LADISLAV

KUZMÁNY, Karol (1806 – 1866)

próza, 1838

Jediná Kuzmányho próza, označovaná ako „filozofický román“, bola napísaná v češtine a pôvodne vychádzala v roku 1838 na pokračovanie v časopise Hronka, ktorý Kuzmány sám založil a vydával (1836 – 1838). Knižne, preložená do slovenčiny, vyšla až v edícii Milana Pišúta v roku 1968.

Ladislav je Kuzmányho prozaický pokus, ktorý je výrazom hľadania cesty z klasicistickej uzavretosti, proporcionality a stability. Svojou heterogénnosťou (prepojenie epištolárneho žánru s cestopisom a poéziou, striedanie dejovej zložky a úvahových pasáží) naznačuje prienik romantických prvkov do klasicistickej a osvietenskej poetiky a úsilie po inovácii umeleckého tvaru. Túto rôznosť naznačuje už motto románu, ktorým je latinský frazeologizmus De omnibus rebus et quibusdam aliis (v preklade: O všetkom a všeličom). S ohľadom na otvorenosť žánrovej štruktúry je žánrové označenie prózy pomerne problematické a nejednotné (román, novela, beletrizovaná esej).

Dielo vznikalo v priamom kontakte autora s európskou kultúrou a literárnou tradíciou a s dobovými myšlienkovými a umeleckými prúdmi. Kuzmány ním reagoval na viaceré podnety európskej kultúry prvej tretiny 19. storočia, prednostne na klasicistickú poetiku, preromantizmus a dobovo aktuálne literárnoestetické trendy. Odpútanie sa od starých vzorov a programové zameranie na súčasnosť a život národa realizoval vo svojom texte prostredníctvom spojenia štyroch paralelných línií: sentimentálna novela (príbeh lásky Ladislava k Hanke) kontaminovaná poviedkou s tajomstvom (nájdená a stratená nevlastná Ladislavova sestra Kamilka), cestopisná próza a „román v listoch“ (listy Ladislava z ciest po Európe, jeho dojmy z Nemecka, Švajčiarska, Talianska, Čiech, Poľska, Grécka, Albánska, Srbska), lyrická výpoveď (Kuzmányho vlastné básne, básne A. S. Puškina, G. R. Deržavina, A. Mickiewicza, W. Pola a zápisy srbských epických spevov), filozofická rozprava (úvahové pasáže o umeleckých, filozofických, náboženských a spoločenských otázkach, s ťažiskovými témami národ, národná kultúra, spisovný jazyk na Slovensku, národné úsilia slovanských národov a pod.). Kľúčová je reflexia idey slovanskej vzájomnosti, ktorá preniká aj sujetovou (príbehovou), aj diskurzívnou (úvahovou) zložkou prózy, na základe čoho sa próza vníma ako prozaický náprotivok Kollárovej básnickej skladby Slávy dcera (1824, 1832).

Próza začína krátkou úvodnou sekvenciou o stretnutí po rokoch dvoch priateľov zo školy, čo je podnetom, aby si porozprávali „jeden druhému priebeh svojho života“. Kým rozprávač svoj vlastný príbeh rýchlo skončil, dávno nevidený spolužiak je v rozprávaní prerušený vonkajšími okolnosťami (večer, príchod hostí). Svoj životný príbeh však na druhý deň dá odchádzajúcemu priateľovi vo forme rukopisu, osobných zápiskov (ja-rozprávanie), ktoré sú predmetom čítania. Pôvodný rozprávač sa tak mení na primárneho čitateľa, ktorý ďalej sprostredkúva to, čo sám čítal („A tak čítal som v ňom to, čo bude nasledovať:…“).

Hlavnou postavou je Ladislav Mníchovský (meno rodiny je odvodené od vrchu Mních pri Ružomberku), intelektuál, ktorý funguje ako príkladný vzor (túto jeho hodnotovú modelovosť pomenoval už M. Pišút: „ideálny typ národného vzdelanca, prvý svojho druhu v slovenskej próze, ktorý sa potom zjavuje v prózach štúrovcov i v prózach Svetozára Hurbana Vajanského“). V čase príbehu je to mladý právnik, ktorý sa zaujíma o otázky literatúry a umenia, a ako taký sa stáva sprostredkovateľom autorových vlastných názorov a postojov. Navyše, za Ladislavovými skúsenosťami a zážitkami sa vo viacerých prípadoch skrýva reálna Kuzmányho autopsia. Zameranie na životné príhody protagonistu, ktorý putuje po svete, pripomína rovnaký postup J. I. Bajzu v jeho románe René mládenca príhody a skúsenosti (1784). S. Šmatlák upozorňuje na paralelu s Bajzom aj v súvislosti s výberom osobného mena protagonistu do názvu románu (Bajzov René, Kuzmányho Ladislav). Naproti tomu J. Števček odkazuje na motivické zhody s dielom J. W. Goetheho Učňovské roky Wilhelma Meistera (1795 – 1796) a Ladislava chápe ako „goethovský román sebavýchovy“.

Veľa priestoru venuje Kuzmány idei Slovanstva a slovanskej vzájomnosti. Slovanské zameranie sa odrazilo aj v nacionálnej príslušnosti postáv: v próze vystupujú Poliaci, Rusi, Srbi, Česi. Kuzmány má však najbližšie k Poliakom, až do takej miery, že Ladislava možno chápať ako „dokument autorovho vzťahu k aktuálnym otázkam poľskej romantickej literatúry a filozofie“ (J. Hvišč). Evidentným poukazom na polonofilnú orientáciu je poľský pôvod postáv, ktoré sú Ladislavovi blízke – Kamilka, maliar Konrád Sandomírsky, Ladislavov vychovávateľ Ľuboš –, pričom ich tragické životné osudy možno interpretovať ako „metaforu poľskej národnej tragiky“ (M. Vojtech). Kuzmányho sympatie k Poliakom a k Poľsku sa tak spájajú so súcitom voči tejto krajine a jej obyvateľom po porážke poľského povstania za opätovné zjednotenie poľského štátu a proti ruskej nadvláde v rokoch 1830 – 1831.

Kým staršia literárna historiografia zaraďovala Kuzmányho prózu na rozhranie umeleckej a vecnej prózy (beletrizovaná esej), novšie interpretácie poukazujú na jej primárne umelecký charakter. Ako uvádza S. Šmatlák, Kuzmány sa svojím dielom pokúsil „do jedného celku zlúčiť dve základné funkčné zložky staršej prozaickej tradície: sujetovú (teda ‚príbehovú‘), spĺňajúcu predovšetkým hierarchicky ‚nižšiu‘ zábavnú funkciu, a nesujetovú (teda ‚diskurzívnu‘), spĺňajúcu predovšetkým ‚vyššiu‘ funkciu ideovo presviedčajúcu, resp. výchovnú.“ Práve výchovný aspekt považuje J. Števček za syntetizujúci princíp epickej formy Ladislava, ktorý žánrovo vníma ako vzdelanecký výchovný román.

Próza Ladislav, situovaná medzi osvietenský intelektualizmus a sentimentálnu preromantickú prózu, predstavuje významný medzník vo vývine slovenskej prózy. Román bol vyrovnávaním sa s predchádzajúcou tradíciou umeleckej prózy a súčasne hľadaním jej nových možností v obsahovej i formálnej rovine (ideová aktuálnosť, heterogénnosť a poetologický pluralizmus v oblasti formy). Kuzmány vychádzal vo svojich estetických názoroch z klasickej estetiky Kantovej školy, v jeho náhľadoch však už nadobúdali prevahu romantické prvky, ako napr. dôraz na citový element. Cit chápal ako dôležitú súčasť nového obrazu človeka a spoločnosti. Tento moment potvrdzuje jeho pozíciu autora na predele klasicizmu a romantizmu.

Vydania

Ladislav. In: Hronka, roč. 3, 1838, zv. 1-3.

Ladislav. Bratislava : Tatran, 1968.

Literatúra

BOTŤÁNKOVÁ, E.: K prameňom estetického myslenia na Slovensku. Bratislava : Veda, 1995.

BUJNÁK, P.: Dr. Karol Kuzmány. Život a dielo. Liptovský Sv. Mikuláš : Tranoscius, 1927.

HVIŠČ, J.: Slovensko-poľské literárne vzťahy 1815 – 1918. Bratislava : Veda, 1991.

Karol Kuzmány. Martin : Matica slovenská, 1967.

MARČOK, V.: Počiatky slovenskej novodobej prózy. Bratislava : Vydavateľstvo SAV, 1968, s. 253-292.

NOGE, J.: Slovenská romantická próza. Bratislava : Vydavateľstvo SAV, 1969.

PIŠÚT, M.: Karol Kuzmány a jeho význam v literatúre národného obrodenia. In: KUZMÁNY, K: Ladislav. Bratislava : Tatran, 1968, s. 165-192.

PIŠÚT, M.: Literárne smery tridsiatych rokov, Karol Kuzmány a jeho vplyv na poéziu školy Štúrovej. In: Počiatky básnickej školy Štúrovej. Bratislava : Učená společnost Šafaříkova v Bratislavě, 1938.

ŠMATLÁK, S.: Dejiny slovenskej literatúry II. Bratislava : Literárne informačné centrum, 2001, s. 37-40.

ŠTEVČEK, J.: Dejiny slovenského románu. Bratislava : Tatran, 1989, s. 9-21.

VÁROSSOVÁ, E.: Filozoficko-estetické náhľady Karola Kuzmányho. In: Karol Kuzmány. Martin : Matica slovenská, 1967.

VOJTECH, M.: Biedermeierovské tendencie v slovenskej literatúre národného obrodenia. In: Biedermeier v českých zemích. Praha : KLP, 2004, s. 377-385.

VOJTECH, M.: Podoby a modifikácie ideálu slovanskej vzájomnosti v slovenskej obrodeneckej literatúre. In: Studia Academica Slovaca 35. Bratislava : Stimul, 2006, s. 337-350.

Autorka hesla

Dana Hučková