HLUCHÁŇ

TAJOVSKÝ

(vl. menom Jozef Gregor, 1874 – 1940)

poviedka, 1920

Uvádza sa i s úvodzovkami („Hlucháň“). Je zaradená do zbierky Rozprávky z Ruska (1920), ktorá obsahuje poviedky, črty, fejtóny i reportážne texty. Vojna sa v nich reflektuje akoby „zboku“, vo väčšine textov vnímame len jej dôsledky (Kuchár Jurek, Pod jedličkou, Za službou).

Prózu Hlucháň napísal Tajovský v roku 1916, po prebehnutí do ruského zajatia. Titulnou postavou poviedky je Juro Kotliak, ktorému dali vojaci prezývku Hlucháň, pretože bol „nahluchlý, ba niekedy cele hluchý, a preto nebezpečný najmä v noci s nabitou puškou v rukách“. Bolo nepochopiteľné, že i takíto poznačení a starí ľudia sa dostávali na front „brániť vlasť“. Jura si vojaci obľúbili pre jeho odzbrojujúcu dobrotu, pre jeho modlitby a piesne. Bol im ako otec, „bol viac gazdinou ako vojakom“. Jedného dňa si aj jeho našla „zablúdená guľka“. Vojaci mu zhotovili kríž s menom, no nejaký Maďar naň vyrezal, že Juro „vykonal svoju povinnosť“. Tajovský tento skutok nepriamo s rozhorčením odsudzuje ako dvojnásobnú absurditu – smrť vo vojne ako takú a navyše smrť Slováka „za Maďarov, ktorí nás už stotisíce vyhubili a vyhubia, keď sa neubránime“. Text poviedky je natoľko presvedčivý v korešpondencii všetkých jeho výstavbových prvkov, že jeho explicitný koniec možno pripísať len autorovmu úprimnému zapáleniu, v ktorom nedokázal ovládnuť nutkanie k priamej aktivizácii čitateľov.

Poviedka Hlucháň je text, ktorý synekdochicky zastupuje veľa podobných Tajovského próz s ohlasmi prvej svetovej vojny. Pre všetky je charakteristická „permanentnosť“ ľudského trápenia a autor ako zúčastnený rozprávač tu rezignovane priznáva, že nemá žiadny liek na rany svojich hrdinov. Nedopraje im ho ani vo fiktívnej rovine poviedky, pretože programovo odmieta ilúzie. Aj tu, podobne ako v poviedke Mamka Pôstková, cez deminutíva preniká do textu kus intimity, priazne a žičlivosti autorovej dobromyseľnosti.

Pátos existenciálnej chvíle na fronte Tajovského núti k tomu, aby do žánru črty alebo poviedky implantoval evidentné znaky legendy. Legenda mu veľakrát poskytuje žánrové východisko pre postavu novodobého svätca – prostého človeka týraného osudom a biedou. Pre Tajovského je „svätcom“ človek, ktorý bez úhony na svojom charaktere v nekonečnej dobrote trpezlivo znáša životnú trýzeň. Tajovský zreálnil nároky na vysokú mravnú kvalitu človeka, ktorý neslúži nejakej „vyššej“ inštancii, ale riadi sa základnými mravnými kategóriami – dobrom a láskou k blížnemu. Dobrota Jura Kotliaka je odzbrojujúca, nákazlivá, robí „zázraky“ – lakomci začnú pod jej vplyvom rozdávať, otupení plakať, jeho spev prekrikuje škriepky a nenávisť, jeho modlitby odkrývajú v bezcitných vojakoch ľudské struny. Jeho hluchota je prostriedkom vnútornej kontemplácie, ktorá ho zbavuje pocitu strachu a pomáha mu žiť hlbšie, hodnotnejšie.

Schéma stredovekej legendy je u Tajovského sprevádzaná neopakovateľnou kombináciou štylizovane naivného naturalizmu a mravnej monumentalizácie. Pátos a citová exaltovanosť „ochraňujú“ takto Tajovského drsnú literárnu prostotu pred stotožnením s fádnou prostotou dokumentu.

Vydania

Rozprávky z Ruska (Rozprávky o československých légiách v Rusku). Bratislava, 1920; Martin, 1928; Bratislava, 1956 (In: Dielo 5); 1960 (In: Horký chlieb); 1965 (In: Tajní boháči); 2005 (In: Prózy).

Literatúra

ČEPAN, O.: Stimuly realizmu. Bratislava, 1984, s. 309-368.

GREGOROVÁ, D.: Život musí mať cveng. Bratislava, 1963.

GREGOROVÁ, H.: Spomienky. Bratislava, 1979.

LESŇÁKOVÁ, S.: Cesty k realizmu. J. Gregor Tajovský a ruská literatúra. Bratislava, 1971; Literárny archív 31/94, Martin, 1995, s. 97-224.

LUKÁČ, E. B.: Liber amicorum Jozef Gregor Tajovský. Bratislava, 1934.

MIKULOVÁ, M.: Problematický realizmus Jozefa Gregora Tajovského. In: Slovenská literatúra, roč. 6, 2000, č. 6, s. 401-417.

MIKULOVÁ, M.: Tajovského obrodenecká moderna. Bratislava, 2005; Tajovský v kritike a spomienkach. Bratislava, 1956.

VYDROVÁ, H.: Jozef Gregor-Tajovský. Personálna bibliografia. Martin, 1977.

Autorka hesla

Marcela Mikulová