JEDLOVSKÝ UČITEĽ

FERIENČÍK, Mikuláš Štefan (1825 – 1881)

poviedka, 1862

Spoločenská poviedka M. Š. Ferienčíka bola publikovaná v roku 1862 v časopise Sokol. Autor ju zaslal do literárneho súbehu vypísaného redakciou časopisu, v ktorom bola neskôr na pokračovanie a pod pseudonymom Mladen aj uverejnená.

Do považskej dedinky Jedlová prichádza na pozvanie miestneho zemepána mladý učiteľ, pôvodom tiež zeman, Bohdan Vesnický, ktorý tu nachádza svoju dávnu lásku Ruženku. Zasnúbia sa a Bohdan sa so zápalom púšťa do ťažkej práce v materiálne i duchovne spustnutej dedine, v ktorej jediným „kvitnúcim“ miestom je krčma žida Izáka. Po krátkom čase si získa sympatie obyvateľov a za ich aktívnej účasti pretvorí dedinu na nepoznanie. Založí nedeľnú školu, hospodársky i staviteľský spolok a predovšetkým spolok miernosti, ktorým neúmyselne likviduje Izákovu živnosť. Izák sa, za pomoci niekoľkých Bohdanových odporcov a jedlovského zemepána, pokúša situáciu zvrátiť. Obviňujú Bohdana z buričstva, aby ho neskôr postavili pred súd. Bohdan však za pomoci Ruženky a dedinčanov utečie a stráca sa vo virvare začínajúcej revolúcie rokov 1848/1849. Po jej skončení sa vracia do Jedlovej, aby tu v nových pomeroch pokračoval v začatej práci. Ožení sa s Ruženkou a uzmieruje sa s otcom, ktorý ho pre národné zmýšľanie a činy v minulosti zatratil.

Poviedka má podtitul „povesť zo života Slovákov“. Hoci tým Ferienčík poukazuje na tradíciu žánru romantickej historickej prózy, volí si pre svoje rozprávanie tému zo súčasnosti. „Neprichodí nám do dávnej minulosti zabiehať, časy naše sú plné obrazov, núkajúcich nás k opisu,“ zdôvodňuje Ferienčík svoju voľbu v úvode prózy. Napriek tomuto progresívnemu posunu vo výbere témy zostáva forma jej spracovania romanticky schematická a didaktizujúca. Má čierno-bielu štruktúru, v ktorej sa „deň škaredý“ vďaka osvietenému činu jednotlivca rýchlo a bezproblémovo mení na „deň pekný“. Z toho dôvodu Ferienčík výrazne idealizuje aj druhého hlavného hrdinu poviedky – ľud. Vykresľuje ho ako vnútorne nesmierne disponovaný kolektív, ktorý napriek svojej predchádzajúcej zaostalosti a mravnej spustnutosti bezproblémovo chápe zámery svojho vodcu – učiteľa a s nadšením ich uskutočňuje.

Dej poviedky sa odohráva v kauzálnej časovej následnosti, s výnimkou retrospektívnych úvah Bohdana a Ruženky, v ktorých sa osvetľuje ich rodinný pôvod. Najmä v druhej časti sa nachádzajú i početné zauzlenia deja (rozsnúbenie, Bohdanovo zatýkanie, útek z väzenia), ktoré však pre jeho ďalšie smerovanie nemajú rozhodujúci význam a plnia skôr dramatizujúcu úlohu. Zaujímavým kompozičným prvkom sú priame autorove vstupy dovnútra textu. Posúva a usmerňuje nimi dej alebo uvádza dôležité akcie postáv. Podobnú funkciu plnia aj čisto romantické zapájania personifikovaných prírodných živlov do diania „na zemi“, ktoré predznamenávajú zväčša negatívny vývin udalostí. Výrazným kontrapunktom k tomuto romantickému klišé je nezvyčajne stručná až dokumentárne pôsobiaca scéna zasnúbenia, ktorá navyše má znaky Ruženkinho citového nátlaku na Bohdana. Na tomto mieste je azda najviac zreteľné Ferienčíkovo smerovanie „von z romantizmu“, ktoré sa v rovine formy prejavovalo iba vzácne. Výpovedne najviac exponovaná je línia Bohdanovej činnosti v prospech rozvoja Jedlovej. Ferienčík sa v nej podrobne venuje postupu, ako jeho hrdina dosiahol realizáciu svojich predsavzatí v praxi. Umožňuje (hlavne dobovému) čitateľovi „zažiť“ „prerod zbiedenej slovenskej dediny na prosperujúce spoločenstvo“. Dôležitejšia je však ideová línia, ktorá sa odohráva za týmto povrchom. Vypovedá totiž o národnobuditeľskom i politickom usilovaní celej štúrovskej generácie, ktoré sa v praxi skončilo neúspechom a sklamaním, a ktorého vytúženú, nerealizovanú podobu vlastne Ferienčík v poviedke spätne rekonštruuje.

Na obraze roduverného učiteľa, pôvodom zemana, ktorý „sa vnára do širšej sféry národa, národnej spoločnosti, a tu sa uskutočňuje ako aktívny a sebavedomý subjekt“ (J. Števček), Ferienčík sa pokúsil zobraziť (nielen) svoju predstavu o premene utláčaných Slovákov na svojbytný národ. Bohdan je ideálom vyhranenej túžby po spravodlivosti a slobode pre všetkých. Jeho mravný imperatív ho preto stavia do emocionálnych konfliktov s najbližšími osobami: s otcom, ktorý v jeho konaní vidí spreneverenie sa zemianskemu pôvodu, i s Ruženkou, ktorá sa obáva dôsledkov Bohdanovej zásadovosti pre ich spoločné šťastie. Ferienčík necháva svojho hrdinu rozhodovať sa v takýchto situáciách príkladne podľa vzoru Štúrovho ideálu, že v kritickej chvíli nie je možné deliť srdce medzi vlasť a ženu, vlasť a rodinu a pod. Bohdanovo presvedčenie je však napokon štedro odmenené a v závere sa mu dostáva zmierenia a spoločenskej satisfakcie, ktorá už ale ide nad rámec tých istých štúrovských ideálov.

Za týmto nepravdepodobným úspechom Ferienčíkovho hrdinu sa do veľkej miery ukrýva aj vlastná neuspokojená túžba slovenských vodcov po národnom i individuálnom povznesení, ktoré sa po revolúcii 1848/1849 nedostavilo. Aj tento fakt preto mohol do istej miery Ferienčíkovi zabrániť, aby sa v poviedke odrazil od romantického stereotypu k novej realistickej zobrazovacej metóde.

Vydania

Jedlovský učiteľ. Povesť zo života Slovákov. In: Sokol, 1862, č. 7-11.

Jedlovský učiteľ. Turčiansky Sv. Martin : Kníhtlačiarsky účastinársky spolok, 1907.

Jedlovský učiteľ. Bratislava: Slovenská liga, 1935.

Jedlovský učiteľ. Bratislava : SVKL, 1962.

Literatúra

KOCÁK, M. (ed.): Mikuláš Štefan Ferienčík, Jozef Horák a Banská Štiavnica. Martin : Matica slovenská, 1984.

FENDRICHOVÁ, Ľ.: Jedlovský učiteľ od Mikuláša Št. Ferienčíka-Mladena. Rozbor epicko-charakterový. In: Literárnohistorický zborník, roč. 1, 1943, č. 3, s. 177-187.

MRÁZ, A.: Mikuláš Štefan Ferienčík a jeho prozaické práce. In: FERIENČÍK, M. Š.: Jedlovský učiteľ. Výber z prózy. Bratislava : SVKL, 1962, s. 7-19.

MRÁZ, A.: Literárny profil Mikuláša Štefana Ferienčíka. Bratislava : Vydavateľstvo SAV, 1959.

ŠKULTÉTY, J.: Mikuláš Št. Ferienčík. In: Slovenské pohľady, roč. 1, 1881, č. 3, s. 233-238.

Autor hesla

Martin Michálek