KRÁTKE DETSTVO KOPIJNÍKOV

ŠTRPKA, Ivan (1944)

básnická zbierka, 1969

Vzhľadom na bohatú účasť autora v literárnom živote druhej polovice šesťdesiatych rokov 20. storočia išlo o očakávaný debut ďalšieho (po Laučíkovi druhého v poradí) básnika zo skupiny Osamelých bežcov. Vďaka pozoruhodným časopisecky publikovaným textom a úvahám o poézii s literárnoteoretickou ambíciou bol Štrpka v čase vydania zbierky považovaný za svojbytného básnika, jednu z nádejí slovenskej poézie a súčasne určujúcu osobnosť svojej generácie.

Za kľúč k Štrpkovmu debutu možno považovať jeho príspevky o poézii publikované v Mladej tvorbe (4/1966, 2/1967, 2/1968, 5/1969), v ktorých definoval základné noetické a poetické princípy Osamelých bežcov. Hoci svoje estetické postuláty motivoval skôr psychologicky než literárnoteoreticky, podarilo sa mu sformulovať pozoruhodný básnický program, ktorý bol v kontexte básnickej tvorby druhej polovice šesťdesiatych rokov predovšetkým „reakciou na nadužívanie estetična“ (J. Štrasser) v tvorbe konkretistov. Avšak Štrpkovmu knižnému debutu ako teoretickému úsiliu pretavenému do praktického činu dobová kritika vyčítala rozpory v teoretickom a básnickom snažení. Zo súčasného pohľadu možno výhrady kritiky (napríklad „strácanie komunikatívnej funkcie slova vo verši – slová sa stávajú iba materiálom na výstavbu textu bez akéhokoľvek výpovedného zmyslu“) vysvetliť nedostatkom pochopenia pre „nový“, v dobovom kontexte výrazne experimentálny štýl písania.

Zbierku možno považovať za konkretizáciu Štrpkovej teórie otvorenej básne v praxi, a to z obsahového i formálneho hľadiska. Demonštruje autorovo chápanie poézie ako pohybu k ľudskosti, ako dynamického aktu vnútornej slobody človeka, ako „zviditeľňovania neviditeľného“, ktoré v zbierke vyústili do úpornej snahy dospieť k „totálnej vnímavosti“. Skúmanie a zaznamenávanie vnútorného duchovného priestoru nie sú iba základnými mentálnymi funkciami lyrického subjektu, ale aj bazálnymi „poetikotvornými“ postupmi autora, ktorý sa prostredníctvom básnických prostriedkov zamýšľa nad zmyslom života, hodnotou ľudského činu, sebaspoznávania a sebaprekonávania. So značnou dávkou abstrakcie možno zbierku z obsahového hľadiska považovať za štúdium mentálnych funkcií, viažucich sa k dospievaniu.

Z formálneho hľadiska sa zbierka člení na štyri časti (Ostrov, Odraz, Králik kráľ, Samoreč) a úvodnú báseň – motto V chladnom dni s dlhou kopijou, ktorá reprezentuje vyhrotenú kontrastnosť zbierky na rôznych úrovniach: jej klasická viazaná forma kontrastuje s formálnou stránkou zvyšku knihy, aj s tematickou a obsahovou náplňou básne, a súčasne odhaľuje motivický zdroj Štrpkovej poézie – návrat k dávnym mýtickým vrstvám, k životnej situácii človeka – bojovníka, pričom tento obraz sa v zbierke transformuje do protikladnej polohy krehkého, hľadajúceho a zmäteného malého princa. Výrazná autorská mytológia zjednocuje neobyčajný a krehký básnický svet, v ktorom sa stierajú hranice reálna a ireálna, priestoru a času.

Debut charakterizuje originálny básnický slovník, zvýrazňujúci špecifickú metaforickosť básní. Podľa Z. Rédeya sa vo výpovednej jednotke stretávajú „nekonkrétne“ slová – základné substantíva s veľmi malým obsahom a veľkým rozsahom, označujúce predmet alebo jav ako taký – s určitými konkrétnymi, zväčša fázovými slovesami, vďaka čomu dejovosť Štrpkovej básne vnímame cez sloveso ako reálnu, no činiteľ deja je imaginárny – takéto usúvzťažnenia majú platnosť metafory, ktorá je neobyčajne originálna/abstraktná. Báseň je akoby voľným prúdom reči, z ktorej sa vynárajú fragmentárne obrazy. Tento postup podporuje aj formálna stránka verša, ktorý je voľný, často členený, s nepravidelnou syntaxou a vynechávaním, resp. špecifickým využitím interpunkcie (najmä zátvoriek), bohato využívajúci filmové postupy (prelínanie, strih, panorámu, zaostrovanie na detail a rozostrovanie pozadia). Spájanie fantazijného s reálnym, magického s empirickým a viditeľného s neviditeľným určujú sugestívnu bizarnú atmosféru básní, v ktorých motívy zimy, mrazu, ľadu a snehu zdôrazňujú statickú nehybnosť a pevnosť. Vizuálne vnemy sú veľmi určité, no skutočnosť je zároveň mnohorozmerná a mnohovýznamová.

Napriek tomu, že v súčasnosti sa básnická tvorba Ivana Štrpku, počnúc jeho debutom, považuje za významný prínos slovenskej poézii druhej polovice 20. storočia, dobová kritika reagovala rozporuplne. Vo všeobecnosti však možno konštatovať, že zbierka bola a je považovaná za jednu z najpozoruhodnejších a najosobitejších kníh slovenskej poézie konca šesťdesiatych rokov, a to ako zbierka dôsledne sa vymykajúca zafixovaným noetickým a tvarovým kánonom mladej slovenskej lyriky, do ktorej vniesla originálnu kvalitu.

Vydania

Krátke detstvo kopijníkov. Bratislava, 1969; 1999.

Literatúra

GRIEŠKO, A.: V časoch veršov a veršovcov. In: Slovenské pohľady, roč. 85, 1969, č. 11, s. 139-140.

HEVIER, D.: Dlhé detstvo kopijníka (Ivan Štrpka). In: Vo svojich stupajach. Básnické dielo Ivana Štrpku a hodnotové kritériá. Bratislava, 2004, s. 22-28.

(iu): Ivan Štrpka: Krátke detstvo kopijníkov. In: Romboid, roč. 2, 1969, č. 4, s. 83.

KASARDA, M.: Osamelí bežci (Správy z ľudského vnútra). Bratislava, 1996.

MARČOK, V.: Nežná kopija poézie. In: Matičné čítanie, roč. 2, 1969, č. 5.

RÉDEY, Z.: Krehký jazdec túžby na divých koňoch zamyslenia. In: Romboid, roč. 32, 1997, č. 7, s. 55-65.

ŠTRASSER, J.: Vnútro kroník vystavené náporom (Neisté poznámky k debutu Ivana Štrpku). In: Mladá tvorba, roč. 14, 1969, č. 6, s. 13-15.

Autorka hesla

Jana Pácalová (Piroščáková)