KRÁSA VEDIE KAMEŇ

BUZÁSSY, Ján (1935)

básnická zbierka, 1972

Základom poetickej otvorenosti tejto Buzássyho štvrtej básnickej knihy sa stávajú nové postupy umelecky pluralitných šesťdesiatych rokov. Výraznejší je najmä dosah estetizmu konkretistickej poetiky, uprednostňujúcej sprostredkovaný senzuálny dojem pred logickou stavbou metafory.

Zbierka pozostáva z vyše deväťdesiatich kratších básní bez jednotného tematického vymedzenia; spojivom je skôr spôsob odvážneho metaforického podania vlastností, vzťahov a súvislostí medzi vecami a javmi. Autor je oslovený krásou prírody a schopnosťami človeka tvoriť umenie, v ktorých vidí aj motiváciu vlastného písania. Rezignuje však na aktuálne zobrazovanie a vytvára priestor, kde sa postavám a veciam prisudzuje gnómická, bezčasová podoba. Získaná vyčírená podoba vecí, esencia, sa stáva podnetom ďalšieho kognitívneho preverovania cez osobný systém kultúrnych, filozofických a duchovných východísk.

Základným výstavbovým postupom je sledovanie vecí v ich prirodzenosti, teda toho, ako sa predmety a javy zvyčajne správajú, aké sú ich typické vlastnosti. Dynamiku v básňach určuje hraničné, krízové situovanie týchto entít. Zábermi až na hranice možností, keďže „každé tajomstvo je z večnosti, / ale niektoré až z jej dna“, vytvára autor napätie a napĺňa básne emotívnosťou (pocitmi neistoty, ohrozenia, zúfalstva, ale aj upokojenia a harmónie). Využitím epického podkladu, predovšetkým postáv a náznakov deja, sa dosahuje plastické zobrazenie a dojem časovej následnosti, aká sa používa v epických žánroch. Texty sa vyznačujú funkčným minimalizmom, keď kľúčovú úlohu preberajú detaily s vysokou informačnou nasýtenosťou. Postavy (starec, jazdec, milenci, nymfa), ako aj hmotné a duchovné matérie (krv, voda, plameň, duša, láska, smrteľnosť, osudovosť či krása) veľmi konkrétne a určujúco navodzujú situáciu, ktorá graduje k hraničnému krízovému bodu a láme sa v pointe.

Buzássyho celoživotná výzva hľadať pravdu, čiže nachádzať zhodu medzi subjektívnym poznávaním a objektívnym stavom vecí, ustupuje v zbierke Krása vedie kameň zo zvyčajných silných pozícií. Gnozeologický prístup je však stále platný a podieľa sa na tvarovaní básní. Okrem odhaľovania súvislostí a nových právd sa ťažisko presúva aj na samotný proces písania a posilňuje sa úloha vysoko estetizovaného jazyka. Tematická rôznorodosť a uvoľnenosť, rezignácia na vopred cielené vyhľadávanie logických záverov dávajú naplno vyniknúť jednotlivým básnickým obrazom, keďže nie je nutné sústrediť sa na porozumenie výsledkov skúmania. Metaforika spájajúca hmotné, abstraktné, ľudské a neživé spôsobuje, že porovnávané prvky metafor sú na hranici možnosti presnejšie interpretovať prenesený význam, zároveň však objavným a originálnym spôsobom vypovedajú o skrytých podobách javov a vecí.

Zbierku formuje plastické a sugestívne vykresľovanie, gradovaná dramatickosť a uvoľnené, ale prenikavé sledovanie súvislostí. Sprostredkovaním skúseností a poznaných právd pokračuje Buzássy v reflexívnej, intelektuálnej línii a bohato rozvinutou asociatívnosťou nadväzuje na lyrické pokonkretistické postupy.

Vydania

Krása vedie kameň. Bratislava, 1972; 1978 (In: Básne); 1985; 1985 (In: V hline. V dreve. V piesni).

Literatúra

ROSENBAUM, K.: Dozrievanie poézie. In: Romboid, roč. 7, 1972, č. 5, s. 69-71.

BAGIN, A.: Poézia tisícnásobných súvislostí. In: BUZÁSSY, J.: Básne. Bratislava, 1978, s. 211-224.

RÉDEY, Z.: Ján Buzássy: Krása vedie kameň. In: Slovenská literatúra, roč. 44, 1997, č. 1-2, s. 69-75.

RÉDEY, Z.: Filozoficko-reflexívny a meditatívny lyrizmus výrazu a cyklickosť tvaru. In: Výrazové tendencie súčasnej slovenskej lyriky. Nitra, 2001, s. 99-109.

Autor hesla

Ján Gavura