HÁJNIKOVA ŽENA

HVIEZDOSLAV, Pavol Országh (1849 – 1921)

epická báseň, 1884 – 1886

Prvá rozsiahla epická skladba P. O. Hviezdoslava, básnik ju začal písať v máji 1883 počas pobytu v hájovni na Rovniach pod Babou horou na Orave. Do decembra 1883 dokončil prvých šesť kapitol a poslal ich S. H. Vajanskému. Ten prijal rukopis veľmi pozitívne a zariadil nielen jeho uverejnenie v prvom čísle časopisu Slovenské pohľady v roku 1884, ale chystal aj knižné vydanie celej epickej skladby v tom istom roku. Hviezdoslav však nedokázal vyhovieť jeho žiadosti o skoré dokončenie diela, pretože mu v tom bránili pracovná zaneprázdnenosť aj tvorivé problémy pri koncipovaní ostatných častí epickej skladby. Skladba preto vychádzala s veľkými prestávkami v Slovenských pohľadoch od januára 1884 do októbra 1886. V roku 1886 vyšla tiež v osobitnom knižnom odtlačku v náklade tristo exemplárov.

Príbehová línia básnickej skladby je rozložená na ploche pätnástich kapitol (súčasťou skladby je aj úvodná časť s názvom Pozdrav a epilóg nazvaný Zbohom). Po smrti starého hájnika Čajku sa jeho syn Michal rozhodne pýtať si miesto po otcovi, aby realizoval svoju túžbu po samostatnom živote. Majiteľ lesov, starý šľachtic Villáni jeho žiadosti vyhovie, keď sa dozvie, že ide o syna hájnika, ktorý mu kedysi zachránil na poľovačke život. Michal sa vracia do horského prostredia, na Podvršie, kde začne opravovať hájovňu. Keď ju dá do poriadku, rozhodne sa oženiť s Hankou, s ktorou má tajnú známosť. Ich ľúbostný vzťah sa po rozličných prekážkach, najmä zo strany Hankinho otca, napokon zavŕši svadbou v hájovni, ktorá sa stane ich spoločným domovom. Šťastný manželský život Hanky a Michala sa po čase začne komplikovať zásahom tretej osoby, mladým zhýralým a násilníckym šľachticom Villánim, ktorému sa Hanka páči. Pri jednej z poľovačiek ju v podvečer navštívi na Podvrší a chce ju zviesť. Hanka ho v sebaobrane zavraždí. Michal po večernom rozhovore s ňou vysloví osudové rozhodnutie – berie vinu na seba a zaviaže ženu neprezradiť pravý priebeh krvavých udalostí. Toto Michalovo rozhodnutie spôsobí obidvom utrpenie: Hanku privedie takmer na pokraj duševného pomätenia, že jej kázal tvrdiť nepravdu, a jemu hrozí smrť za to, čo síce nevykonal, no vykonať chcel z pomsty za Artušovo správanie sa k nemu a k jeho žene. Po vyjasnení tragických zauzlení na súde (najmä po výpovedi duševne chorej Hanky, ktorá príde na súd, „rozviaže“ prísahu a povie pravdu), ako aj po Michalových „liečebných“ potulkách v prírodnom prostredí, vyvstane pre obidvoch možnosť postupného hojenia duševných rán a návratu k predchádzajúcemu životu. Dôležité miesto príbehovej línie, cestu návratu najmä Michala do predošlého pokojného života, predstavuje scéna, v ktorej Michal, hľadajúc krajné riešenie svojho previnenia, zachráni starého Villániho od istej smrti v rozbúrenej horskej rieke. Ten mu za jeho skutok vráti hájovňu, čím napraví narušené vzťahy. Potvrdením vyrovnania epických sporov a návratu k optimistickému životnému príbehu Michala a Hanky je báseň Dve návštevy, ktorá má charakter „doslovu vypravovateľa“ k jeho epickým dielam, najmä k Ežovi a Gáborovi Vlkolinským. Hviezdoslava akoby neuspokojil obraz uzdravenej Hanky s dieťaťom na rukách na priedomí hájnikovej chalupy, a preto v spomínanej básni dodatočne oznámi, že bol „na návšteve“ u Čajkovcov na Podvrší, medzi ľuďmi, „ktorí došli šťastia“.

Základný dejový konflikt skladby je vybudovaný na protiklade dvoch socio-kultúrnych modelov: sedliackeho a meštiackeho. Ide o obdobu romanticky poňatého protikladu ľudu a pánov, avšak tento protiklad nie je v Hviezdoslavovom diele riešený na princípe vzťahu medzi ideálom a skutočnosťou, ale ako vzťah dvoch reálnych, hoci hodnotovo, kultúrne a sociálne rozdielnych zložiek dobovej slovenskej spoločnosti. Z toho dôvodu má epický dej svoju reálnu životnú podobu. Jeho jednotlivé zložky (osobitne prírodno-opisné, reflexívne, etnografické) netvoria osobitné motivické či kompozičné celky, sú podriadené základnej idei diela.

Osou sujetovej konštrukcie skladby aj jej dejového konfliktu sú hlavné postavy: hájnik Michal Čajka, jeho žena Hanka, mladý šľachtic Artuš Villáni. Modelovanie týchto postáv je z významového hľadiska transparentné, z logicko-sémantickej výstavby schematické. Príčina modelovania vyplýva z napätia v opozícii ľud – zemianstvo (panstvo). V tomto konflikte stojí Hviezdoslav na strane ľudu, hoci jeho pomer k predstaviteľom šľachty je diferencovaný: kladný vzťah má k predstaviteľom starej generácie šľachty (reprezentuje ju starý šľachtic Villáni, ktorý má priaznivý postoj k žiadostiam Čajkovcov), negatívny vzťah má k predstaviteľovi mladej generácie Villániovcov, k Artušovi, ktorý sa odklonil od stavovských zásad svojho otca. Idea prosperity ako národne záchovná koncepcia slovenskej inteligencie druhej polovice 19. storočia, ktorá je osou riešenia dejového konfliktu tohto epického diela, je u Hviezdoslava chápaná v zmysle osvietenského racionalizmu ako dohoda nižších spoločenských vrstiev s vyššími bez narušenia triednej (stavovskej) štruktúry spoločnosti. Exponentmi uvedenej idey sú manželia Čajkovci, ich úlohou je zabezpečenie rodiny ako záruky kontinuity svojej triedy a ako základu tvorby jednotného prosperujúceho socio-kultúrneho modelu celého národného spoločenstva. Z toho dôvodu hlavné postavy Hájnikovej ženy sú nielen nositeľmi určitých charakterových vlastností (Hanka predstavuje religiózny ideál čistoty, je verná, starostlivá, citovo priamočiara, sama chce niesť zodpovednosť za svoje činy; Michal je typ rodinne založeného a konformného zamestnanca, dôsledne si plniaceho svoje pracovné povinnosti, je samostatný, rozvážny, húževnatý, nepije, nefajčí; Artuš má vlastnosti „vlkodlaka“, čo manifestuje najmä svojím správaním k lesnému prostrediu a k Hanke), ale aj vykonávateľmi istých rolí (Hanka ako obhajkyňa prirodzeného práva ženy na voľbu partnera, ako pomstiteľka a vykonávateľka spravodlivého trestu; Michal ako predstaviteľ idey poslušnosti v službe, ako záchranca, ako propagátor abstinovania, ako predstaviteľ patriarchátu, ako ideál manžela a budúceho otca rodiny; Artuš ako predstaviteľ mravného úpadku šľachty a ničiteľ idey prosperity). Epizodické postavy (Artušov otec, Michalov otec, Michalovi druhovia, Hankini rodičia, páni na súde) funkčne dotvárajú ústrednú sujetovú líniu príbehu. Podobnú funkciu majú aj jeho priestorové dominanty (les, hájovňa, kaštieľ, kostol, súdna sieň a rodičovský dom) a úvodné a záverečné časti (Pozdrav a záverečný epilóg potvrdzujú dominanciu lyrických prvkov v skladbe, osobitne epilóg završuje budovanú syntézu obidvoch hodnotovo protikladných svetov).

Epický dej skladby aj jeho rozhodujúce komponenty (kompozičné, sujetové) sú konštruované na princípe kontrastu, čo má súvislosť s fabulačnou schémou romantických príbehov. Kontrast rušivého a vyrovnávajúceho prvku (zlo je potrestané a poškodený odškodnený) zasa pripomína fabulačný princíp ľudovej rozprávky. Hájnikova žena obsahuje aj ďalšie zložky, ktoré úzko súvisia s poetikou a estetikou romantizmu. Na úrovni folklórnych žánrov sa uplatňuje najmä piesňový folklór. Do sémantiky a výrazového plánu textu sa dostáva rozličnými transformáciami, najmä však v podobe odkazovania na citáty ľudového zvykoslovia a ľudovej etikety, v podobe štylizácií na detskú folklórnu hravosť, ponáškami na ľudovú pieseň, fabulačnou schémou ľudovej rozprávky, využitím baladických rekvizít (havran, víchor a i.), baladického kultu Panny Márie, repertoáru mýtov a povier, ako aj baladického postupu ako organizačného princípu konštrukcie času a priestoru (jar – jeseň, dom – les) a hlavného konfliktu epického deja. Najnápadnejší spôsob nadväzovania na folklór predstavujú piesňové vložky vo veršovej výstavbe skladby. Ich význam spočíva v tom, že svojou pestrou daktylsko-trochejskou rytmickou štruktúrou diferencujú a oživujú jej stopový jambický rytmický základ. Svoju opodstatnenosť majú aj z významotvorného hľadiska, keď napr. syntetizujú vývinové pásmo deja a sujetového ustrojenia skladby a vykonávajú úlohu vyššieho posolstva. Tak je to v piesňovej vložke v 6. kapitole, ktorá vyjadruje syntézu mieru a pokoja. Pieseň hviezd v 14. kapitole zasa nadobúda symbolickú hodnotu tým, že prináša riešenie, po ktorom sa Čajkovci vrátia do pokojného života. Mnohé z piesní obsahujú motívy, ktoré sa rozvinú v nasledujúcom dejovom pásme. Také sú napríklad piesne maliniarok (8. kapitola) a poľovnícke piesne (9. kapitola). Prvé z piesní rozvíjajú motívy leta a obrazy jeho sugestívnej prírodnej scenérie, čím navodzujú významovú súvislosť so šťastným obdobím života manželov Čajkovcov v hájovni. Aj poľovnícke piesne svojou digresívnou, retardačnou a intenzifikačnou funkciou spomaľujú dej a naznačujú budúce konfliktné situácie. Básnik v nich o. i. naznačil aj ekologický problém narušovania a ničenia prírodného, najmä lesného bohatstva krajiny a z neho odvodil aj dejovo výrazný motív bezohľadnosti poľovníkov, reprezentovaných najmä Artušom. Folklórna religiozita, ktorá je ďalším príznakom folklorizmu v Hájnikovej žene, sa do jej sémantiky premieta na pozadí biblickej kultúry, funguje tiež v rovine rituálu náboženského obradu (nedeľa ako sviatočný deň v ľudovej kultúre), na pozadí solárneho princípu (slnko – dar Boha, princíp krásy), komunikačný systém nedeľných bohoslužieb, kňazský ideál vzdelania. Všetky uvedené zložky sú zároveň protiváhou zložitosti Hviezdoslavovho štýlu (inverzie, komplikovaná syntaktická stavba vety, bohatá figuratívnosť, dekorativizmus výrazu, novotvary, tzv. poetizmy a i.), ktorá je príčinou sťažovania recepcie a interpretácie básnikovho diela.

Hájnikova žena je čitateľsky azda najznámejšie Hviezdoslavovo dielo. Je to dané nielen niekoľkoročnou literárnou reklamou tohto diela mnohými inštitucionalizovanými kanálmi, najmä však školskou vzdelávacou sústavou, ale aj tým, že Hviezdoslav v ňom prezentoval závažný epický konflikt veršovou formou, silne ovplyvnenou dramatickými prvkami (dialóg) a lyrickými prvkami (autorský komentár).

Vydania

Hájnikova žena. In: Slovenské pohľady, roč. 3, 1884, č. 1 (I. – VI. kapitola), 1885, č. 1 (VII. – VIII. kapitola), 1886, č. 10-12 (IX. – XV. kapitola).

Hájnikova žena. Turčiansky Sv. Martin, 1886 (vročenie 1884).

Hájnikova žena. Sobrané spisy básnické Hviezdoslava. I. zväzok. Turčiansky Sv. Martin, 1892.

Hájnikova žena. Turčiansky Sv. Martin : Matica slovenská, 1937.

Hájnikova žena. Spisy P. O. Hviezdoslava. I. zv., Bratislava : SVKL, 1951.

Hájnikova žena. Bratislava : SVKL, 1953; 1955; 1960.

Hájnikova žena. Bratislava : Tatran, 1962; 1964; 1975; 1985.

Hájnikova žena. Hviezdoslav III. Bratislava : Tatran, 1973.

Hájnikova žena a iné básne. Bratislava : Tatran, 1984.

Hájnikova žena. Liptovský Mikuláš : Tranoscius, 1996.

Literatúra

BUJNÁK, P.: Pavol Országh Hviezdoslav. Liptovský Sv. Mikuláš : Tranoscius, 1919.

HÉGEROVÁ-NOVÁKOVÁ, E.: Po stopách Hájnikovej ženy. Martin, 1967.

KRČMÉRY, Š.: Pavol Országh Hviezdoslav. Turčiansky Sv. Martin: Matica slovenská, 1922.

MEČIAR, S.: Hviezdoslavova Hájnikova žena. Martin : Matica slovenská, 1939.

MENTOR (MILKIN, T.): Sobrané spisy básnické Hviezdoslava. In: Literárne listy, 1893, č. 2, s. 24-26, č. 3, s. 39-41.

POPOVIČ, A.: Ideológia v Hájnikovej žene. In: P. O. Hviezdoslav. Text a kontext. Zborník. Dolný Kubín – Nitra, 1975, s. 42-70.

ŠMATLÁK, S.: Hviezdoslav. Básnik národný a svetový. Bratislava : Obzor, 1969.

ŠROBÁR, V.: Hviezdoslavova epika. In: Hlas, 1898, s. 289-295.

TURČÁNY, V.: K rozboru charakterov vo Hviezdoslavovej epike. In: Slovenská literatúra, roč. 2, 1955, s. 415-425.

TURČÁNY, V.: Hviezdoslavov epický obraz dediny pred „Vlkolínom“. In: Slovenská literatúra, roč. 3, 1956, č. 2, s. 144-163.

VLČEK, J.: Dejiny slovenskej literatúry. Turč. Sv. Martin, 1890.

Autor hesla

Ján Gbúr