve tieto stali usvedčujúcim materiálom všetkých malomestských zvráteností. Preto jeho texty nedevalvuje ani fakt, že sú mnohé „len“ rozvedené anekdoty alebo zaujímavé príbehy. Nepochybným spoločným znakom i tých žánrovo „najnižších“ Jesenského próz je vysoký stupeň autorskej sebareflexie a zdôraznený spoločensko-kritický aspekt – s čím sa nestretávame v umelecky poklesnutej literatúre.

Vydania

Malomestské rozprávky. Ružomberok, 1913; Martin, 1921; 1934; 1939; 1941; 1947 (In: Výbor z malomestských rozprávok); Liptovský Mikuláš, 1944; 1948 (In: Sobrané spisy Janka Jesenského. Sv. 3); Bratislava, 1953 (In: Ženích a iné rozprávky); 1957 (In: Spisy 3. Krátka próza); 1960; 1963; 1968 (In: Slnečný kúpeľ); 1966; 1977 (In: Janko Jesenský 2. Próza); Liptovský Mikuláš, 1996; Bratislava, 2003; 2005.

Literatúra

ČEPAN, O.: Stimuly realizmu. Bratislava, 1984, s. 269-428.

GÁFRIK, M.: Próza Slovenskej moderny. Bratislava, 1993, s. 58-92.

Janko Jesenský v kritike a spomienkach. Bratislava, 1955.

KRČMÉRY, Š.: Výber z diela 4. Bratislava, 1955.

MATUŠKA, A.: Nové profily. Bratislava, 1950, s. 81-114.

MATUŠKA, A.: Medailóny. Bratislava, 1960, s. 59-61.

MRÁZ, A.: Janko Jesenský. Praha, 1948.

VOTRUBA, F.: Vybrané spisy 1. Bratislava, 1954, s. 78-92.

Jozef Gregor Tajovský a Janko Jesenský. In: Literárny archív 31/94. Martin, 1995, s. 97-224.

Autorka hesla

Marcela Mikulová