KOTLÍN

VAJANSKÝ, Svetozár Hurban (1847 – 1916)

román, 1901

Posledný autorov veľký román, završujúci jeho románovú tvorbu z osemdesiatych a deväťdesiatych rokov 19. storočia. Prvé dve časti rukopisu vznikali počas Vajanského päťmesačného väzenia v Banskej Bystrici (24. 9. 1900 – 24. 2. 1901), kde spoluväzňom autora bol Matúš Dula. Jemu Vajanský svoje najrozsiahlejšie prozaické dielo aj venoval.

Ústrednou postavou široko koncipovaného románu so silnou politickou dimenziou je národne nevyhranený mladý zeman Andrej Lutišič, vystavovaný neustálemu tlaku rozhodovania, kam vlastne patrí – k Slovákom či Maďarom. Keď počas biedou poznačených právnických štúdií v Bratislave zdedí veľké bohatstvo, už vedome sa prikloní k maďarskej spoločnosti. Po búrlivých rokoch medzi zlatou budapeštianskou mládežou naraz pocíti únavu a uvedomí si duševnú prázdnotu svojho života. Východisko hľadá v zmene prostredia, cestuje po Európe, navštevuje svetoznáme galérie a výstavy moderného umenia, kde sa utvrdzuje v názore, že len klasika je hodnotou. Nuda zažívaná v svetoznámych kúpeľných mestách v ňom neočakávane vzbudí nostalgiu za rodným krajom, preto sa rozhodne vrátiť domov, do kaštieľa v Havranom, ktorý mu zmodernizoval a zariadil jeho priateľ, viedenský architekt a maliar Gašpar Skladanský. Majetky, ktoré Lutišičovi spravuje bývalý havranovský okresný notár, zanietený slovenský národovec Ján Greguš, umožňujú Lutišičovi žiť bez starostí. Nezapája sa do miestneho spoločenského života a neprijíma ani ponuky na úradné pôsobenie. Venuje sa len sebe, svojej chorobe, ktorá je však v skutočnosti viac len vymyslená a hlavne „duševná“. Zmenu do jeho života prináša až Gregušova dcéra Júlia, prezývaná Lejla, ktorá sa vrátila domov z nemeckého penzionátu a do ktorej sa Lutišič zamiluje. Kotlínski národovci Greguš, Štrbík, Surinský a Hlaváň zanietene organizujú národný život v kraji, za svoje postoje a činy sú však napádaní nielen maďarskou a maďarónskou stranou, ale tiež predstaviteľmi mladej generácie slovenskej inteligencie. Lekár Ján Milanec a advokát Karol Durina, ako šíritelia ideológie Jána Odoakra Kutálka a Babingtona Papáčka, radikálne a s cynickým pragmatizmom odmietajú pokoru a nevýbojnosť Slovákov, kritizujú nereálnosť národného boja „starých“ a ich idealizmus. Lutišič sleduje tieto aktivity len z diaľky. Láska k Lejle, ktorá mala byť pre neho vyslobodením z temnoty dovtedajšieho života, však stroskotáva na jeho národnej nerozhodnosti. Hoci Lejla ho tiež miluje, láska k národu je u nej na prvom mieste. Keď sa v rozhodujúcom momente Lutišič odmietne postaviť na čelo Slovákov, Lejla sa od neho odvracia. Jeho bytie stratilo zmysel, preto výstrel z revolvera ukončil život zemana, ktorý nenašiel cestu späť k národu, z ktorého vyšiel.

Kotlín bol Vajanského „historiografickou“ reakciou na aktuálne spoločenské dianie, na politické a národnostné problémy na Slovensku na konci 19. a na začiatku 20. storočia. Vajanský v ňom zachytil viaceré aktuálne dobové problémy ako národná identita jednotlivca, generačný konflikt, postavenie národa, politická pluralizácia, otázky umenia. Retrospektívne uvádzaný životný príbeh národne ľahostajného zemana Andreja Lutišiča a naň nadväzujúca sentimentálna línia spasiteľsky ponímaného ľúbostného vzťahu Lutišiča s dcérou národovca Lejlou Gregušovou sa pre Vajanského stali v skutočnosti len pozadím na rozvíjanie vlastných úvah o národnom živote, politike, umení, náboženstve. Pre autorovu názorovú vyhranenosť a nezmieriteľnosť román nadobudol črty politického pamfletu. V rámci pamfletu sú na jednej strane karikovaní a zosmiešňovaní Vajanského politickí oponenti (mladá generácia hlasistov ovplyvnená T. G. Masarykom) a na strane druhej je obhajovaná oficiálna mesianistická politika martinského centra, ktorej bol Vajanský tvorcom. Jeho argumentácia tu smerovala nielen k prezentovaniu ideových východísk a pozícií svojej strany, ale tiež k zreálneniu vlastného pohľadu na perspektívu zanikajúcej spoločenskej vrstvy (zemianstva). Reálny základ (maďarizácia, národnostný útlak, prenasledovanie) však prekryla ideová konštrukcia s výrazne idealizujúcimi črtami, v dôsledku čoho sa literárny obraz stretu dvoch ideológií národného života stal jednostranným a subjektívne zaujatým.

Román charakterizuje tematická viacsujetovosť a žánrová a štýlová heterogénnosť. Aktuálny aspekt polemiky dopĺňajú časté publicistické (traktátovo-rétorické) pasáže, ktoré ilustrujú ťažké položenie slovenského národa, predovšetkým jeho inteligencie. Veľký priestor zaberajú ideologické diskusie postáv. Striedanie dejových a reflexívnych častí bez zjavnejšieho vzájomného prepojenia sa odrazilo na formálnej necelistvosti textu. Zo žánrového hľadiska možno Kotlín označiť prednostne za román politický, pričom sa dá použiť aj označenie román časový, zobrazujúci aktuálne problémy verejného života slovenskej spoločnosti v širokom zábere. Sú v ňom ale prítomné tiež prvky románu kľúčového, ako románového typu založeného na efekte rozpoznania známych osobností pod maskou fiktívnych postáv. Čitateľskú atraktívnosť mu navyše mala dodať línia rodinného románu v podobe príbehu lásky, ibaže aj intímny cit je vo Vajanského podaní určovaný politickou (národnostnou) problematikou.

Postavy románu sa nevyvíjajú a Vajanský ich modeluje len na základnej osi kladné – záporné, resp. svoje – cudzie. Hodnotová príslušnosť postáv je dopredu daná ideovým zámerom: určujúcim je národnostný kľúč a ďalej, v kontexte slovenskej spoločnosti, „správnosť“ zastávanej ideovej orientácie. Kladné postavy Vajanský monumentalizuje a idealizuje, záporné karikuje. Pri karikatúre odporcov pozná len jednu modalitu, a to strápnenie protivníka, jeho diskreditáciu. Aj obraz renegáta Lutišiča je menej negativistický ako literárna podoba oponentov z vlastných radov. Idealizovaný je tiež obraz ženy, pričom zjavné je konzervatívne chápanie jej postavenia v spoločnosti.

Románom Vajanský prednostne síce reagoval na rozpor koncepcií národného života, ale tiež v ňom zachytil dobovú myšlienkovú a kultúrnu atmosféru prelomu storočí. Andrej Lutišič je typom vykoreneného individualistu, ktorý nenachádza východisko z emocionálno-existenciálnej krízy a radšej volí samovraždu. Je to postava bez budúcnosti, bez viery a nádeje, bez vyhliadok a hlavne bez odvahy niečo na danom stave meniť. Je to dekadent myslením, cítením i spôsobom života, mladý starec z obdobia fin de siècle, predstaviteľ turgenevovského „zbytočného človeka“ a spielhagenovskej „problematickej povahy“. Na dobový kultúrny typ zreteľne odkazuje tiež Lutišičova inšpirácia Nietzscheho učením. V kontexte Vajanského tvorby je Lutišič rozvinutím a prehodnotením postavy Stanislava Rudopoľského z románu Suchá ratolesť (1884). Napriek spoločným východiskám oboch protagonistov však Lutišič už nemá činorodosť, uvedomelosť a rozhodnosť svojho predchodcu. Je zaťažený dedičstvom rodovej neschopnosti a determinovaný prostredím a výchovou. Zvláštny status má umelecká, výtvarno-hudobná zložka románu – ako téma i ako štýlový prostriedok. Zmienky o secesii a najmodernejších umeleckých prúdoch súvekej Európy majú síce v románe potvrdzovať oprávnenosť tradicionalistického gesta, svedčia však o Vajanského osobnej estetickej vnímavosti a rozhľadenosti. Napriek publicistickým výpadom proti dekadencii a secesii Vajanský v Kotlíne sám vytvára obrazy secesnej dekoratívnej ornamentálnosti a využíva secesnú plošnú štylizáciu.

Román Kotlín je umelecky nevyváženým dielom, jeho politická (pamfletická) a pateticko-sentimentálna dikcia ho predurčili na dielo časové. Zreteľné politicko-aktivizačné ciele diela s odstupom rokov stratili svoju účinnosť rovnako ako Vajanského „vozvýšený štýl“. Ak sám Vajanský zdôrazňoval historiografický moment románu, práve táto dokumentárna línia v ňom pretrvala najdlhšie. Preto môže byť Kotlín nezámerným literárnym svedectvom o procesoch politickej, ekonomickej a spoločenskej modernizácie na Slovensku na prelome storočí, avšak aj to len s vedomím, že u Vajanského išlo o vytváranie ideálnej reality, o prenášanie ideálov do reálnych faktov.

Vydania

Kotlín. Román v troch častiach. Martin, 1901; Trnava, 1929; 1931; Martin, 1938; 1943; 1949.

Literatúra

ANGYAL, E.: „Konzervatívny modernista“ Svetozár Hurban Vajanský. In: Slovenská literatúra, roč. 12, 1965, č. 2, s. 175-184.

ČEPAN, O.: Štýl Vajanského prózy. In: Slovenská literatúra, roč. 5, 1958, č. 4, s. 385-427.

ČEPAN, O.: Stimuly realizmu. Bratislava, 1984, s. 47-111.

KUSÝ, I.: Mladý Vajanský. Bratislava, 1984.

KUSÝ, I.: Zrelý Vajanský. Bratislava, 1992; Literárny archív 29/92, 30/93. Martin, 1994.

MASARYK, T. G.: Kotlín. In: Hlas, roč. 4, 1901, č. 2, s. 83-87.

Materiály z vedeckej konferencie o S. H. Vajanskom, 29. – 30. 11. 1966. In: Slovenská literatúra, roč. 14, 1967, č. 2, s. 113-222.

MILKIN, T.: Kotlín. In: Literárne listy, roč. 12, 1902, č. 2, s. 19-22.

ŠKULTÉTY, J.: Kotlín. In: Slovenské pohľady, roč. 21, 1901, č. 8, s. 469-470.

ŠKULTÉTY, J.: Literatúra i obrodenie. In: Národnie noviny, roč. 32, 1901, č. 134-139.

ŠROBÁR, V.: Kotlín. In: Hlas, roč. 4, 1901, č. 2, s. 76-82.

ŠTEVČEK, J.: Esej o slovenskom románe. Bratislava, 1979, s. 134-153.

ŠTEVČEK, J.: Dejiny slovenského románu. Bratislava, 1989.

Autorka hesla

Dana Kršáková (Hučková)