KRVAVINY

JAROŠ, Peter (1940)

zbierka poviedok, 1970

Zbierka predstavuje výrazný úspech vývinového obdobia Jarošovej tvorby, v ktorom sa po experimentálnych a modelových prózach opätovne vracia k realistickej poetike a zároveň odmieta jej socialisticko-realistický variant. Návrat k realizmu je spojený so snahou o prekonávanie obmedzení realistickej poetiky, a to nadväznosťou na moderné literárne smery (existencializmus, francúzsky nový román, magický realizmus).

Deskripcia vonkajšieho konania postáv postihujúca ich psychický stav, ktorou sa potláča sujetovosť, je len ojedinelá, pretože poetika nového románu sa stáva iba súčasťou celku koncipovaného realistickou metódou.

Väčšina poviedok zbierky je zasadená do dedinského prostredia, prírodného sveta autorovho rodného kraja, no tradičnú dedinskú prózu autor oživuje postupmi modernej prózy (absurdnosť, groteska), čím niektoré texty nadobúdajú podobu thrilleru či dedinského hororu. Jarošove príbehy nevznikajú bezprostredným prenášaním materiálu zo skutočnosti, príbehy s reálnym podkladom sú dotvárané silou autorovej nespútanej fantázie. Premiešavaním reálneho základu s fantazijno-absurdnými prvkami sa stráca objektívna podoba reality, človeka a jeho života. Zážitok či vlastná skúsenosť sú len impulzom k bezbrehému rozprávaniu postupujúcemu od reálneho k vymyslenému.

Dedina znamená pre autora nielen spomienky a mravné hodnoty, ale i materiál, ktorý je častokrát už v pôvodnom dedinskom podaní hyperbolizovaný a následne dotváraný jeho vlastnou fantáziou. Prózy sa tak stávajú pokusom o prekročenie hraníc medzi reálnym a vymysleným svetom. Dedinu a dedinského človeka Jaroš podáva s dávkou sentimentu a nostalgie za starými časmi, ale i s odstupom mestského človeka vracajúceho sa späť, čo častokrát spôsobuje zobrazovanie udalostí v ich prevrátenej podobe. Zo svojho rozporu medzi mestom a dedinou nerobí Jaroš tragédie, stavia sa k nemu uvážlivo a s dávkou zdravej skepsy (J. Števček), preto z hodnotovej opozície mesta a dediny môže vyplynúť len paródia.

Využívanie parodizácie a mystifikácie je umožnené i žánrovým rozpätím zbierky: legenda, rozprávka, exemplum, anekdota, moralita, poviedka s tajomstvom napodobňujúca kalendárovú literatúru. Tematickú a žánrovú rôznorodosť autor vyvažuje kompozične, a to vložením rámcujúceho príbehu o pánovi Gorazdovi. Pán Gorazd si kúpil zbierku poviedok, číta ju, hodnotí a komentuje, no možnosť názorovej konfrontácie autor nevyužíva. Na množstvo násilností a vrážd nakladá ďalšiu „krvavinu“ (V. Petrík) v podobe Gorazdovej nezmyselnej samovraždy.

Príbeh o pánovi Gorazdovi je príbehom o čítaní, ktorého funkciou bolo sceliť rôznorodosť poviedkovej zbierky, ale možno ho čítať aj ako autorecenziu, ktorá ironicky poukazuje na silu slova, resp. nepredvídateľnosť prijatia diela.

Krvaviny svojou štylistickou i žánrovou pestrosťou sú i sumarizovaním dovtedajšej Jarošovej tvorby zo šesťdesiatych rokov a čítankou „Jarošovej poetiky, demonštráciou smerov, možností a výbojov jeho poetiky“ (J. Noge).

Vydania

Krvaviny. Bratislava, 1970.

Literatúra

HORVÁTH, T.: Krvavé sôvety v príbytku Gorazdovom (Peter Jaroš: Krvaviny). In: Slovenská literatúra, roč. 44, 1997, č. 3, s. 222-226.

NOGE, J.: „Ako voda cez sitko?“ In: Romboid, roč. 5, 1970, č. 5, s. 49-54.

PETRÍK, V.: Skúsenosť a konštrukcia. In: Slovenské pohľady, roč. 86, 1970, č. 6, s. 107-109.

ŠÚTOVEC, M.: V polčase. In: Romboid, roč. 15, 1980, č. 1, s. 79-84.

ŠTEVČEK, J.: Mestské prózy o dedine. In: JAROŠ, P.: Orechy. Bratislava, 1972, s. 181-183.

TIMURA, V.: Peter Jaroš. Bratislava, 1999.

Autorka hesla

Miriam Suchánková