KÔŇ NA POSCHODÍ, SLEPEC VO VRÁBĽOCH

VILIKOVSKÝ, Pavel (1941 – 2020)

novely, 1989

Kniha obsahuje dve novely: Kôň na poschodí, slepec vo Vrábľoch a Extrémna osamelosť.

Prvá novela bola publikovaná najskôr v časopise Slovenské pohľady (1988). Pôsobí navonok nesúrodo, fragmentárne a kompozične rozbito. Má príznakový naračný systém, v ktorom sa cielene uplatňuje žánrový a štýlový synkretizmus. Sú tu citáty, mottá, rôzne paródie na reklamy, slogany, politické agitky, alúzie na svetovú literatúru (na Shakespearovho Hamleta, na Sartrove práce Slová, Bytie a ničota), reflexie o spisovateľskom umení, krátke retrospektívy, spomienky, ironizujúce pasáže na dobový ideologický jazyk päťdesiatych a sedemdesiatych rokov, množstvo reálií a historických faktov o Bratislave, Vrábľoch a pod. Text sa hemží náhlymi zmenami, strihmi, zlomovými situáciami, odbočeniami, návratnými motívmi. Je tu celý rad naznačených ľudských príbehov (minipríbeh o Beverley, o záhadnej Laktišovej, o bradatom známom z vojenčiny, o pani Plačkovej, príbeh mačky, kozľaťa, spolužiaka Strakeleho a pod.), ale hlavný príbeh je dlho hatený a pred čitateľom neustále zámerne zahmlievaný. Postupne sa vyjasní, že autorovi už od samého začiatku išlo o reflektovanie otázky zavŕšenia ľudského života cez príbeh matky a syna. Hlavný problém je vedený na osi: staroba – nevyliečiteľnosť choroby – osamenie v smrti – humánne verzus antihumánne alternatívy smrti. Kľúčovým problémom v novele sa stáva výsostne existenciálny príbeh o nepripravenosti človeka na „oku nelahodiace zaguľatenia života“ a s tým spojenej (ne)humánnosti súčasnej ľudskej civilizácie.

Základná existenciálna rovina je v texte akoby „ilegálne“, pretože ju prekrýva „hra“ v podobe maximálneho relativizovania akejkoľvek schopnosti výpovede. Najmä preto je svet prvej novely raz totálne ironický, inokedy naivný, sú v ňom polohy racionálne, ale aj snové, romantické, polohy sentimentality, akejsi odovzdanosti, ale aj drsnosti a pod. Za neustále pulzujúcou polarizáciou racionálnych a sentimentálnych polôh a ich rôznych modalít sa zrejme skrýva aj autorov „trik“: kontrastne s ironizáciou dosahuje, že všetko je akoby v úvodzovkách, nedopovedané alebo len naznačené. Tento spôsob výpovede má v sebe veľkú evokačnú schopnosť pri recepcii textu. Čitateľ odhaľuje najskôr základné, prírodné (rousseauovské) gesto, potom navrstvené racionalizujúce a ironizujúce gesto, aby nakoniec objavil možnosť prirodzenej citlivosti a ľudskej empatie.

Tzv. sekundárne texty umiestňuje autor do hlavného príbehu tak, aby sa vytvorilo živé prostredie pre viacnásobné tematizovanie citu a riešenie vzťahu syna k chorej matke. Celá novela je preskupená citátmi z „konských cvičiteľských návodov“ – ich rozličné sémantické konotácie majú konfrontačnú funkciu s motívmi chorej matky a „narábaním“ s jej nevládnym telom. Motív tela, telesnosti je v novele veľmi intenzívne prítomný. V primárnej rovine textu ide o elementárne inštrukcie, ako ovládať telo koňa (podľa knihy Jezdec a kůň) a ako ovládať telo chorej ľudskej bytosti. V sekundárnej rovine vystupuje do popredia najmä drsnosť konfrontácie matky a koňa, problém telesnosti samotnej smrti a otázka vzťahu syna k matke v extrémnej, hraničnej situácii. V inkriminovanej chvíli, keď syn vlastnú matku „vraždí“ vankúšom, a tým jej poskytuje po prvý raz v živote ozajstnú synovskú pomoc, nevie si spomenúť na nič z minulosti. Je len absolútnosť prítomnej chvíle a zážitku. Práve v nich akoby sa strácal, ale zároveň aj objavoval nejaký dôležitý rozmer ľudského života. Novela sa končí zdanlivo „proti všetkej logike“ príjemným snením – živou spomienkou na mladú, krásnu a šťastnú matku. „Kratučký slnečný výjav“ minimalizuje význam smrti a vnáša poriadok tam, kde predtým vládli bezmocnosť, vnútorný chaos, zúfalstvo a pokusy o únik z ťažko zvládanej reality. Narátorova matka neumiera, pretože jej „snové telo“ (termín Arnolda Mindela) žije „v snovej duši“ ja-rozprávača na základe uvedomenia si vzájomných pút, bolesti, hlbokého citu a najmä vnútorného vzťahu, ktorý sa len zdanlivo končí smrťou jedného z nich. Syn uviazal smrti „žiadanú mašličku“ a obraz matky si raz a navždy zapamätal.

V druhej novele Extrémna osamelosť je vystupňovaná priam do neznesiteľných polôh predovšetkým modalita ľudského zúfalstva a osamelosti. Je zapríčinená stratou ľudského statusu človeka, silnou deštrukciou indivídua – „agenta 20. storočia“ – a jeho následnou neschopnosťou prirodzenej ľudskej komunikácie. Krásna, ale onemievajúca tvár dievčaťa, ktorá sa Billovi, hlavnej postave novely, vynára tesne pred stratou vedomia, sa stáva akýmsi očitým svedkom brutálne dokaličeného a psychicky zdeformovaného človeka. Človeka, ktorý už nemá svoju spontaneitu, pretože sa stratilo jeho „nepodozrievavé vnímanie sveta“ (V. Mikula). Billovo telo sa stalo metonymicky „snovým telom“ chorého sveta (sveta masiek, lží a pretvárky) a tento chorý svet, „chorá duša“ sa nachádza v ňom. Nedokáže preraziť svoj „vnútorný ani vonkajší múr“, oslobodiť sa a prekročiť hranice, ktoré prevracajú celý systém hodnôt naruby. Vilikovský modeluje túto postavu na rozdiel od ja-rozprávača prvej novely ako človeka, ktorý nemá svoju elementárnu citlivosť.

Životný svet postáv v knihe Pavla Vilikovského je zobrazený veľmi vrstevnato. Autor pracuje vždy s celým komplexom vzťahov, ktoré sú v ustavičnom pohybe a napätí. Širokému autorskému záberu dáva sémantickú zmysluplnosť a relevantnosť predovšetkým integrálne vnútorné vedomie subjektu a priorita autorskej perspektívy textu. Vo Vilikovského textoch, na rozdiel od tzv. vonkajšej kauzality, funguje skrytá a veľmi jemná kauzalita „vnútorného vedomia“. Čitateľ je doslova vtiahnutý do autorovej hry tým, že ho objavovanie „skrytej pulzácie“ (P. Zajac) vo vnútri prózy fascinuje a pátranie po podstate (t. j. otázka, čo je za tým, „za“ podstatou) ho neustále dráždi a vzrušuje.

Ojedinelý typ prózy, s ktorou prišiel Pavel Vilikovský v osemdesiatych i deväťdesiatych rokoch, sa výrazne podieľa na tvorbe vnútorne slobodného ľudského vedomia, čo možno pokladať za významný vklad tohto autora do produkcie diel súčasnej slovenskej literatúry s novými hodnotovými parametrami.

Vydania

Kôň na poschodí, slepec vo Vrábľoch. Bratislava, 1989; 2005 (In: Prózy).

Literatúra

DAROVEC, P.: Pavel Vilikovský. In: Portréty slovenských spisovateľov 3. Bratislava, 2003, s. 82-93.

JENČÍKOVÁ, E.: Modality Vilikovského prózy. In: Slovenské pohľady, roč. 106, 1990, č. 8, s. 39-42.

KASARDA, M.: 5 x 5. Pavel Vilikovský: Kôň na poschodí, slepec vo Vrábľoch. In: Slovenské pohľady, roč. 106, 1990, č. 9, s. 149.

MALITI, E.: Román Peterburg Andreja Belého a jeho rezonancie v slovenskej literatúre. In: Kapitoly z moderny a avantgardy II. Bratislava, 1995, s. 140-154.

PETRÍK, V.: K charakteru Vilikovského prózy. In: Romboid, roč. 26, 1991, č. 6, s. 16-18.

ZAJAC, P.: Zmysel diania, dianie zmyslu. In: Česká literatura, roč. 44, 1996, č. 3, s. 227-244.

ZAJAC, P.: Od totálnej citovosti k autobiografickej pamäti. In: VILIKOVSKÝ, P.: Prózy. Bratislava, 2005, s. 814-873.

ZAŤKOVÁ, G.: O narácii všeobecne a konkrétne (v novele P. Vilikovského Kôň na poschodí, slepec vo Vrábľoch). In: Slovenská literatúra, roč. 47, 1995, č. 1, s. 24-37.

Autorka hesla

Eva Jenčíková