HEJ, SLOVÁCI

TOMÁŠIK, Samo (1813 – 1887)

hymnická pieseň, 1838 (?)

Pieseň vznikla pod dojmom prevahy nemeckého obyvateľstva nad Čechmi v Prahe, je tiež odozvou na nerovné postavenie Slovákov v Uhorsku.

V piesni dominuje motív jazyka, ktorý je atribútom národa. Kým „žije“ jazyk, nezahynie ani národ. Najdôležitejšou činnosťou národa je obrana jazyka a reči proti všetkým neprávostiam, nepriateľstvu a zrade.

2. novembra 1834 si Tomášik poznamenal do denníka: „Pokiaľ matička Praha, perla západoslovanského sveta, sa začína strácať v nemeckom mori, čo asi čaká Slovensko, moju drahú vlasť, pre ktorú je Praha zdrojom duchovnej kultúry?“ Dojem z germanizácie Čechov ho podnietil na napísanie slov piesne, ktorá mala nápev populárnej poľskej revolučnej piesne Mazurek Dąbrowskiego z roku 1797, z obdobia bojov Poliakov za obnovenie Poľského kráľovstva. Tá sa v roku 1927 stala hymnou Poľskej republiky a väčšina ľudí ju pozná podľa prvého verša Jeszcze Polska nie zginęła.

Pôvodná verzia Tomášikovej piesne bola v češtine, na Všeslovanskom zjazde v Prahe v roku 1848 sa stala všeslovanskou hymnou Hej, Slované (do textu boli zahrnutí nielen Slováci, ale všetci Slovania) a bola preložená do viacerých slovanských jazykov. V medzivojnovom období slúžila ako hymna Sokola, v 2. svetovej vojne ju Slováci vybrali za hymnu Slovenského štátu. Po roku 1945 bola prijatá ako hymna Juhoslávie.

V obsahu dominuje stotožnenie sa s osudom národa prostredníctvom osobných zámen v prvej osobe plurálu (naša slovenská reč, naše verné srdce, nám zveril, je s nami, proti nám…). Slováci majú kladné vlastnosti, sú verní, silní, odhodlaní brániť svoje práva. V opodstatnenosti boja ich posilňuje vedomie práva: „Jazyka dar zveril nám Boh (…), / nesmie nám ho teda vyrvať na tom svete žiadny (…) / Boh je s nami, kto proti nám, toho parom zmetie.“ V týchto veršoch je badateľné spájanie tradícií pohanstva a kresťanstva – boh písaný s veľkým písmenom, ale „Boh náš hromovládny“ alebo „toho parom zmetie“. Nepriatelia nemajú nádej na pokorenie Slovákov, aj keby im prišli na pomoc všetky temné sily („hrom a peklo, márne vaše proti nám sú vzteky“). Odsudzuje sa zrada, ak niekto zradí ideály Slovákov, bude zatratený („čierna zem pohltí toho, kto odstúpi zradne“). Apelatívnosť odhodlania sa zvyšuje použitím častice nech, hyperbolou stále, naveky. Enumerácia a epizeuxa zvýrazňujú márnosť všetkých pokusov zobrať národu slobodu ducha.

Pieseň je napísaná v pravidelných 14-slabičných veršoch so združeným rýmom a naznačenou polveršovou prestávkou. Takéto usporiadanie podčiarkuje melódiu a rytmus hudobnej predlohy.

Vydania

Na Slowany! In: Nový i starý vlastenský kalendář, roč. 9, 1838, s. 36.

Básně a písně. Praha, 1888, s. 7.

Literatúra

BRTÁŇ, R.: Všeslovanská hymna. In: Literárno-historický zborník II – III. Martin : Matica slovenská, 1945 – 1946, č. 1-2.

O původě národní písně „Hej, Slované“. In: Literární listy, roč. 5, 1884, č. 22.

Päťdesiatročné jubileum piesne „Hej, Slováci!“ In: Domový kalendár, roč. 3, 1886, s. 32.

POKORNÝ, R.: K padesátiletí písně „Hej, Slované“. In: Sborník Slovanský, roč. 3, 1884, č. 12.

Původ národní písně „Hej, Slované“. In: Národní listy, 1884, č. 295.

SOCHÁŇ, P.: Jubileum piesne „Hej, Slováci!“ In: Národnie noviny, roč. 15, 1884, č. 130.

THURZO, I.: Osudy piesne Hej Slováci. In: Historická revue, 1998, č. 3, s. 10-11.

Autorka hesla

Adelaida Mezeiová