MAJSTRI

ŠIKULA, Vincent (1936 2001)

román, 1976

Prvý diel románovej trilógie, na ktorý voľne nadväzujú romány Muškát (1977) a Vilma (1979). Druhé vydanie románového cyklu vyšlo roku 1981 pod spoločným názvom Majstri.

Román je rámcovaný obdobím vojnového slovenského štátu a začiatkom Slovenského národného povstania. Priestor, kde sa situácie, konflikty a vzťahy medzi hlavnými postavami rozvíjajú, je presne určený: je ním fiktívna románová dedina Okoličné a Šikulovi dôverne známa topografia západného Slovenska medzi Modrou a Trnavou.

Z kompozičného hľadiska rozvrhol autor Majstrov na päť častí: Tesári, Dvaja, Veža, Divadlo, Slnečné hodiny. Motivické okruhy prvých dvoch častí sa viažu predovšetkým na život a prácu štyroch Guldánovcov – tesárskych remeselníkov (starý majster Guldán a jeho traja synovia – Jakub, Ondrej, Imrich), ich pôvodnú rodinnú jednotu, na postupný rozpad rodinného zväzku a vytvorenie nových vzťahov okolo ústredných postáv v súvislosti so vstupom ženských postáv do deja (Julka, Marta a Vilma ako životné partnerky Guldánových synov). Vo Veži dominujú dve nové motivické pásma: rozprávanie o stavbe kostola v Cerovej ako epickej metafory dobového slovenskoštátneho politického a sociálneho poriadku uprostred „rúcajúceho sa sveta“ a rozprávanie o románe, poviedke, umení a „umeniach“. Dobový obraz slovenskej dediny tesne pred vojnou podáva Šikula v jemne parodizujúcich, humorných a pitoreskných polohách. Strieda ho s biblickými alegóriami a kresťanskými mýtmi, s reflexiami o procese umeleckej tvorby a s individuovanými obrazmi románových postáv. Experimentátorské striedanie rozličných motivických pásiem umožňuje spisovateľovi prejaviť svoj spontánne uvoľnený naratívny temperament, vniesť súčasný uhol autorského pohľadu a zároveň hodnotiaci postoj na danú problematiku. Šikulov rozprávač sa dlhým naračným meditovaním alebo krátkym aforistickým vyjadrením neustále pohybuje medzi pásmom autorského rozprávača, pásmom postáv a pásmom „kibica“. „Kibic“ je vnútorným protihráčom autorského rozprávača (jeho doménou je irónia, sebairónia, sarkazmus, paródia, burleska, groteska), pričom neraz dochádza k ich vzájomnému prelínaniu. Na týchto miestach sa zvyčajne hovorí o neduhoch v totalitnej spoločnosti, literatúre, v literárnom živote a v umení. Možno aj preto nazvala kritika Majstrov „románom o románe“ (J. Noge). Veža je typický príklad Šikulovej schopnosti i jeho riskovania úplne odsunúť tradičné románové postupy a potlačiť epický príbeh na krajnú možnú mieru.

Štvrtá časť – Divadlo – je rozvinutím autorskej komunikačnej stratégie v podobe provokatívneho postoja rozprávača k čitateľovi i k sebe samému. S miernym náznakom irónie vyzýva rozprávač čitateľa k „aktivite“ a necháva mu na konci tejto časti dokonca voľnú stranu, na ktorú môže vpísať svoje vlastné postrehy, „múdrosti i nemúdrosti“. Divadlo ako hra mnohorakých podôb i ako symbol ľudských zvykov dodržiavaných pri určitých obradoch sa v románe spája s motívom svadby Imra a Vilmy a s komickými „divadelnými“ výstupmi kostolníka, farára a maliarov, objednaných na vymaľovanie nového kostola. Za komickosťou sa však skrýva tvrdá realita čias (v rozhovore s farárom presadzuje maliar tvrdošijne, zdanlivo iracionálne, modrú farbu, ale čitateľ už podvedome cíti, že druhoplánovo tu ide o jeho silný vnútorný protest voči „dobovo módnej“ hnedej či čiernej farbe).

Poslednú, najrozsiahlejšiu časť románu tvoria Slnečné hodiny. Dejová os prechádza od motívov rozprávania o konkrétnych pravdách života cez ľudové politizovanie o vojne prostredníctvom Karčimarčika, majstra Guldána, jeho synov, rozprávača i kibica k motívom postupného uvedomovania si miesta a postoja románových postáv k protifašistickému ľudovému hnutiu. Pod viac-menej živelným vedením Karčimarčika, Raninca a Onofreja odchádza Imrich spolu s ďalšími chlapmi z Okoličného do Povstania. Autor pokračuje aj „v divadelnej línii“, ktorá však nadobúda nové dimenzie: predchádzajúce jemné humorno-karnevalové ladenie vystrieda modalita tvrdšej paródie, sarkazmu a kritiky politických pomerov na Slovensku – nimi Šikula odhaľuje najmä ľudské charaktery a morálku postáv v čase pred vypuknutím SNP.

Druhý diel trilógie – Muškát – je zameraný na udalosti Povstania v roku 1944 až po oslobodenie Slovenska. Má dvanásť kapitol takmer rovnakého rozsahu, čo predznamenáva zovretejšiu a pravidelnejšiu výstavbu diela. V úvode sa majster Guldán, Vilma a jej rodina vyrovnávajú s odchodom Imra do Povstania bez akejkoľvek rozlúčky. Ďalšie kapitoly predstavujú v podstate dve dejové pásma: prvé sa odohráva priamo na povstaleckom strednom Slovensku a spája sa s postavou Imricha, druhé pásmo sa viaže na západné Slovensko – na postavu chlapca Rudka, na Vilmu, starého majstra, na príchod nemeckej kolóny do Okoličného a na kontakt dediny „s vonkajším“ svetom prostredníctvom listov Vilminho švagra, žandára Štefana. Obe dejové pásma sa pravidelne striedajú. Napriek tomu, že v poslednej kapitole sa Imrich vracia z Povstania domov, jej názov je rovnaký ako v prvej kapitole – Kde je Imriško? Autor touto otázkou predznamenal v podstate záver celej trilógie: Imrichov fyzický príchod neznamenal jeho skutočný návrat do života; epický príbeh vyčerpaného a ťažko chorého Imra sa uzavrie smrťou.

Šikula organicky zaraďuje do autorského pásma i pásma postáv celý systém otázok, ktorými zvyšuje expresívnosť diela, zvýrazňuje hovorovosť a ľudové filozofovanie dedinčanov. Princíp otázok využíva autor najmä pri modelovaní postáv (napr. obraz Rudka) a pri zobrazovaní psychiky hlavných protagonistov v problémových alebo v hraničných situáciách ich vnútornými monológmi. Redundanciou a neustálym gradovaním otázok vyjadruje autor svoj postoj k vojne, k jej absurdnosti, pričom zobrazuje aj nútenú účasť jednoduchého nemeckého človeka vo vojne. (Scéna, kde sa Imrich Guldán v horúčke stotožní s vojakom Wassermannom, patrí medzi esteticky silné miesta v Muškáte.)

Vilma, posledná časť trilógie so zhustenou novelistickou kompozíciou, má len tri kapitoly: Chlapec, Medené srdce, Vilma. Sú zamerané na troch hlavných protagonistov: štylizovaného i autoštylizovaného ja-rozprávača Rudka (Rudenka, postupne dospievajúceho na Ruda), ktorý plní funkciu očitého svedka, pozorovateľa i komentátora tragického osudu manželov Guldánovcov, ďalej na postavu Imricha a jeho márny pokus včleniť sa do povojnového života a konečne na psychiku a hlbokú ľudskú drámu Vilmy, symbolizujúcej v románe utrpenie žien „mŕtvych“ povstalcov. Vilmin životný údel po boku nevyliečiteľne chorého a chradnúceho manžela, jej bolestný zápas s minulosťou, ktorá im napriek mierovým časom bráni v normálnom manželskom spolužití, je ďalšou veľkou epickou metaforou diela o „anonymnej histórii“ žien ako ochrankýň domova, starcov, detí i „prázdnych mužských postelí“, metaforou ich tichého hrdinstva. Životná nenaplnenosť Vilmy a obraz jej neľahkej situácie aj po vojne najlepšie vystihuje konštatovanie samotnej Vilmy: „Nuž takýto ja mám život! On bol v horách, a ja som tam dodnes!“

Charakteristické znaky Šikulovho rozprávačstva možno nájsť už v jeho poviedkovej a novelistickej tvorbe zo šesťdesiatych rokov. V trilógii Majstri však autor povýšil rozprávačstvo na hlavný epický princíp a obohatil ho o tvorbu funkčných emblémov v súvislosti s voľbou tesárskej remeselníckej profesie a jej uplatnenia aj v čase vojny (letokruhy stromov ako emblém zviazanosti ľudských generácií, zem ako emblém múdrosti a spravodlivosti, príroda ako emblém rovnováhy života, tesárstvo ako emblém tvorivosti a pracovnej aktivity, slávy a hrdinstva jednoduchých ľudí, vojna ako emblém ľudského zániku a ničenia základných materiálnych hodnôt). Vytvorené emblémy sú potom životodarným podhubím pre silne individualizované zobrazovanie života ľudového človeka v konkretizovanej realite vojnových čias, pretože vytvárajú estetickú tenziu v súvislosti s jeho nevôľou vstúpiť do nezmyselného a ničivého vojnového pohybu. Najmä preto v Šikulovej trilógii programovo dominuje filozofia ľudového človeka (spolu s emblémom kresťanstva), ku ktorej inklinuje aj sám autor.

Román Majstri vyvolal prvú závažnejšiu polemickú diskusiu medzi literárnymi kritikmi v druhej polovici sedemdesiatych rokov na stránkach časopisov Slovenské pohľady, Romboid a Nové slovo. Napriek rôznosti a protichodnosti názorov kritici zhodne označovali Majstrov za „román rozprávača“, v ktorom sa odráža Šikulov zápas o nový tvar románu ako literárneho žánru.

Šikula nechcel ísť cestou zobrazovania „rozhodujúcich triedne nepriateľských síl“, ako to v roku 1977 od neho žiadal kritik D. Okáli, odmietol stať sa epigónom svojich predchodcov (najmä Mináčovho úsilia o historickú komplexnosť). Chcel ukázať len istú časť historickej reality spätej s jeho rodnou lokalitou, tú zobraziť komplexne, po novom, a tak spoluvytvárať celok, či presnejšie, včleniť sa do celku slovenskej literatúry, do jej zatiaľ nezmapovaných a obchádzaných miest.

Rozprávačove reflexie, inovované naračné postupy, ako aj autorovu originálne konkretizovanú reinterpretáciu pohľadu na dejinné procesy i účasť ľudového človeka, osobitne žien v tzv. veľkých dejinách, možno pokladať za hlavný vklad Vincenta Šikulu do literárneho procesu sedemdesiatych rokov.

Vydania

Majstri. Bratislava, 1976; Muškát. Bratislava, 1977; Vilma. Bratislava, 1979; Majstri, Muškát, Vilma. Bratislava, 1981.

Literatúra

BLAHOVÁ, A.: Estetické a spoločenské v Šikulovej próze. In: Romboid, roč. 17, 1982, č. 3, s. 68–74.

HORÁK, G.: Reč o reči v románe V. Šikulu Majstri. In: Slovenská reč, roč. 42, 1977, č. 6, s. 327–336.

JENČÍKOVÁ, E.: Podoby rozprávača v Šikulových Majstroch. In: MIKULA, V. – ZAJAC, P.: Literárne rozhľady. Bratislava, 1986, s. 188–195.

Kritici diskutujú o Šikulovej Vilme. (Prispeli: V. Šabík, V. Kochol, S. Šmatlák, V. Marčok, O. Marušiak.) In: Romboid, roč. 16, 1981, č. 7, s. 10–19.

KUSÝ, I.: Mináčova Generácia – križovatka slovenského románu (Za križovatkou: Šikula, Jaroš, Ballek) 2. In: Slovenská literatúra, roč. 29, 1982, č. 4, s. 335–341.

Majstri v diskusii. In: Slovenské pohľady, roč. 93, 1977, č. 3, s. 102–112 (J. Noge), č. 10, s. 58–62, 63–68 (D. Okáli a I. Sulík), č. 11, s. 80–87 (V. Mináč), č. 12, s. 54–64 (F. Miko).

NOGE, J.: Hovory o Majstroch a o próze. In: Slovenské pohľady, roč. 93, 1977, č. 3, s. 102–112.

NOGE, J.: Július Noge číta Vincenta Šikulu. In: Romboid, roč. 13, 1978, č. 4, s. 16–20.

PETRÍK, V.: Vedieť čítať v krajine (Druhé čítanie trilógie Vincenta Šikulu). In: Romboid, roč. 30, 1995, č. 1, s. 4–8.

PLUTKO, P.: Rudko, Rudenko a Vinco Šikula. In: Slovenské pohľady, roč. 97, 1981, č. 2, s. 33–42.

PRUŠKOVÁ, Z.: Rozprávačská intenčnosť Šikulovej prózy. In: Slovenská literatúra, roč. 23, 1986, č. 5, s. 455–462.

ŠABÍK, V.: Čítajúci Titus. Bratislava, 1982, s. 146–173.

ŠABÍK, V.: Doslov. In: ŠIKULA, V.: Majstri. Bratislava, 1981, s. 615–622.

ŠMATLÁK, S. — ŠTEVČEK, J.: Rozhovor tretí o románe. In: Romboid, roč. 13, 1978, č. 9, s. 2–15; Tiež In: ŠMATLÁK, S. — ŠTEVČEK, J.: Literárne rozhovory. Bratislava, 1981, s. 60–83.

ŠTEVČEK, J.: Na záver diskusie o Majstroch. In: Slovenské pohľady, roč. 94, 1978, č. 1, s. 9–14.

ŠTEVČEK, J.: Súčasný slovenský román. Bratislava, 1987, s. 167–181.

ŠTEVČEK, P.: Pavol Števček číta V. Šikulu. In: Romboid, roč. 15, 1980, č. 7, s. 21–25.

Autorka hesla

Eva Jenčíková