MALINOVSKÉHO 96

STRÁŽAY, Štefan (1940)

básnická zbierka, 1985

Ôsma zbierka potvrdila výsostné postavenie autora ako solitérneho básnika v slovenskej poézii. Súčasne anticipovala jeho ďalší básnický vývin, ktorý naplno zaznel v nasledujúcej tvorbe (Elégia, 1989; December, 1990; a najmä Interiér, 1993). Ide o pozvoľnú premenu autorovej poetiky od jej zmyslovo-konkrétnej podoby, čiastočne ovplyvnenej atmosférou konkretistickej poézie v šesťdesiatych rokoch, k odkrytej básnickej reflexii, ktorá inklinuje k stieraniu druhových rozdielov medzi poéziou a lyrickou prózou.

Už pri predchádzajúcich zbierkach (opakovane vzájomne prepojených titulmi básní a zbierok) sa hovorilo o tzv. epizácii básní, o „malých príbehoch“ viažucich sa k veciam, neskôr k ľuďom a ich vzťahom. Dobová kritika konštatovala úspornosť výrazového arzenálu, tiež vzhľadom na to, že autor už v sedemdesiatych rokoch opustil metaforu ako nosný prvok básnickej štylizácie a sústredil sa na „neviditeľnú drámu“ ľudskej existencie (v čase). Svoje zistenia v tomto smere zaznamenáva štylisticky tradičným jazykom, dôležitú úlohu zohráva myšlienkové, obvykle kontrastné pointovanie krátkych textov. Cyklus Poznámky, zaradený do knižky Malinovského 96, je vyústením autorovho úsilia o „čistú“ poéziu, ktorá by bola nesená iba intenzitou významových vzťahov prirodzenej, predliterárnej skutočnosti, bez prispenia uvoľnených lexikálnych štruktúr.

„Minimalistický“ variant básne výrazovo zodpovedá významovému smerovaniu tejto poézie k elementárnym životným hodnotám a významom. Autor je zároveň jedným z mála básnikov, ktorí v rámci naznačenej autorskej intencie neuviazli v popisnosti a významovej vyprázdnenosti realistickej, resp. civilnej poézie. Hlavnú zásluhu na tom má jeho schopnosť vidieť a básnicky účinne vyjadriť vnútornú rozporuplnosť bytia, ktorá sa prejavuje v mnohorakých podobách: prostredníctvom prehliadaných detailov, fragmentov a samozrejmostí každodennej ľudskej existencie. Práve spomínané prvky tvoria tematické východisko básní, a to nielen v zbierke Malinovského 96. Svet ľudí, ich vecí a vzťahov, ktorý obvykle zakúšame „tu“ a „teraz“, mimo širšieho časového sledu a priestorovej konštelácie, tu vystupuje v disparátnosti prítomného zážitku, v jeho javovej diskontinuite, teda príležitostne a náhodne. Lyrický subjekt poézie prostredníctvom otázok, ktoré si autor neustále kladie, iba s neurčitosťou, váhavo a pochybovačne, smeruje k významovému integrovaniu vonkajšieho i vnútorného sveta, k jeho sceľovaniu z perspektívy celoživotného oblúka. Motívy starnutia, ale aj motívy smrti sa tu vynárajú spolu so skúmaním vlastnej zodpovednosti a užitočnosti pre iných. („Svet nie je len tak. To ty / zjednocuješ jeho prvky, možno / si jeho zmyslom – / je to námaha.“) Autor pritom nezastiera – naopak, zdôrazňuje – paradoxy a kontrasty, ktoré človeka a jeho život nielen sprevádzajú, ale aj utvárajú v jeho diferencovanej úplnosti a súčasne otvorenosti. Odtiaľ plynie základné významové napätie básní.

Spolu s témami o povahe ľudského jestvovania sa dostávajú k slovu aj otázky súvisiace s ontológiou reči, resp. básne. („Reč: čosi hovoríme my / a čosi / ona.“) Na jednej strane v zbierke nájdeme básne koncipované ako záznamy, útržky cudzích monológov či dialógov, ktoré majú schopnosť vypovedať viac, než je ich doslovný obsah. Na druhej strane pripomínanie bezmocnosti, zameniteľnosti, nezáväznosti slova korešponduje so skepsou, jemnou iróniou či smútkom. Významové ambivalencie sa prekrývajú s ambivalenciou čoraz strohejšej básnickej inštrumentácie, ktorá sa stále viac spolieha na skúsenostný komplex účastníkov básnickej komunikácie a stále menej na verbálne inscenovanie samotného básnického tvaru.

Subjekt básní, viackrát explicitne identifikovaný s básnikom, sa však dokázal zabývať aj v zložitom a nejednoznačnom svete elementárnych významov a zo svojho „neradostného“ poznania vyťažiť osobný zisk. Práve na „zneistenom“ interpretačnom pozadí vonkajšieho sveta i sveta básne totiž môže prekvapujúco zažiariť každý konkrétne odpozorovaný detail, situácia, slovo, vec v nezameniteľnej určitosti jej prítomnej prezentácie. Identita človeka a jeho sveta tak v konečnom dôsledku vystupuje ako ustavičný proces interpretácie a reinterpretácie konkrétnych životných faktov a dát, ako kultúra otázok bez konečných odpovedí. V tom väzí sila (v podobe životnej múdrosti) a súčasne slabosť (v podobe istého stupňa rezignácie, resp. priveľkého hodnotového rozkyvu) autorovej životnej filozofie a jej básnickej prezentácie. („Svet, ktorý si vymýšľam, / už dávno nie je bez chýb, nakoniec, / všeličo som pochopil. Ale nebol by som čakal, / že k jeho úplnosti budú nevyhnutné / nakoniec všetky.“)

Pri básňach zbierky možno jedným dychom hovoriť o pulzovaní básnických významov a súčasne o ich zmrazovaní, čo je dôsledkom prekríženia často aj protichodných významových radov a motivácií na spodnom pláne básne. Inštitúcia sebaoslovenia v lyrike (gramaticky realizovaná prostredníctvom druhej osoby singuláru), s ktorou Strážay pracuje od svojich básnických začiatkov, potvrdzuje naznačené zdvojenie autorského kódu (poézia –  esejistika – próza, imaginatívnosť – reflexia a pod.). Prostredníctvom tejto básnickej inštitúcie lyrický subjekt zachytáva a zároveň z inej (posunutej) perspektívy hneď aj komentuje svoju životnú skúsenosť. Významová i výrazová „podvojnosť“ alebo „pomedznosť“ – textov mala za následok určité ťažkosti pri snahe literárnokriticky (jednoznačne) uchopiť podstatu a zmysel tohto typu básnickej poetiky.

Dnes je celkom zjavné, že podobná jednoznačnosť literárnokritických úsilí nemá žiadne odôvodnenie. Strážayov básnický (a filozofický) svet v neustále sa meniacich „odtlačkoch“ našiel spojenca napríklad v postmodernej „estetike rozporu“ W. Welscha či v Lyotardovej „estetike vznešeného“, ktorá rešpektuje každú textualitu v korelácii s princípom nevýslovného a nevysloviteľného.

Vydania

Malinovského 96. Bratislava, 1985.

Literatúra

HAJKO, D.: Š. Strážay: Malinovského 96. In: Slovenské pohľady, roč. 102, 1986, č. 4, s. 126–128.

HAJKO, D.: Interpunkcie života. In: Nové slovo, roč. 28, 1986, č. 15, príloha Nedeľa, s. 3.

HAUGOVÁ, M.: Š. Strážay: Sestra. In: Romboid, roč. 21, 1986, č. 10, s. 89.

HEVIER, D.: Tíšivé objavy Štefana Strážaya. (Doslov.) In: STRÁŽAY, Š.: Palina. Bratislava, 1990, s. 81–85.

Kritici diskutujú o Strážayovej Paline. (Prispeli: Ľ. Feldek, V. Kochol, V. Marčok, K. Rosenbaum, J. Šimonovič, J. Števček.) In: Romboid, roč. 16, 1981, č. 3, s. 11–21.

MOJÍK, I.: Š. Strážay: Malinovského 96. In: Romboid, roč. 21, 1986, č. 6, s. 87.

Autorka hesla

Stanislava Chrobáková-Repar