KRVAVÉ SONETY

HVIEZDOSLAV, Pavol Országh (1849 – 1921)

cyklus sonetov, 1919

Vznikol v rozpätí dvoch mesiacov (august – september) v roku 1914 ako citovo vypätá reakcia básnika na vypuknutie prvej svetovej vojny. Uverejnený bol až v roku 1919 v samostatnom knižnom vydaní v Prahe, pričom 32. sonet, začínajúci veršom „Ó, vráť sa skoro, mieru milený!“, publikoval Jur Janoška v Cirkevných listoch ešte počas prvej svetovej vojny.

Krvavé sonety sú poéziou osobnej bolesti, ba až zúfalstva nad negatívnymi stránkami vojny. Hviezdoslav neposudzuje vojnu z abstraktných mravných princípov, ale z hľadiska osobnej morálky a prijatých spoločenských ideálov, ktoré boli v protiklade s vojnovou egoistickou morálkou („Eh, sebectvo to… To ona panovačnosť nadutá, čo pancier odela a číha v zbroji.“). V tomto „speve o krvi“ sa pokúsil načrieť do skrytých príčin vojny a ich dejinného zmyslu. Celý cyklus začína poetickou skratkou tohto negatívneho spoločenského javu, za ktorým hľadá pretvárku súdobej spoločnosti („Kresťanstvo tvoje – lož je, faloš, mam“), negatívne javy v kultúre a vzdelaní („Vzdelanstvo – cha-cha-cha – jak ľudožrút“), pravú charakteristiku človeka („Nuž človeče, tys’ pánom prírody?“) a spoločenských hodnôt („To ona panovačnosť nadutá…“). Vzápätí si kladie sugestívne otázky smerujúce k dejinnému zmyslu vojny: „Bude-li právo všetkým právom? Chleba / hoj všetkým? Nebude pút? Zbraní treba? / Česť bude práci, tvári človeka?“ Jeho odpovede na tieto otázky sú poznačené skúsenosťou z ľudských dejín, podľa ktorej sa humanistické ideály po skončení vojnových udalostí neuplatňovali v dostatočnej miere. Z toho dôvodu sa pri hľadaní odpovedí na ne neobracia na fatalistickú teóriu vojen, podľa ktorej vojna je božím trestom za ľudské hriechy („Že trest to, čo sa deje, od teba… Ach, pojem nízky!“), ale na najvyššiu mravnú autoritu, na Boha: „Čo bude, ako bude? Len ty znáš, ó, Vševedúci!“ Pred jeho „vševedúcnosťou“ sa však cíti „slepcom“ a „bezočivým hosťom“, a preto uspokojivú odpoveď od Boha nedostáva. Pokorne ho však prosí, aby pomohol slovenskému národu a slovanskému spoločenstvu dostať sa z vojnovej kataklizmy čo najskôr („Pomiluj, Bože! Bože, pomiluj!… ťa kolenačky prosí duša moja, dňom-nocou“). Záverečná časť Krvavých sonetov sa nekončí rozvíjaním motívu pokorných prosieb smerujúcich k Bohu za ukončenie vojnových hrôz, ale privolávaním obrazov „mieru mileného“: „Ó, vráť sa skoro, mieru milený! / zavítaj s ratolesťou olivovou // (…) Sceľ jazvy; úštrby zhlaď zisk tvoj zlatý (…) / Pod svoje nás zaujm’ húfy vodcovstvo, / veď k cieľom, plným dobrých predsavzatí: / to bude triumf! zo zdôb radosť, ó! / za zdatnosť v borbe – práce na postati.“ Uvedené obrazy sú výrazom básnikovej predstavy spoločenského ideálu bratstva, lásky, slobody, rovnosti a tvorivej ľudskej práce.

Krvavé sonety tvorí 32 zneliek. Po Kollárovej Slávy dcere a Godrovej Múzy dcere sú ďalším väčším sonetovým cyklom so sujetovou kompozíciou (tematicky zámerne nadväzuje jeden sonet na druhý, navzájom sa pritom doplňujú, zhodnocujú a významovo obohacujú) a apelovou funkciou (každý sonet má ostré polemické zahrotenie s dôrazom na cit a rozum ľudí, ktorí boli poznačení vojnovým šialenstvom). Vplyvom realistického sonetu sa v nich nenachádza toľko poetizmov, novotvarov a ďalších parnasistických poetických znakov, ako to bolo v básnikových starších sonetových cykloch Letorastov. Vojnová tematika spôsobila, že sa v nich často vyskytuje expresívna básnická lexika („mäsiar“, „jatka“, „čmuchy“, „odurmaniť“, „brloh“, „ľudožrút“, „rozďaviť pysk“ a i.) a poeticky nadnesený štýl („A národ oboril sa na národ / s úmyslom vraždy s besom skaziteľa. / Kres spráskal pušiek, zahrmeli delá: / zem stonie, piští vzduch, rvú vlny vôd, / kde bleskom kmitla hrozná Astarot.“). Dominantným rytmickým prvkom Krvavých sonetov je päťstopový jamb. Ich ďalšími znakmi sú prísne neoddeľovanie štvorveršia od trojverší a to, že stredné rýmy v štvorveršiach majú ženské a vonkajšie mužské zakončenie. Po roku 1914 Hviezdoslav už sonety nepísal.

Vydania

Krvavé sonety. Praha, 1919; Martin, 1930 (In: Hviezdoslavove sobrané spisy básnické. Sv. 9); Martin, 1952; 1957 (In: Spisy P. O. Hviezdoslava. Zv. 12); 1959; Bratislava, 1972; 1973 (In: Hviezdoslav 2); 1978; Košice, 1986; Bratislava, 1996 (In: Hviezdoslav. Dielo 2); 2006 (In: Básnické dielo).

Literatúra

GBÚR, J.: Hviezdoslav a česká poézia. Prešov, 1998.

KOSTOLNÝ, A.: O Hviezdoslavovej tvorbe. Bratislava, 1939, s. 58-60.

KRAUSOVÁ, N.: Vývin slovenského sonetu. Bratislava, 1976, s. 67-71.

ŠMATLÁK, S.: Hviezdoslav a jeho Krvavé sonety. In: Literárnohistorický zborník, roč. 9, 1952, č. 3-4, s. 71-95.

ŠMATLÁK, S.: Hviezdoslav. Básnik národný a svetový. Bratislava, 1969, s. 103-106.

ŠMATLÁK, S.: Princípy novej básnickej estetiky. In: Dve storočia slovenskej lyriky. Bratislava, 1979, s. 147-157.

Autor hesla

Ján Gbúr