KOLONISTI

HABAJ, Ivan (1943)

románová trilógia, 1980, 1981, 1986.

Trilógia zapadá do románovej vlny druhej polovice sedemdesiatych a prvej polovice osemdesiatych rokov, regenerujúcej záujem o historickú skúsenosť, totožnú neraz s detstvom autorov. Je vyústením autorovho záujmu o špecifickú tematiku dediny na slovenskom žitnoostrovskom juhu, ktorej sa venuje od svojho poviedkového debutu Dolniaci (1972). Na téme je zainteresovaný cez rodinnú a rodovú pamäť, ktorou presiahol svoju vlastnú skúsenosť o niekoľko desaťročí. V poviedkovej a novelistickej tvorbe nastoľoval konflikty starého a nového sveta, vzťahu prírody a civilizácie, dediny a mesta najmä dôrazom na detail a v osudoch jeho dolniackych postáv bolo cítiť istú nedopovedanosť a nedokončenosť. Citové a myšlienkové zázemie z detstva, resp. z rodinných reminiscencií potvrdil presahom individuálneho zážitku do širšieho sociálno-národného epického celku, naplneného svojráznym historizmom.

Autor siahol k celistvému uchopeniu svojej témy, ktorou je zaradenie jeho predkov-kolonistov, ich pionierskej generácie, do širších spoločenských súvislostí. Obsiahol v nej takmer polstoročie zápasov, utrpení, činorodého života na malom kúsku zeme okolo Lipovej Osady. Prvý diel sa začína po vzniku Československa a končí sa roku 1938 viedenskou arbitrážou, druhý sa začína koncom vojny a zastavil sa na začiatku spoločenských zmien roku 1948. Tretí sa sústredil na krátke obdobie roku 1965, vrcholiace katastrofálnou povodňou.

Skutočnosť, že autor skracuje zobrazované obdobia, resp. že pracuje spôsobom časť za celok (najdlhšie je medzivojnové obdobie) však neznamená zásadnú zmenu. V strede rozprávania je stále problém ľudskej dôstojnosti a spoločenského zaradenia kolonistov. Životné príbehy kolonistov – už svojím vnútorným ustrojením individualistov (boli to rodiny od Trenčína, z Moravy, ktoré po vzniku ČSR kolonizovali istú časť južného pohraničia na Žitnom ostrove), ale aj ľudí bez vlasti, bežencov, „cudzích“, vykorenených – dostávajú v trilógii spoločenský rozmer, ktorý napokon pomáha prekonávať nielen samotu alebo osamotenosť, ale i nepriazeň osudu, všetky tie nešťastia, príkoria, ponižovania, ktorými musia prejsť. Ťažko možno vyzdvihnúť jednu postavu románu nad druhú. Najvýraznejšie sleduje autor dve rodiny z Lipovej Osady, Jakubcovu a sčasti Vystavilovu. Osud celku (kolonistov) prestupuje všetky postavy, čím možno trochu zotiera črty ich individuálnej tváre (aj jazykovo nie veľmi diferencovanej). Absenciu vyslovene hlavného hrdinu či hlavných hrdinov románu zapríčiňuje i to, že autor (už od začiatku svojej prózy) pracuje viac s celkami, s väčšími kolektívnymi jednotkami, než s indivíduami. Osudy jednotlivcov podriaďuje osudom celku. Individuálne životné príbehy tu ilustrujú krutosť tzv. veľkých dejín, ktoré sa týmto prihraničným priestorom nikdy nevyhýbali a ľudia na ne často doplácali. Stretnutie veľkých dejín s človekom je tak jedným z kľúčov k románu, ktorého čas určujú známe historické medzníky.

Hoci ide v románe o rody a rodiny, nejde o rodinný alebo rodový román, ale o kolektívny sociálno-politický román. V prvej časti trilógie venuje autor podstatnú časť jej ideového posolstva interpretácii slovensko-maďarských vzťahov v tomto období (najmä na konci tridsiatych rokov) a na tomto území. Mníchov, viedenská arbitráž, vyjednávania v Komárne a ďalšie historické udalosti sa dostávajú konkrétne i do životov obyvateľov Lipovej Osady. Najmä keď sa musia rozhodnúť, na ktorú stranu vykročia, pokiaľ až možno skúšať ich dôstojnosť. Zem, prácou nadobudnutý väčší či menší majetok ťahajú tam, city, názory i drastická skutočnosť inde. Prvý diel sa tak končí potupným evakuovaním kolonistov po viedenskej arbitráži na Slovensko. Naznačuje však i neriešiteľnosť a vlastne bezvýchodiskovosť novej situácie.

V druhom diele sa kolonisti opäť sťahujú na dolniaky, odkiaľ v predvečer rozpadu republiky museli odísť. Vracajú sa skúsenejší, starší, poučenejší dejinami, zmenami, ale v základe v nich pretrváva čosi z „kolonistického“ životného pocitu – životaschopnosti, činorodosti, odolnosti aj prispôsobivosti. Tragika pionierskej generácie kolonistov má svoje rozmery determinované ľudsky (nešťastia, obete vojny, vymieranie práve reprezentatívnych členov tohto pokolenia, ale aj pokolenia detí) i spoločensky (dané opozíciou partizáni – príživníci na odboji, komunisti – demokrati – váhavci, roľnícky a robotnícky pohľad na skutočnosť atď.). Románový čas druhého dielu má síce svoju logiku v živote postáv i v dejinnom procese, premostenie z prvého dielu je však trochu rapsodické a zredukované, preto sa musí napĺňať návratmi, prestrihmi do vojnových rokov, v ktorých má potom prevahu autorský komentár – na rozdiel od prvého dielu – nad zobrazením udalosti, deja. Ak koniec tridsiatych rokov bol v prvom diele dramatický a konfliktný z dôvodov nacionálnych, nie je to jednoduchšie ani v druhom diele, hoci dôraz sa kladie viac na sociálne súvislosti. Kolonisti sa včleňujú do nového povojnového života najmä sociálne. Musia si nanovo riešiť problém svojej dôstojnosti a spoločenského zaradenia.

V treťom diele sleduje autor život v polovici šesťdesiatych rokov, v časoch, keď pamätná dunajská povodeň zaplavila veľkú časť Žitného ostrova, vrátane Lipovej Osady. V tejto katastrofickej udalosti sa završuje príbeh kolonistov v druhej či tretej generácii v novom spoločensko-politickom usporiadaní. Táto nová situácia, nová transformácia mení sociálny štatút postáv románu, výrazne najmä Petra Jakubca, ktorého optikou a skúsenosťou sa zhodnocuje nová realita. Dramatické vyvrcholenie trilógie saturuje prírodný živel, ktorý spojil i dovtedy rozdelených, preveroval charaktery, vniesol nové posuny do vzťahu otcov a detí, dokonca aj do vzťahov Slovákov a Maďarov. Zmierenie sa transponuje i do národnostnej roviny („Vtedy sa začali rúcať posledné dávne bariéry, ktoré tu na zemi zanechali ich blízki mŕtvi“). Duch zmierenia víťazí nad neznášanlivosťou minulosti, také je posolstvo trilógie na poli slovensko-maďarskom, ale i univerzálne ľudskom.

V Habajovom základnom prístupe vidno vieru v realistické princípy, ktoré budujú väčšmi na akcii, čine, ako na psychológii postáv, viac na dialógu ako na vnútornom monológu či autorskej reči, menej na napätí, viacej na kronikárskom postoji, na literárnom príbehu, na regionálnej konštante, na neopakovateľnom zážitku. Autor dáva slovo skôr udalostiam než psychologickým sondám, „zaujíma ho ľudský čin, prax, aktuálne rozhodovanie. Preto má román strhujúci rytmus“, hovorí predovšetkým o prvom diele Albín Bagin.

Kritika si všimla, že základným tónom Habajovho románu (najmä v tretej časti) je nostalgia, skôr mierna, bezkonfliktná, k postavám láskavá, základným pohybom jeho myšlienky je spomínanie, reminiscencia (postavy sa často vracajú do minulosti od prvej svetovej vojny po nedávne roky), že román je dielo čítavé a zaujímavé, ale skôr románové svedectvo ako románová metafora (J. Bžoch).

Vydania

Kolonisti, Bratislava, 1980; Kolonisti 2, Bratislava, 1981; Kolonisti 3, Bratislava, 1986.

Literatúra

BAGIN, A.: Hľadanie hodnôt. Bratislava, 1986, s. 232-238.

BARTKO, M.: Človek v dejinách. In: Práca, roč. 41, 20. 12. 1986, s. 6.

BŽOCH, J.: Literárne soboty. Bratislava, 1990, s. 186-189.

CHMEL, R.: Sondy. Bratislava, 1983, s. 318-330.

PETRÍK, V.: Slovenský román sedmdesátých let. Praha, 1987.

ŠABÍK, V.: Literatúra pre súčasníkov. Bratislava, 1988, s. 298-302.

TRUHLÁŘ, B.: Habajov prvý diel Kolonistov. In: Pravda, roč. 62, 27. 8. 1981, s. 5.

TRUHLÁŘ, B.: Odkrývanie ďalších osudov (Nad druhým dielom Habajových Kolonistov). In: Pravda, roč. 63, 27. 4. 1982, s. 5.

TRUHLÁŘ, B.: Zavŕšenie trilógie Ivana Habaja Kolonisti. In: Pravda, roč. 68, 23. 4. 1987, s. 5.

Autor hesla

Rudolf Chmel