JA JE NIEKTO INÝ

FABRY, Rudolf (1915 – 1982)

básnická zbierka, 1946

Zbierka, ktorá svojou štruktúrou a kompozíciou tvorí skladbu, vznikala niekoľko rokov. Niektoré jej časti boli uverejnené v časopisoch a v nadrealistických zborníkoch ešte počas vojny, ale celý cyklus autor dokončil až po vojne, čo poznamenalo jeho vyznenie.

Úvod tvorí báseň Namiesto venovania, po nej nasledujú dve dominantné časti – Prvé stretnutie s Féneom a Druhé stretnutie s Féneom. Záver tvoria Ja som to a Prológ k epilógu. Skladba vznikala bez predbežného plánu. Jej dejový základ tvoria stretnutia s Féneom, v ktorých sa uplatňujú apokalyptické vízie o záhube sveta, homologické s apokalyptickou vojnovou skutočnosťou, a tak ich možno chápať ako jej stvárnenie a výraz, ale zároveň aj ako výraz hravej básnickej imaginácie nadrealistickej proveniencie. Pre ňu je charakteristické persiflujúce a parodické gesto a najmä paradoxnosť výpovedí, ktoré sa navzájom významovo popierajú. Lyrický subjekt básne nedovoľuje čitateľovi zotrvať iba pri jednom významovom póle paradoxu, hoci v čase vydania zbierku vnímali predovšetkým ako naliehavú výpoveď o svete a o človeku, a nie ako antitetickú verbálnu exhibíciu. Návod na také čítanie básne poskytuje aj sám autor vďaka dvom záverečným častiam, ktoré vysunuli do popredia spoločenskú funkciu poézie, hoci naivne a zjednodušujúco ponímanú.

Lyrickým subjektom skladby je „ohrdnutý milenec a prorok skazy“ (P. Winczer). Spočiatku je sám so sebou totožný, ale po zjavení sa Fénea, označeného ako „diabol metafory“, dochádza k rozdvojeniu alebo zdvojeniu subjektu básne. Subjekt, ja“, ktorý sa najprv chápal ako médium či membrána, na ktorú narážajú podnety zvonku („som iba bubnom z kože svojho ucha“), stáva sa neskôr zapisovateľom Féneových vízií. Práve ním sa objektivizuje diabolská schopnosť vidieť a pomenovať skazu. Spojenie Fénea s Fénixom (ktorý predstavuje princíp ustavičného znovuzrodenia), reprezentuje dve základné témy skladby – víziu skazy a večne sa rozvíjajúcu básnickú imagináciu. Práve toto spojenie vytvára novú podobu slovenského nadrealizmu a zároveň aj jeho vrchol.

Pre skladbu Ja je niekto iný neplatí už len nadrealistické ponímame básnického subjektu ako pasívneho média, ale aj ponímanie subjektu ako aktívneho tvorcu („inak ani neskončí toto veršovanie, verš len tak ako ja budem chcieť“). Ide o osciláciu medzi dvoma pólmi subjektu, pričom pól intelektuálne konštruktívny sa v prvých troch častiach skladby nepresadzuje tak, aby potlačil alebo vylúčil zaznamenávanie obsahu vedomých i podvedomých síl človeka i sveta. Obidve stretnutia s Féneom takto zachytávajú predsa len prevahu „ja“ pasívneho a imaginatívneho, ktoré produkuje predovšetkým poéziu senzualistickú s dominantnou estetizujúcou funkciou oslabujúcou reflexívnu zložku básne tým, že jej vážnosť a tragickosť uvádza vzápätí do komickej a naivnej polohy, čím sa vážna výpoveď estetizuje a mení na predmet básnickej hry. V tomto vzťahu platí aj opačný proces od estetizujúcej hravosti k vážnosti meditatívnej výpovede, ktorá nadobúda neraz proverbiálnu gnómickú povahu.

Zapojením dávnej i celkom modernej kultúrnej (najmä slovesnej) tradície do nadrealistickej básne sa mení jej povaha tak, že sa porušujú a prekonávajú surrealistické normy. V súvislosti s touto skladbou ide o apokalyptickú biblickú tradíciu, o textové odvolania na Bibliu, Danteho a Baudelaira. Tieto odvolania nezasahujú hĺbkovú štruktúru uvedenej tradície, deje sa tak v intenciách básne s dominantnou estetizujúcou funkciou: pre ňu nie je dôležitá významová hodnota diela, na ktoré sa odvoláva. Za najhlbší kontakt treba pokladať odvolávanie sa na biblickú apokalyptiku sprostredkovanú nielen knižnou, ale aj ľudovou podobou baroka, ktorá zasahuje celé Fabryho básnické dielo.

Za znak vyvádzajúci skladbu zo surrealizmu sa pokladá návrat k personálnemu lyrickému „ja“ v Druhom stretnutí s Féneom, ktoré je zasadené do konkrétneho času a priestoru, ba dokonca ho možno identifikovať so samotnou osobou R. Fabryho. Mení sa aj záznam vízií, ktorý prechádza od typicky pasívneho surrealistického zaznamenávania k ich organizovaniu podľa ideovo-emocionálneho plánu. Vízie záhuby vo svojej obsedantnej variačnej návratnosti sú vlastne obrazným ekvivalentom „reflexie prežitej, sprevádzanej citovým zážitkom“ (P. Winczer). Zvýšená epickosť Druhého stretnutia s Féneom spôsobuje, že stvárnenie oboch stretnutí sa dá vnímať aj ako výpoveď o strhujúcej dráme doby. Záznam podvedomia básnika sa takto mení na obraz „krvavého podvedomia doby“ (M. Červenka).

Prudký zlom v skladbe nastáva v posledných dvoch častiach. I keď sa v časti Ja som to replikujú motívy predošlých častí, zrušením dvojpólovosti lyrického „ja“ dochádza k jeho degradácii, čo sa prejavuje pregnantne v banálnom výroku „ľudia plodia ľudia zabíjajú / jeden sa zrodí druhý hynie / netreba smútiť niet za čím banovať“. Básnik tentoraz persifluje samu poéziu návratom k pravidelnému veršu a k pravidelnej štvorveršovej strofe, použitej na banálne veršovačky, ktoré znamenajú likvidáciu vlastnej nadrealistickej tvorby. Aj napriek tomu skladba Ja je niekto iný je najhlbším ponorom do podvedomých síl človeka vo vývine slovenskej nadrealistickej poézie.

Vydania

Ja je niekto iný. Bratislava, 1946; 1965; 1966; 1972; 1979.

Literatúra

ČERVENKA, M.: Roztržený obraz tváře. In: Literární noviny, roč. 14, 1965, č. 30, s. 5.

FEDOR, M.: Slovenský nadrealizmus. Anotovaná bibliografia. Martin, 1968.

FELIX, J.: Od zvonkovej hry predstáv k Féneovi a víziám alebo: surrealizmus vyvádzaný zo surrealizmu. In: Elán, roč. 16, 1946-47, č. 1-2, s. 8-10.

HAMADA, M.: V hľadaní významu a tvaru. Bratislava, 1966, s. 312-320.

P. B. (BUNČÁK, P.): Vidiny šťastia a mieru. In: Pravda, roč. 3, 19. 9. 1946, s. 4.

(sic) (MIHÁLIK, V.): Fabryho nadrealistická poézia. In: Čas, roč. 3, 16. 10. 1946, s. 4.

ŠMATLÁK, S.: Chvíľka nostalgie s Féneom. In: Kultúrny život, roč. 20, 1965, č. 6, s. 4.

TOMČÍK, M.: Básnické retrospektívy. Bratislava, 1974, s. 258-287.

WINCZER, P.: Fabryho Ja je niekto iný – tradície a súdobé súvislosti. In: Slovenská literatúra, roč. 37, 1990, č. 1, s. 1-26, č. 2, s. 120-134.

Autor hesla

Milan Hamada