INCOGNITO

PALÁRIK, Ján (1822 – 1870)

veselohra, 1858

Veselohra v štyroch dejstvách s národnými spevmi (pôvodne nazvaná Slovenský kosec), publikovaná v almanachu Concordia v roku 1858, je literárnym debutom takmer štyridsaťročného autora, ktorý sa dovtedy aktívne venoval publicistike a organizovaniu národného a literárneho života. Podobne ako nasledujúce divadelné hry Drotár (1860) a Zmierenie alebo Dobrodružstvo pri obžinkoch (1862) ju Palárik publikoval pod pseudonymom Ján Beskydov a postavil ju na rovnakých konštitutívnych princípoch: zámene identít, situačnej komike a výrazne optimistickom tóne, pričom vo všetkých troch veselohrách otvorene tlmočil politické presvedčenie Novej školy slovenskej orientované na slovensko-maďarské zblíženie.

Dej veselohry sa začína návratom Evičky Sokolovej zo štúdií, odkiaľ sa vracia ako popanštená, odnárodnená „frajle Evelín“. Negatívna premena richtárovej dcéry vyhovuje radnému Potomskému, ktorý sa z nelichotivej finančnej situácie snaží dostať výhodným sobášom: najskôr sa zameria na bohatú vdovu Sokolovú, no stretnutie s jej dcérou mu vnukne myšlienku vydať ju za svojho syna Jána Jelenfyho. Nádejný pytač prichádza do domu budúcej nevesty v prezlečení, no rovnako inkognito vystupuje aj Ján Jelenský, slovenský básnik a syn olejkára z Turca, ktorému Evičku prisľúbil za ženu jej otec. Jelenský sa v krčme prezlieka za kosca a spolu s dedinčanmi prichádza do richtárkinho domu, kde kurizuje Evičke, ktorej sa ihneď zapáči; naopak Jelenfy sa budúcej neveste predstavuje v úlohe maďarského ochotníckeho herca. Maska Jelenfyho v skutočnosti odráža jeho pravú tvár – domnelý študent práv v Pešti je naozaj herec – a u ženy, v ktorej láska k pravovernému Slovákovi Jelenskému prebudila národné cítenie, už nemôže mať úspech. Evička, ktorá na začiatku vystupuje ako odnárodnená povrchná slečinka odmietajúca vydať sa za olejkárovho syna, pretože je slovenský básnik, teda „proletár, tulák, alebo dáky emisár“, sa pod jeho vplyvom obracia k národným koreňom, hrdosti a cti, odmieta Jelenfyho a berie si za muža Jelenského. Momentom jej uvedomenia je krása slovenskej reči a piesne, ktorou sa prezentuje Jelenský ako kosec. Konfrontácia Jelenského s Jelenfym (ako pravoverného Slováka s pomaďarčeným) v závere hry ústi do scény oslavujúcej slovenské ochotnícke divadlo: Jelenský sa rozhodne písať slovenské hry a Jelenfy mu gratuluje oslavným výrokom, nech žije slovenské divadlo.

Jadro zápletky je založené na zámene výrazne protikladných osôb, ktorých hodnotovým determinantom je národné povedomie určujúce kontext kladných a záporných postáv hry: odnárodneného, pomaďarčeného a zdemoralizovaného Jelenfyho a národne uvedomelého, vzdelaného a charakterného Jelenského. Podoba mien a anonymita pytačov spôsobia ich zámenu, ktorá produkuje rad komických situácií vystupňovaných v scéne pytačiek. Hybným elementom nedorozumení sa nechtiac stáva Potomský, ktorý Sokolovej prezradí, že syn príde na pytačky v prezlečení, pričom netuší, že v dome sa inkognito pohybuje druhý pytač. Zámenu Jelenského s Jelenfym podporuje aj epizóda s prsteňom, ktorým Jelenský vyplatí dlh za učiteľa Starosvetského, čo obe ženy presvedčí o tom, že inkognito kosec je v skutočnosti avizovaný charakterný ženích, ako svojho zhýralého syna vykreslil Potomský. Vzorku negatívnych postáv vhodne dopĺňajú židovský hostinský Špitzer a Notáriuš kocúrkovský, prostredníctvom ktorých Palárik kritizuje malomeštiactvo podliehajúce módnej germanizácii a maďarizácii, vysmieva sa z jeho životného štýlu a názorov. Ich hodnotový protipól reprezentuje popri Jelenskom učiteľ Starosvetský a kolektív dedinského ľudu (kosci a hrabáčky), s ktorými básnik prichádza do richtárskeho domu. Charakteristika Jelenského ako básnika a syna olejkára z Turca je explicitnou narážkou na slovenský literárny kontext, a hoci je v hre produktívna, sčasti ju možno interpretovať aj ako ironický odstup, ktorý si autor udržiava od tejto postavy: na pozadí výrazne negatívnych či morálne a národne ambivalentných postáv pôsobí Jelenský ako koncentrát až rozprávkovo pozitívnych vlastností. Rozprávkový je i vstup Jelenského do hry na začiatku druhého dejstva, kde „sám s ovesenou tanistierkou“ prichádza do cieľa svojej cesty a v rozsiahlom monológu približuje divákovi jej motiváciu – putovanie za prisľúbenou nevestou do bájneho Kocúrkova. Ak v charakteristike Jelenského Palárik narážal na romantický kontext Hurbanovho Olejkára (1846), v charakteristike prostredia nadviazal na Kocúrkovo Jána Chalupku, pričom obraz kocúrkovských pomerov na slovenskom vidieku úspešne adaptoval na pomery v päťdesiatych rokoch 19. storočia. Jelenského monológ je umeleckým pendantom Chalupkovej Predmluvy ku Kocúrkovu (1830): „Teda som predsa raz tuná v tom báječnom Kocúrkove, pri cieli svojej poetickej výpravy! Na celej ceste nikto mi nevedel povedať, kde leží vlastne to Kocúrkovo. (…) Ha, ha, ha, veď Kocúrkovo je Eldorádo, Tibur a Olymp Múz slovenských, tuná majú sídlo satyrovia, bakchantky, fauni a sirény (…) blúdil som po celom Slovensku, poprehliadal všetky folianty a bachanty o Kocúrkove, ba i mapy a cestopisy na poradu bral, ľudí sa pýtal, jedni mi napravo, druhí naľavo, jedni tam, druhí inam ukazovali – a kde nič, tu nič, – milého Kocúrkova nikde niet! Do tisíc striel! Už som chcel re infecta spiatočnú cestu nastúpiť, keď mi zrazu Múza do ucha zakričí: ‚Ty blázon, čože sa tak trudíš? Veď Kocúrkovo máš všade pred nosom, len otvor oči!‘ Otvoril som teda oči, a skutočne bolo tomu tak.“

Hoci v hre Palárik rozvil kocúrkovské témy, nedosiahol ostrosť spoločenskej satiry tvorcu slovenského Kocúrkova – pri kritike negatívnych stránok slovenského spoločenského, národného, politického a kultúrneho života Palárik vedome zotrval na úrovni situačnej komiky, nakoľko jeho umeleckým zámerom nebola útočná satira, čo literárna historiografia počnúc J. Vlčkom autorovi opakovane vyčítala ako nedostatok jeho veselohier.

Od ochotníckej premiéry (1. mája 1859 v Nemeckej Ľupči) bolo Incognito v matičnom období s úspechom a často inscenované vo všetkých kútoch Slovenska, a to i napriek tomu, že z národnostných a politických dôvodov bola hra často zakazovaná (napríklad trenčianskym ochotníkom zakázali úrady inscenovanie po dvoch reprízach v roku 1872 preto, že sa vraj vysmievali maďarskému národu, o rok neskôr nepovolili toto predstavenie ani v Bytči „z neznámych dôvodov“). V šesťdesiatych a sedemdesiatych rokoch 19. storočia sa hra vďaka mimoriadnemu záujmu ochotníkov o inscenovanie podieľala na rozvíjaní ochotníckeho divadla na Slovensku, neskôr bola s obľubou inscenovaná prvými profesionálnymi divadelníkmi.

Dobové ohlasy sú redukované na inscenovanie a herecké výkony; úspech hry sa pripisoval jej divadelnosti (A. Mráz). Literárnohistorická reflexia akcentovala prednostne úspešné rozvíjanie tradícií Chalupkovho Kocúrkova (J. Vlček, Z. Rampák) a kritizovala eufemizáciu kritického postoja zdôvodňujúcu nižšiu literárnu hodnotu hry oproti Chalupkovým. V súčasnosti sa veselohra ako dramaticko-literárny a javiskový útvar hodnotí ako príliš dobovo determinovaná, pri inscenovaní vyžadujúca dramaturgické úpravy, pričom sa zdôrazňuje hlavne jej dokumentárna hodnota.

Vydania

Incognito. Veselohra vo dvoch jednaniach s predohrou. Napísal Ján Beskydov. In: Concordia, 1858, s. 281-378.

Incognito. Veselohra vo štyroch dejstvách s národními spevy. In: Sobrané dramatické spisy Jána Palárika (Beskydova). Pešť : Minerva, 1870.

Incognito. Podľa pôvodného vydania upravil Mikuláš Št. Gojda. Martin : Osveta, 1954.

Veselohry a divadelné prejavy. Bratislava : SVKL, 1955, s. 41-124.

Literatúra

ČAVOJSKÝ, L.: O pôvodnosti Palárikovho dramatického diela. In: Slovenské divadlo, roč. 3, 1955, č. 3, s. 233-244.

ČAVOJSKÝ, L.: Nepochopený Palárik. In: Slovenské divadlo, roč. 8, 1960, č. 1, s. 239-244.

ČAVOJSKÝ, L.: Palárikove veselohry. In: Kapitoly z dejín slovenského divadla. Bratislava : Vydavateľstvo SAV, 1967, s. 314-328.

MRÁZ, A.: Slovenská dramatická literatúra v rokoch matičných (dokončenie). In: Slovenské pohľady, roč. 47, 1931, č. 6-8, s. 478-490.

RAMPÁK, Z.: Veselohry Jána Palárika. In: PALÁRIK, J.: Veselohry a divadelné prejavy. Bratislava : SVKL, 1955, s. 7-38.

VLČEK, J.: Dejiny literatúry slovenskej. Turčiansky Sv. Martin : Kníhtlačiarsky účastinársky spolok, 1889.

Autorka hesla

Jana Pácalová (Piroščáková)