LAMPA

ŠVANTNER, Ján (1949)

básnická zbierka, 1986

Autorova emfatická, osobnostne vypätá predstava poézie bola spočiatku hľadaním vlastnej tváre na zložitom pozadí konca šesťdesiatych rokov a ich experimentujúco uvoľneného chápania lyrickej výpovede. V priebehu sedemdesiatych rokov v zbierkach O snežnom srdci (1972), Hviezdny úder (1975) a Neviditeľná hudba (1980) Švantnerovo introspektívne a katarzne zduchovňujúce gesto, jemne podávaný krehký svet detstva, prírody, domova, prvých lások, ako aj vystavovanie tohto sveta exaltovane prijímaným „úderom“ sa dostávalo do polemického napätia voči dobovo prevládajúcej priamočiarej spoločenskej angažovanosti, akú vehementne požadoval od organizovane nastupujúcej novej básnickej generácie sedemdesiatych rokov jej mentor V. Mihálik. Po rokoch, ktoré znamenali pre Švantnerov tvorivý a ľudský osud nejednu skúšku, štvrtá zbierka Lampa priniesla prekvapujúco nevyberanú pamfletickú polemiku s jeho literárnymi a životnými oponentmi, ako aj kontrastne voči tomu vyčírené, kondenzované potvrdenie básnikovho uvzato utváraného sveta.

Lampa po úvodnej apostrofe „slova“ sa člení na časť Z dní hnevu a časť Z piesní. „Hnev“ básnik obracia masochisticky najprv proti sebe, svojim ľudským slabostiam, ale ešte vehementnejšie a expresívnejšie proti démonizovaným adeptom a koryfejom poklesnutej literárnej prevádzky, proti účelovým mezalianciám kariéry a sexuality, proti apokalyptickej hrozbe jadrovej vojny, čo ako vybočenie z antiliterátsky polemickej línie je daňou literárnej konvencii osemdesiatych rokov. Žánrovým rámcom je tu dobovo požadovaná spoločenská satira a moralistika, témou autorove životné traumy, pričom celkové gesto tejto apelatívne priamočiarej poézie výsmechu, kliatob a hrozieb predstavuje vlastne rub Švantnerovej vysokej romantizujúcej predstavy poézie a sveta, keďže mýtus čistoty sa tu reflexne mení na afektívnu štítivosť – so spätným potvrdením vlastnej výlučnosti. Hodnotové ťažisko zbierky – cyklus desiatich rondelov Z piesní – podáva kondenzát Švantnerovej poézie cez motívy tlmenej sebatrýzne a zjasňujúceho uvoľnenia, prírody, jesene, lásky, smrti, cez postavu hodrušského spolurodáka, umelecky blízkeho expresívneho postsymbolistu E. B. Lukáča, napokon cez autorov priebežný romantický motív vtáka, letu a pádu.

Poetika Lampy má dve podoby. Prvá časť inklinuje skôr k významovo sa stupňujúcim enumeráciám, dramatizujúcim apostrofám, paradoxným efektom, k hrubej irónii a expresívnemu znižovaniu protivníka; všetky tieto tvrdé rétorické postupy sa miestami alternujú so sporadickými enklávami čistých lyrických obrazov. V druhej časti, v cykle rondelov, sa spája vysoká artistná forma a ustálený lyrický rekvizitár s uspokojujúcou lyrickou návratnosťou, ako je daná formou rondelu, a zmäkčujúcim významovým vyznením. V básni Lampa, ktorá dala zbierke meno, lampa, fungujúca od romantizmu ako iluminačné zjavenie krásy alebo ako synekdocha intimít ľudského domu a domova, „uprostred noci (…) zažiari“ do nemocnične ťaživých somnolentných stavov ako symbolický prísľub úľavy a nádeje.

Zbierka J. Švantnera hneď po vydaní bola prijatá ako „zatiaľ najúprimnejšie svedectvo generácie nádejných štyridsiatnikov, ktorá prešla peripetiami dvadsaťročného literárneho vývinu“, a jej autor bol označený za „výrazného nositeľa postromantickej a postsymbolistickej tradície v súčasnej slovenskej poézii“ (H. Valcerová).

Vydania

Lampa. Bratislava, 1986.

Literatúra

BŽOCH, J.: Nahlas i potichu. In: Literárne soboty. Bratislava, 1990, s. 106-109.

CHROBÁKOVÁ, S.: Slovo očistené od sladkých úst. In: Romboid, roč. 22, 1987, č. 7, s. 77-79.

VALCEROVÁ, H.: Ján Švantner: Lampa. In: Slovenské pohľady, roč. 104, 1988, č. 12, s. 138.

Autor hesla

Fedor Matejov